Antoine de Saint-Exupéry: Malý princ
Letec, chlapec, ruža, planéta, líška, nakresli mi ovečku a “to dôležité a očiam neviditeľné” – ľahko odhaliteľné kľúčové slová, ktoré v plnom rozsahu charakterizujú celosvetovo známe dielo – Malý princ od francúzskeho spisovateľa A. de Saint-Exupéryho.
V príspevku ide o načrtnutie stručnej koncepcii malého princa cez prizmu univerzálne prítomného, vnútorného, večného dieťaťa v individuálnom ponímaní človeka. Ak by sa čitateľ chcel viac dozvedieť o téme zo psychologického hľadiska, odporúčam knihu od Mathiasa Jungeho Malý princ v nás – na objavnej ceste za Saint-Exupérym (2008), a to aj vzhľadom na odborný, ale veľmi prístupný štýl, akým je publikácia napísaná.
Na začiatku treba uviesť, že Malý princ ako mnohovrstevnatý text obsahuje množstvo obrazných prostriedkov a filozofických alúzií, dochádza často k miskoncepciám, ak sa detskému príjemcovi predkladá ako rozprávka (hoci často s dôvetkami filozofická či pre dospelých). Aj napriek splneniu určitých žánrových znakov, nie je možné Malého princa termininologicky oklieštiť len na spomínaný žáner (vzhľadom na genologické špecifická) v úsilí zjednodušiť a priblížiť text detskému čitateľovi, keďže ide aj o žáner filozofickej reflexie s alegorickým textovým plánom.
Z didaktického hľadiska počas výučby literárnej výchovy je nevyhnutná práca s interpretačnými možnosťami textu, ktoré často závisia od veku, čitateľských kompetencií, skúsenostného komplexu žiakov, ich osobnostného vývinu a zrelosti.
Filozofické zázemie Antoine de Saint-Exupéryho vychádzalo z jeho osobnostného rozpoloženia, ako aj osobného presvedčenia – silným pilierom jeho života a tvorby bol humanizmus ako neochvejná viera v slobodnú vôľu človeka a ľudstvo vo všeobecnosti a silný éthos, a to na pozadí prebiehajúcich vojnových udalostí. Sám Exupéry podľa životopisných údajov zažil skutočne naplnené a šťastné detstvo, čo sa neskôr odrazilo aj na modelovaní Malého princa predstavujúceho návrat do detského sveta. Ďalšie prozaické smerovanie Exupéryho bolo definované životnou a profesijnou skúsenosťou a vlastným filozoficko-axiologickým základom, pričom dokázal udržať rovnováhu medzi výpovedným svedectvom o esenciálnych ľudských hodnotách a vecným, takmer odosobneným žurnalistickým štýlom (zobrazené napríklad na novele s prvkami publicistického štýlu Zem ľudí, Terres de homes, 1939, za ktorú získal Veľkú literárnu cenu za román francúzskej Akadémie či na početných reportážach). Nedokončená filozofická reflexia Citadela (Citadelle, 1948) skúma otázky zmyslového a nadzmyslového spektra, vzťah k pravde, procesu tvorbu a v neposlednom rade k Bohu, ku ktorému má smerovať naše bytie.
Malý princ tematicky a motivicky spracúva problematiku sveta dospelých a detí a zmocňuje sa jej cez svet obrazov a symbolov. Známy racionálny svet, aký poznajú dospelí, je orientovaný primárne na plnenie cieľov, moc overiteľných faktov a častokrát v zmysle dosahovania reálneho je zbavený pôžitku z úprimného prežívania aktuálnych momentov: Dospelí mi poradili, aby som prestal kresliť otvorené alebo zatvorené veľhady a aby som sa radšej zaujímal o zemepis, dejepis, počty a gramatiku. Tak som sa teda vo veku šiestich rokov vzdal skvelej maliarskej kariéry. Odradil ma neúspech mojej kresby číslo jeden mojej kresby číslo dva. Dospelí sami nikdy nič nechápu a deti to unavuje, keď im treba stále a stále čosi vysvetľovať.
V kontraste s konceptom dospelých existuje téza vnútorného dieťaťa spočívajúca v otvorení sa vlastnostiam, ktorými disponujú práve deti – nevinnosť, tvorivosť, spontaneita a fantázia, a s tým spojená možnosť odhalenia bazálneho posolstva o nezlomnosti ľudskej duše. Malý princ je priestorovo situovaný v púšti na Sahare, kde dochádza k stretnutiu s pilotom, ktorý prežil haváriu lietadla. V symbolickej rovine je púšť krízovým stavom na rázcestí – miestom určeným na prehodnotenie doterajšieho životného cyklu. Z hľadiska konceptu rozprávkového hrdinu ide o zobrazenie krízovej situácie, ktorú obaja protagonisti prekonávajú po svojom – ich momentálne deficity či ohrozenia sú možnosťou sebarozvoja. Navodením vesmírneho priestoru text naberá kozmický rozmer – princova návšteva okolitých planét, ako aj modelovanie princovej vlastnej planéty B612. Planéty (spolu s ich nositeľmi, o ktorých sa ešte zmienim) ukazujú negatívne spoločenské javy alebo individuálne vlastnosti ľudí zakliesnených v životných stereotypoch.
Skrotiť, pripútať, prevziať zodpovednosť za lásku
Personálna rovina Malého princa je sprístupnená prevažne v alegorickej línii, jednotlivé (ľudské, zvieracie, rastlinné) postavy sú ideovými a hodnotovými nositeľmi diela.
Postava letca nesie autobiografické črty, je zároveň narátorom, hlavným protagonistom a reprezentantom sveta dospelých. Jeho svet je stavaný na racionalite, moci čísel, faktov a “dogiem” v zmysle neomylnosti a uzavretosti myšlienok, vnútorné dieťa je pred stretnutím s Malým princom skryté. Postupný vzťah k Malému princovi je založený na kooperácii, vďaka nemu dochádza k pilotovej životnej transformácii, progresívnemu návratu do detstva, ktoré je ontologickým obdobím bezstarostnosti a nachádzania životného zmyslu. Pilot zároveň pomáha Malému princovi ujasniť určité postoje k svetu a hodnotám. Rozhovory medzi princom a letcom možno interpretovať v dvoch rovinách – ako tzv. sokratovský dialóg so zámerom hľadať poznanie prostredníctvom spochybnenia a kladenia otázok (na zdanlivo jednoznačné témy) a v rovine utvárania detskej reči, ktorú najviac charakterizuje otvorenosť, zvedavosť a nevinnosť detského subjektu : Dlho mi trvalo, kým som pochopil, odkiaľ prišiel. Malý princ mi kládol veľa otázok, no zdalo sa mi, akoby tie moje nikdy nepočul. Všetko mi postupne odhalili slová, ktoré mu náhodne vykĺzli.
Vzhľadom na špecifické naplnenie autorskej a filozofickej rozprávky ide o víťazstvo dobra nad zlom, ktoré je vytvárané materialisticky zameranou, neosobnou a povrchnou spoločnosťou. Je pritom jednoduché dešifrovať personifikované záporné vlastnosti, zastupujú ich obyvatelia okolitých planét v kozmickom ovzduší.
Spoznávanie iných planét Malým princom sa dá v určitom zmysle vnímať ako odyseovský motív cesty, počas ktorej hrdina kvôli plneniu vyšších cieľov či pohnútok prekonáva prekážky či dospeje ku konkrétnemu poznaniu a utváraniu hodnôt. Na planéte kráľa dochádza ku konfrontácii s autoritárstvom a povýšenectvom jednotlivca v kontraste s konceptom rozumnej a spravodlivej vlády, ktorý naoko kráľ predkladá. Planéta márnivca symbolizuje duševné spektrum človeka zaslepeného túžbou po obdive a sebaocenení bez hlbšieho uspokojenia a životného zmyslu. Pijan spĺňa stereotyp frustrovaného človeka nachádzajúceho krátkodobé zabudnutie v nerestiach, napríklad v alkohole. Biznisman zastupuje workoholizmus ako formu obsesie, ktorá je rovnako zhubná ako absurdná – predmetom jeho obchodu sú hviezdy, ktoré patria všetkým a zároveň nikomu. Lampár sa ako jediný obyvateľ planéty zaoberá iným ako dosahovaním svojich cieľov, ale nie je schopný využívať vlastný kritický rozum a riadi sa len používaním pravidiel. Postavy – typy sú protiváhou k skutočným hodnotám, svoje postavenie si neuvedomujú, ba čo viac, Malému princovi opakovane prinášajú poznanie, že dospelí sú skutočne zvláštni.
Jediná planéta možná skutočného života je aj v Malom princovi Zem, bez idealizovania a prikrášlení. Za najzásadnejší obrat pokladám stretnutie princa s líškou – prototypom spriaznenej duše. Naplnenie skutočného priateľstva Exupéry vykresľuje ako nadväzovaní kontaktu, uvedomení si jedinečnosti a potreby zdieľania.
Vytvoriť putá? Pravdaže – povedala líška.
Ty si pre mňa zatiaľ len malý chlapec podobný stotisícom malých chlapcov. A nepotrebujem ťa. A ani ty ma nepotrebuješ. Ja som pre teba líška podobná stotisícom líšok. No ak si ma skrotíš, budeme jeden druhého potrebovať. Budeš pre mňa jediný na svete. Ja budem pre teba jediná na svete …
V tomto procese skrotenia je nevyhnutná trpezlivosť a postupné spoznávanie, až kým sa pre nás osoba nestane nenahraditeľnou. Inou formou vzťahu je láska pociťovaná k ruži – pocit absolútnej odovzdanosti a zodpovednosti aj v náročných situáciách je dôkazom trvalosti a výlučnosti citu. Láska tu nie je jednoduchá voľba, ale komplikovaná cesta spojená s odchodmi a návratmi, no aj záverečné rozhodnutie pre to, na čom skutočne záleží, niečo, pre čo sme ochotní zomrieť (a aj žiť):
Čas, ktorý si strácal pre svoju ružu, robí tvoju ružu takou dôležitou.
Čas, ktorý som strácal pre svoju ružu – opakoval Malý princ, aby si to zapamätal.
Ľudia zabudli na túto pravdu – povedala líška. – Ale ty na ňu nesmieš zabudnúť. Ty budeš navždy zodpovedný za všetko, čo si skrotíš. Si zodpovedný za svoju ružu …
Záver
Na pozadí pôvodnej dejovej línie je modelované posolstvo o sile priateľstva, lásky a životného zmyslu. Silná imaginatívnosť a náznakovosť je dosahovaná bohatým využitím obrazných prostriedkov, predovšetkým metafor a symbolov.
Malý princ obsahuje autorove vlastnoručné ilustrácie, kresba sa nachádza aj priamo v texte ako možnosť sebavyjadrenia dieťaťa a odhalenia netušených možností fantázie.
Morálne stanovisko Malého princa je v súlade s kresťanskými princípmi a princípmi humanizmu na pozadí vtedajších vojnových okolností. Mikrokozmos Malého princa – planéta B612, v porovnaní s egoizmom predstaviteľov iných planét zvýrazňuje vnútorný, individuálny svet, v ktorom sa môže bezpečne vyvíjať bytie človeka. Všeobecná obľúbenosť Malého princa nepochybne spočíta v univerzalite ponúkaného axiologického spektra (hodnoty lásky, priateľstva, porozumenia), nemenného a nezávislého na životných okolnostiach. Krehkosť a čistota vytvára nezabudnuteľného sprievodcu, ktorý nám umožňuje preniknúť k tomu podstatnému a očiam neviditeľnému – k odhalenej, nevinnej duši a tiež k potrebe vlastného domova a bezpečia, ktoré nenájdeme nikde inde, len vo vlastnom vnútri.
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
