Jack Kerouac: Na ceste
Rýchlo, rýchlo, nasadať! Vydávame sa na cestu, no tak, poďte už! Kufor nechajte tak, nič nepotrebujete, sadnite si dopredu alebo dozadu, kam chcete, len sa trochu potlačte, aby sa zmestili aj Jack a Neal. Aha, už idú…
Veľa sa už popísalo o tom, ako úvodná veta Kerouacovho rukopisného zvitku zopakovaním slov evokuje zvuk motora štartujúceho auta: „S Nealom som sa spoznal spoznal nedlho nato, ako mi zomrel otec… Práve som sa vylízal z vážnej choroby, o ktorej sa tu nejdem rozširovať, a keď, tak hádam len toľko, že mala čo robiť s otcovou smrťou a s mojím odporným pocitom, že všetko je mŕtve, stojatá voda“[1] (s. 119). Okrem toho si v nej môžeme všimnúť aj zásadný moment opozície života pred a po stretnutí Jacka s Nealom (v upravenej nerukopisnej verzii knihy pod menami Sal Paradise a Dean Moriarty). Všetko, čo prišlo s Nealom, evokovalo rozhýbanie stojatých vôd dovtedajšieho života. Vydanie sa na cestu za… Za čím vlastne? Čo sa v jednom z najslávnejších románov americkej literatúry hľadá? Prečo bolo nevyhnutné, aby sa Kerouacovi hrdinovia vydali na cestu? Román Na ceste (1957) vo forme prekladu rukopisného zvitku v slovenčine vyšiel v roku 2011 vo vydavateľstve Artforum (ktoré má na konte aj unikátnosť týkajúcu sa Kerouaca, a síce svetové prvenstvo vo vydaní knihy More je môj brat v roku 2010). Rukopisné vydanie dopĺňajú štúdie o vzniku knihy a súradniciach dobového kontextu, v ktorých môžeme čítať o Kerouacovom štýle písania toto: „Všetko musí navzájom súvisieť. Treba vystavať dobre vypracované vedľajšie príbehy na vysvetlenie, prečo sa jeho postavy vydávajú na cestu. Majú byť spolovice pokrvní bratia, ktorí hľadajú stratené dedičstvo, otcov, rodinu, domov, a dokonca i Ameriku“ (Cunnel, 2011, s. 9).
Jack a Neal sa stávajú modelovými literárnymi predobrazmi členov umeleckého hnutia, ktoré nieslo názov beat generation. Jeho najvýznamnejšími predstaviteľmi boli okrem Jacka Kerouaca aj Allen Ginsberg a William Burroughs. Miestom, ktoré je s beatnikmi nerozlučne späté, je kníhkupectvo City Lights Bookstore v San Franciscu spoluzaložené v roku 1953 básnikom Lawrencom Ferlinghettim, ktorý taktiež vydával knihy viacerých beatnikov.
Slovo beat skupinka autorov prvýkrát zaregistrovala v rozhovoroch so spisovateľom Herbertom Hunckem a Kerouaca tento výraz obzvlášť zaujal: „Možné významy tohoto slova však upoutaly Jacka. Začal je vnímat jako vyjádření charakteristiky lidí, s nimiž se identifikoval, ubitých a odsunutých na okraj společnosti. Pocitově sbližovalo chudé černochy, které viděl ve Virginii, s flákači a blázny, s nimiž se potkával v New Yorku. ,To slovo jsme měli od něho,ʻ přiznává Jack. ,Pro mě znamenalo být chudý, spát v podchodech, jak to dělal Huncke, ale přitom být osvícený, mít osvícené názory na apokalypsu a takʻ“ (Turner, 2006, s. 75). Kľúčovým slovom z citátu je slovo zbližovať, keďže beatnickej generácii naozaj išlo o preklenutie umelo vytvorených hraníc medzi ľuďmi a znovuobjavenie duševného spriaznenia na rôznych úrovniach.
Okrem toho však išlo aj o prozaické zbližovanie spisovateľov s hudobníkmi a vzájomné prepájanie ich tvorby. Existuje mnoho kníh, ktorých text najlepšie vyznie, keď si ho prečítame nahlas. V prípade Kerouaca platí táto premisa niekoľkonásobne. Koluje legenda o tom, že svoj najslávnejší román napísal na jednu súvislú rolu papiera. Táto nepretržitosť, toto plynutie, je zrejmé predovšetkým pri čítaní necenzurovanej verzie diela, v ktorej je citeľné, že „tehdejší bebop se projevil v Kerouacově rytmickém stylu psaní. Jeho věty a próza v románu Na cestě jsou přesnou nápodobou hudebního frázování (…) Jinými slovy, černošstí muzikanti napodobovali řečové kadence a Kerouac napodoboval dechové kadence černošských trumpetistů a znovu je převáděl do slov“ (Ginsberg, 2019, s. 27). Hudba v sebe pre beatnikov obsahuje esenciu posvätnosti, to, čo nazývajú „TO“, spoločne to hľadajú a spoločne to preciťujú. Pojem beatifikácia (z latinského slova beatus – blažený) možno nahradiť synonymom blahorečenie. Všetky tieto spirituálne ladené aspekty beat generation boli Kerouacovi blízke aj kvôli katolíckej výchove, ktorej sa mu dostalo v mladosti. Signifikantným je v tomto jeho dielo Vize Gerarda (pôvodne vydané v roku 1963, v čestine vydalo Argo v roku 2023) o bratovi, ktorý zomrel ako deväťročný v čase, keď mal Jack Kerouac iba štyri roky. Táto udalosť ho hlboko zasiahla a ovplyvnila jeho prežívanie, keďže zosnulý brat Gerard sa v jeho očiach stal takpovediac anjelskou bytosťou schopnou nadpozemskej láskavosti a súcitu v tej najčistejšej podobe.
Román Na ceste objavuje iné formy posvätnosti, preskúmava extázu vyvolanú v dôsledku súbehu životných okolností a skúseností: „Na krátky okamih som dospel do extázy, do akej som vždy chcel dospieť a ktorá bola dokonalým prekročením hranice chronologického času do bezčasových tieňov, a úžasom nad pustotou a bezútešnosťou ríše smrteľníkov, a pocitom, že smrť ma kope do nôh, aby som sa pohol ďalej, sama poháňaná vpred iným prízrakom, a sám sa teda náhlim k mostíku, z ktorého vzlietajú všetci anjeli do nekonečnosti. V takom stave som bol“ (s. 291). Jack opisuje stav, v ktorom sa nachádza, keď ho Neal Cassady – ako predobraz novodobého svätca – prišiel doslova a do písmena zachrániť. Tento stav predstavuje pomedzie života a smrti, zmyslového vnímania a nevysvetliteľných vnuknutí, prechádzku po tenkej hranici medzi hľadaním a objavovaním. Práve vďaka šírke tematického záberu románu je možné jeho jednotlivé vrstvy objavovať v podstate donekonečna. Kerouacov rukopisný zvitok akoby sa pred nami nikdy neprestal rozvíjať. A to neplatí len na horizontálnej rovine v rámci tohto konkrétneho románu, ale takisto aj na rovine vertikálnej, naprieč celou autorovou značne autobiografickou tvorbou, ktorej koncept je niekedy označovaný termínom Duluozova legenda podľa Jacka Duluoza – autorovho alter ega. Jack Kerouac okrem prózy písal aj poéziu, ktorej skvelou ukážkou je dvojjazyčné česko-anglické vydanie titulu Rozprášené básne (Scattered poems) z roku 1995 od vydavateľstva Votobia (originál publikovaný v roku 1971). Poézia zachytáva podobné tematické spektrum ako próza, pričom rovnako ako román Na ceste tematizuje aj samotný proces tvorby. Hlavný hrdina Jack je začínajúci spisovateľ a práve priateľstvo s Nealom ako prototypom muža, ktorý si užíva život naplno a nenechá si ujsť žiadne dobrodružstvo, sa pre Jacka stáva zdrojom inšpirácie a námetom tvorby.
Kerouacovu tvorivú metódu môžeme najlepšie sledovať pri vzájomnom porovnaní jednotlivých diel, prípadne aj pri porovnaní verzií diela Na ceste. Porovnajme si ten istý úryvok z vydania rukopisného zvitku z roku 2011 a prvého slovenského vydania z roku 1991:
„,nežnú f-á-á-á-j-n romancuʻ—hodilo ho nabok—,l-á-á-á-s-ka je sviá-to-o-o-kʻ—s odporom a otrávený z celého sveta triasol hlavou—,bude námʻ—ako nám bude?—všetci napäto čakali, on smútil—,O—kej.ʻ Z klavíra vyletel akord. ,Tak, malá, poď, zavri svoje kr-á-á-á-s-ne očk-á-á-áʻ—ústa sa mu chveli, díval sa na nás, na Neala a na mňa“ (2011, s. 316)
„,nežnú fááájn romancuʻ – hodilo ho nabok – ,lááásku mi dájʻ – s odporom a otrávený z celého sveta triasol hlavou – ,bude náámʻ – ako nám bude? všetci napäto čakali – ,úžasne, okejʻ – a chrapľavo: ,V náručí ma maj.ʻ Z klavíra vyletel akord. ,Tak, malá, poď, zavri svoje krááásne očká-áʻ ústa sa mu chveli, díval sa na nás, na Deana a na mňa“ (1991, s. 143)
Práca s interpunkciou sa tu stáva špecifickým rozlišovacím momentom autentickej podoby textu a jeho upravenej verzie. Aký efekt má na čitateľa vynechanie takého množstva spojovníkov? Ide o zjednodušenie alebo týmto krokom strácame už spomínanú blízkosť Kerouacovho textu k hudbe a jeho eufonickosť? Je potrebné si na tieto otázky odpovedať alebo stačí, že si ich kladieme?
Na ceste je totiž rozhodne románom, ktorý neponúka jednoznačné odpovede. Dôležitým leitmotívom knihy je hľadanie Nealovho otca, ktorého nakoniec nikdy nenašli, hoci prešli Ameriku z východu na západ. Stretli množstvo ľudí, užili si nesmierne veľa zábavy aj napätých situácií. Vypili litre alkoholu a zbalili nejednu ženu (Neal napríklad stihol v priebehu deja vystriedať tri manželky). Niektorí čitatelia dokonca čítajú román hlavne kvôli tejto dejovej línii. Chápu ho ako návod na cestu po Amerike, berú si so sebou Jacka a Neala ako sprievodcov a skúšajú, koľko toho z ich nápadov dokážu zopakovať. A ozaj – koľko toho z ducha generácie beatnikov vôbec mohlo prežiť až do dnešných čias? Chápeme ich problémy a vieme sa s nimi stotožniť alebo sa pre nás stali už len bizarným čriepkom literárnej histórie, ktorý si na ceste Route 66 v cadillacu pripomenieme z úcty k nostalgii? Otázky, stále ďalšie otázky…
Po preskúmaní vysnívaného západu krajiny sa protagonisti knihy vydali na juh do Mexika a potom sa ich cesty rozdelili. Neustály pohyb je stelesnením životného pocitu povojnovej generácie, ktorú ženie vpred nespokojnosť so životnou situáciou a permanentný pocit krízy a dezilúzie. Vydanie sa na cestu je gestom odporu voči konvenciám spoločnosti a jej materializmu a povrchným hodnotám. Čo však potom, keď sa cesta skončí? Aké zistenia nás na jej konci čakajú? Ktoré veľké životné pravdy si uvedomíme a o ktorých nám dôjde, že sme ich mali pred nosom po celý ten čas? Kontemplatívny záver románu je len jednou z možností, ktorú nám autor zanechal. Posledné metre rukopisného zvitku sú podľa legendy stratené. Hovorí sa o rukou napísanej poznámke, že ich „ZOŽRAL PES“ (s. 425) a k celému tomu fascinujúcemu príbehu sa to akosi úplne hodí. Vzletná cesta za objavovaním samého seba sa končí prozaickým prebudením do každodennej reality. Pokus o spirituálny prerod formou cesty naprieč Amerikou priviedol hrdinov naspäť do východiskového bodu – k sebe samým, k tomu najpodstatnejšiemu.
Literatúra:
CUNNEL, Howard. Tento raz rýchlo. Jack Kerouac a písanie Na ceste. In: KEROUAC, Jack. Na ceste. Bratislava: Artforum, 2011, 432 s.
GINSBERG, Allen. Nejlepší hlavy mé generace. Literární kronika beat generation. Praha: Argo, 2019, 402 s.
KEROUAC, Jack. Na ceste. Bratislava: Tatran, 1991, 539 s.
KEROUAC, Jack. Na ceste. Bratislava: Artforum, 2011, 432 s.
TURNER, Steve. Jack Kerouac. Hipster s andělskou hlavou. Brno: Jota, 2006, 223 s.
[1] Všetky citácie z knihy Na ceste v texte pochádzajú z vydania z roku 2011, ak to nie je uvedené inak.
Jaroslava Šaková (1991) vyštudovala slovenský jazyk a literatúru a anglický jazyk a literatúru na FiF UK v Bratislave. Doktorandské štúdium absolvovala v Ústave slovenskej literatúry SAV. Vo svojom výskume sa venuje prevažne téme avantgardných tendencií v medzivojnovej slovenskej poézii. Je členkou redakčného okruhu časopisu Glosolália, pravidelne prispieva aj do periodík Knižná revue či Romboid.
