Martin Kukučín : Neprebudený
K napísaniu príspevku ma inšpiroval článok Ako slovenská medicína prebudila Ondráša Machuľu uverejnený v populárno-odbornom mesačníku Historická revue (3/2022), v ktorom sa Jaroslav Valent a Viktor Hlavatovič zaoberajú diagnózou endemického kreténizmu. Ide o pomerne rozšírené mentálne ochorenie, ktoré v 19. a čiastočne v prvej polovici 20. storočia postihovalo 3% (a niekde aj 10) slovenského obyvateľstva, predovšetkým na dedinách. Fakt, že také alarmujúce množstvo populácie trpí zdravotným postihnutím nebol náhodným – bolo to spôsobené predovšetkým nedostatkom jódu počas prenatálneho štádia, v dôsledku čoho sa dieťaťu nedostal dostatočný kognitívny vývoj. Doplnila by som, že následkom nemuselo byť len fyzické a duševné postihnutie, ale aj zníženie intelektu, čo sa prejavilo aj na celkovej intelektovej úrovni obyvateľstva.
V 50. rokoch minulého storočia po dôkladnom vedeckom výskume došlo k zdravotníckej intervencii – na základe lekárskych odporúčaní zakladateľa endokrinológie Júliusa Podobu (a oficiálneho vládneho nariadenia) sa začal pridávať jód do kuchynskej soli ako ľahko dostupnej a denne používanej potraviny a rozšírenie endemického kreténizmu a jeho vplyvu na obyvateľstvo sa radikálne znížil. Uvedenej téme – choroby štítnej žľazy a ich reflexie v historických a umeleckých výpovediach – sa podrobnejšie venuje aj publikácia Prečo zmizli Ťapákovci (k voľnému stiahnutiu dostupné tu : http://www.cominerva.com/preco-zmizli-tapakovci/).
Okrem historického a spoločenského hľadiska autori článku popularizačným spôsobom objasňujú aj literárne stanovisko – bežný čitateľ musí uznať, že sa to v našej literatúre hemží všelijakými Ťapákovcami či Ondrášmi (o nich ešte bude reč) nevynímajúc Tajovského Maca Mlieča, čo len svedčí o pozornosti, akú slovenskí predstavitelia realizmu venovali problémovým fenoménom spoločnosti – alkoholizmu, celkovej spoločenskej zaostalosti, nízkej intelektovej a vzdelanostnej úrovni kultúrnej stagnácii. Zamýšľajúc, prečo je to tak, usudzujem, že môže ísť o sociálny rozmer diela, ako aj o uplatnenie tendencie písať o marginalizovaných skupinách spoločnosti ako formy ostrej spoločenskej kritiky (téma je tiež potenciálne čitateľsky zaujímavá), ale aj z objektívnych príčin – vzhľadom na frekventovanosť javu autori písali o tom, čo bezprostredne pozorovali, prípadne čo sa ich bytostne dotýkalo. V tom aj napokon spočíva zámer realizmu – usilovať o takmer fotografický záber reality s jasne formulovateľným posolstvom.
Martin Kukučín (vl. menom Matej Bencúr) ako kľúčový predstaviteľ I. vlny slovenského realizmu vytvoril pôsobivé životné prozaické dielo tematicky a motivicky vychádzajúc zo kultu dedinského človeka, jeho vnútorným prežívania a špecificky utváranou ľudovou kultúrou.
Podľa literárnovedného stanoviska Oskara Čepana (uverejnené v Panoráme slovenskej literatúre II., 2004) sa jeho literárna metóda napájala z troch zdrojov: z ľudového zvykoslovia a tradície (folklórny prameň), z dokumentárnej a historickej poviedky romantického a postromantického typu (literárny prameň) a z prírodovedných teórií, osobitne z darwinovského evolucionizmu a comtovského pozitivizmu (svetonázorový prameň). (Panoráma slovenskej literatúry II, s. 21).
Na tomto koncepte postavil M. Kukučín obraz bežného človeka prežívajúceho životné radosti i strasti v dobovom kontexte, v diele so širokou epickou výstavbou, prvkami psychologizácie a detailným vykreslením charakterov postáv, pričom sa mu pripisuje pochopenie pre ľudské slabosti a viera v jeho pozitívny vývoj, ako zobrazil napríklad na tragikomickej postave Adama Krta z poviedky Rysavá jalovica (1885). V celej Kukučínovej tvorbe sa premietajú diela s dominujúcimi humoristickými prvkami a texty s prevládajúcou tragickou líniou odhaľujúcou disharmonické medziľudské vzťahy, pohnuté ľudské osudy či pokrivený kolobeh dejín, a práve do druhej kategórie patrí aj psychologická poviedka Neprebudený (1886) z tzv. pražského obdobia.
V súlade s tvrdením literárneho vedca Jána Gbúra označujeme Kukučínovo modelovanie protagonistu prózy Ondráša Machuľu ako grotesktno-tragickej postavy, a to vzhľadom na nezlučiteľnosť Ondrášových subjektívnych životných predstáv s objektívnymi konvenciami dedinského kolektívu, v ktorom žije a ktorého plnohodnotnou súčasťou sa cíti byť. Z medicínskeho hľadiska vykazuje znaky kreténa – dokáže byť tichý, pokojný a optimistický a napriek mentálnej poruche má dostatočne rozvinutú pamäť. Ondrášova nedostatočná emocionálna, kognitívna a zrelostná úroveň ho predurčuje k nesamostatnému životu dedinského blázna odkázaného na jednoduché dedinské práce (napr. pasenie husí). Jeho rodinné zázemie sa dá označiť ako nepostačujúce – z otca sa po jeho narodení stáva alkoholik, ťažko nesie pohľady okolia a odmieta sa o Ondráša postarať, matka dieťa bezvýhradne prijíma na základe kresťanskej morálky – ako božieho tvora hodného lásky, zakrátko však zomrie a Ondrášovu výchovu tak prevezme rázna totka, ku ktorej má Ondráš hlboké citové puto. Aj tieto činitele sa môžu podieľať na spoločenskom chápaní jedinca, a tak aj zo sociálneho hľadiska je Ondráš neúplná osobnosť, neschopná vykonávať vlastné rozhodnutia.
Kukučínov hlboký psychologický ponor do Ondrášovho vnútra korešponduje so sociálnym rozmerom diela – vytvára sa kontrast života na periférii a spoločenského centra, a tak sa Ondráš na základe biologického predurčenia sa celkom nedobrovoľne (a nevedomky) zaraďuje do plejády spoločenských outsiderov, akých je v slovenskom realizme nemálo. V texte sú prítomné rozprávkové prvky – Zuzka Bežanovie – najkrajšia dievka z dediny – je pre Ondráša princeznou, ktorú musí zachrániť, on sa pokladá za husára, vládcu a ochrancu husí (hoci je na úrovni dieťaťa), a teda sa v istom zmysle ponáša na rozprávkového hrdinu s určeným životným smerovaním – prekonávaním prekážok – čomu zodpovedá záverečná scéna stretu dvoch svetov – Ondrášovho iluzórneho “hrdinského” a skutočnej reality. Náš hrdina si neuvedomuje, že je pre príbuzných nešťastím a bremenom a že je spoločnosťou skôr trpený ako akceptovaný, čomu nepochybne dopomáha nelichotivý vzhľad : Ondráš Machuľa veru biedny tvor boží. Kto len pozrie naň, musí ho poľutovať. Akoby Stvoriteľ chcel vzbudiť v ľuďoch obdiv, zasypúc ho všetkými nedostatkami. Hlava veľká, krytá ostrými vlasmi, ktoré svojou nepoddajnosťou ponášajú sa na zvieraciu srsť. Čelo nízke, oči nápadne malé, lícne kosti vypuklé, nos rozpľaštený na kabáč a ústa široké. Postava malá, nevyvinutá, zhŕbená. Keď kráča, ruky mu vopred celembajú ako cepy — celý človek málo ponáša sa na človeka. (dostupné online na Zlatom fonde). Ondráš nedokáže objektívne posúdiť realitu, a teda sa si vytvára predstavy, utieka sa k snom a ilúziám ako psychologickej formy úniku od skutočnosti a týmto spôsobom sa zdanlivo môže zmierniť ťažký a nemenný osud.
Sémanticky zaťažené (nomen-omen) priezvisko Machuľa vo všeobecnosti navodzuje pocit neurčitého, nepodareného, prvok chaosu, chybu v systéme, ktorú by sme najradšej odstránili a vztiahnutím na človeka môže ísť o nedostatočne utvorenú, roztrieštenú osobnosť. To sa potvrdzuje v početných situáciách, v ktorých si Ondráš prikrášľuje realitu a na základe ľahkovážnych slov Zuzky Bežanovie (priezvisko odvodené od slovesa bežať vnímam aj ako skrytý odkaz na prelietavosť, roztopašnosť) chystá svadbu, čím sa dej z potenciálne humorného problematizuje. V záverečnej scéne konflikt vrcholí, svadbu naruší požiar a Ondráš tragicky umiera pri záchrane milovanej husi, pričom prvotný tragický impulz tušíme v vstupnej scéne, v ktorej Ondráš leží na pašienku ako zabitý : Na zemi leží Ondráš Machuľa, husár lenovský. Nie že by bol zabitý, alebo ranený — vyvaľuje sa po pašienku, lebo nemá roboty. Telo jeho mŕtva hmota, stopu života neprezradzujú len nohy, postavené v krosná — svojím občasným lúpaním sa. Nedbá ani na muchy, ktoré naň bezočivo dotierajú a po tvári sa pasú. Tak dobre padne mu odpočinok v dusnom úpeku: nevstal by ani za pol Lenovca, aby pretrhol svoje pohodlie. (dostupné elektronicky na Zlatom fonde).
Podobne koncipovanú postavu Ondráša vytvorila v novele s rovnomenným názvom (1897) Ľudmila Podjavorinská a prisúdila jej takmer totožné atribúty ako Kukučín: mentálnu zaostalosť (ťažšieho stupňa, je vykreslená expresívnejšie), neľahké rodinné zázemie a nedostatok materinskej lásky (ako sirotu ho vychovával pastier Nemčík), neschopnosť vnímať realitu, izolovanosť indivídua na základe inakosti a neplnenia očakávaní spoločnosti, platonickú a nenaplnenú lásku (tentoraz k slúžke Mare) a napokon tragickú smrť.
Kukučínov Ondráš v závere vzbudzuje všeobecný súcit a svojím spôsobom sa post mortem dočká “rozprávkového konca”, kým o smrti Ondráša u Podjavorinskej vecne a bez akýchkoľvek emócií informuje novinový záznam – a tu sa jej podarilo odkloniť od Kukučínovho vnímania (s tradičnou nálepkou “láskavého humoru”) predstavením značne reálnejšieho konceptu pretrvávajúcich spoločenských stereotypov.
V úvode spomínaný endemický kreténizmus bol v istom zmysle odsúdením na život v samote nielen kvôli objektívnym príčinám (zdravotnému stavu neumožňujúcemu bežný život), ale aj vďaka prítomnej stereotypizácii a predsudkom. Prístup autorov – napríklad spomínaného Kukučína a Boženy Slančíkovej – Timravy – k problematike mentálnej zaostalosti bol odlišný vo viacerých oblastiach – domnievam sa, že to bolo spôsobené špecifickým zámerom diela, ale aj autorským idiolektom. Kukučínov jazyk je farbistý a opisný, využíva pestrú škálu hovorových výrazov, ale aj prirovnaní a metaforiky, Timrava je vo vyjadrovaní strohejšia, údernejšia a expresívnejšia. V axiologickej rovine sa M. Kukučínovi sa podarilo uchopiť Ondrášov osud bez zbytočného sentimentu, zato s porozumením a láskavosťou. V porovnaní s ním Božena Slančíková – Timrava v Ťapákovcoch zobrazila osobnú tragédiu celého rodu odhodlaného zotrvávať v pasivite a zaostalosti, tvrdošijne odmietajúc akúkoľvek formu pokroku, čím presadzuje oveľa kritickejší tón – treba tiež podotknúť, že z objektívneho hľadiska je stagnácia Ťapákovcov ich dobrovoľným rozhodnutím. Kukučínov zámer bol primárne psychologický rozmer textu, opísať tragiku jedného ľudského života, samozrejme, v kontexte doby. Božena Slančíková usilovala o zdôraznenie sociálneho aspektu na pozadí jednotlivcov, v oboch textoch sú však postavy vykreslené autenticky, odpozorované z bežného života. Ondráš Machuľa je nielen zosobnením tragického životného osudu, ale z môjho pohľadu aj výstižným reprezentantom stoviek anonymných dedinských bláznov a duševne zaostalých a spoločensky ostrakizovaných nielen kvôli objektívnym príčinám (zdravotnému stavu znemožňujúcemu bežný život), ale aj vďaka celkovému spoločenskému namiereniu voči inakosti vo všeobecnosti.
Je teda na mieste zamyslieť sa, či je Ondráš Machuľovie jediný (verím, že dočasne) neprebudený – a či v skutočnosti zúfalo nevyzýva na poplach aj dnes.
Zoznam použitej literatúra :
ČÚZY, Ladislav a kol. Panoráma slovenskej literatúry. Literárne dejiny od realizmu po rok 1945. Bratislava : Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá., 2005. 176 s.
HISTORICKÁ REVUE. Ako slovenská medicína prebudila Ondráša Machuľu.
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.