Lenka Šafranová: Chlieb a hry, vole!

Podľa jedného z kulturologických prístupov možno na kultúru nahliadať z antropologického alebo z axiologického hľadiska. Kým antropologický pohľad nezohľadňuje hodnotiaci aspekt, axiologické poňatie rozlišuje medzi elitnou (vysokou) populárnou a masovou kultúrou. V ostatných rokoch spojenie ísť za kultúrou, ktoré sa viaže na jej hodnotové chápanie, predstavuje temer nevyčerpateľné pole možností. Ísť za kultúrou sa už nepoužíva len v súvislosti s vysokým umením, ale aj s návštevou komerčných divadelných predstavení, C-čkových filmov či dokonca celebritných zápasov MMA. Ak sa nad tým človek zamyslí, nie je to až taký nezmysel. Celebritné zápasy MMA totiž spĺňajú charakteristické znaky produktu masovej kultúry. Oslovujú masového príjemcu, podliehajú komercionalizácii, definuje ich schematickosť a stereotypizácia. V skutočnosti nejde o šport, ale o formu zábavy, kde sa čoraz častejšie v úlohe zápasníkov predstavujú napríklad herci, speváci či raperi (YAEL, Rytmus, Majk Spirit, Separ…), ktorí toto podujatie popularizujú, propagujú, prepožičiavajú mu svoje meno ako značku kvality (?). Prirodzene, všetko funguje na princípe reciprocity a celebrity ťažia z akcie rovnako ako jej organizátori. Publikum zatiaľ freneticky tlieska, teší sa, že známe tváre vymenili pódium za (na oko krutú) gladiátorskú arénu a stali sa z nich zlí herci „bojujúci o život“.

Usporiadateľ celebritných zápasov zastrešených organizáciou Fight Night Challenge, Marko Šebesta, explicitne hovorí o súbojoch osobností kultúry ako o zábavnom podujatí s flexibilnými pravidlami a bez obmedzení (Šebesta pre Refresher, 8.11.2021).

Zápasenie celebrít „v klietke“ sa skutočne podobá na zábavné predstavenie určené masovému publiku. Zárukou úspechu podujatia je expresívny výraz hercov, stupňovanie deja a záver v duchu Darwinovej teórie O pôvode druhov, v ktorej silnejší jedinec prežije. Samozrejme, všetko sa deje len tak, akože. Pred predstavením je dobré urobiť tlačovku a navštíviť minimálne show Karlosa Terminátora Vémolu, pripiť si s ním 45 % „Vémolicí“ na úspech akcie a vyzvať súpera na súboj, hroziac mu päsťou pred zrakmi dychtivých divákov slovami „Už teď jseš mrtvej, vole!“

Kým speváci či herci veselo postujú fotky z tréningov, spojenie ísť za kultúrou naberá nevídané rozmery. Množstvo raperov, kedysi predstaviteľov alternatívnej kultúry, z ktorých neskôr väčšina „prešla“ do tej populárnej, v súčasnosti reprezentuje masovú kultúru. Seriáloví herci, ktorí kedysi fungovali výlučne ako nositelia populárnej kultúry, sa naolejovaní vrhajú „do klietky“ v saténových trenírkach a rozširujú tak rady zástupcov masovej kultúry. Ísť za kultúrou však v súčasnosti znamená aj pozrieť si televízny seriál, v ktorom hrá spolu s profesionálnym hercom Jánom Koleníkom profesionál akurát v zápasení Atilla Végh.

Sledovať kultúrne pohyby, kultúrnu ponuku i dopyt po rôznych formách kultúry je ako čítať psychologický thriller s prvkami magického realizmu a absurdnej komédie. Kultúra je dnes mimoriadne ekonomická: ponúka minimálne dva v jednom. Kto by nechcel vidieť svojho obľúbeného zápasníka ako tancuje v Let’s dance, hrá v televíznom seriáli Ultimátum, v koprodukčnej celovečernej dráme Malá ríša z obdobia Slovenského štátu, prípadne sa nechá spovedať Alenou Heribanovou v Anjeloch strážnych? A kto by nechcel vidieť divadelných hercov ako bavia publikum v Záhadách tela, Inkognite, pripravujú poživeň v show Bez servítky, trpia existenciálnou nudou v Celebrity campe či kydajú hnoj na Farme? Ponuka je pestrá, len ľudia sú naprieč kultúrnymi vrstvami akosi stále tí istí. Buďme však za nich vďační. V dobe, keď nie je (na) chlieb, ostávajú aspoň hry.