Július Barč-Ivan: Matka
Na území Slovenska sa dráma ako literárny druh vyvíjala s pomerným oneskorením v porovnaní s už etablovanými epickými a lyrickými žánrami, čo bolo zapríčinené nedostatočne rozvinutou divadelnou scénou. Jej počiatky boli spočiatku spojené so školskými predstaveniami v latinčine, nedostatok divadiel v neskoršom období suplovali kočovné súbory zo zahraničia – z Talianska či Nemecka. Historicky významným počinom v tejto oblasti bolo otvorenie prvého ochotníckeho divadla v Liptovskom Mikuláši Gašparom Fejérpatakym-Belopotockým v roku 1830 inscenovaním prvej slovenskej hranej komédie Kocúrkovo od klasicistu Jána Chalupku. Dlhšie obdobie však absentovalo profesionálne divadlo – pozitívne zmeny však prinieslo medzivojnové obdobie a nastolená inštitucionalizácia divadiel v Bratislave, v Košiciach a v Nitre. Medzivojnová dráma sa tak utvárala v zmysle doznievania realistických postupov a čiastočného prenikania modernistických poetík, symbolizmu a avantgardy. Ako progresívny prístup sa ukázalo využívanie expresionistických prvkov, a to na pozadí drám Ivana Stodolu a Júliusa Barč-Ivana. Kým I. Stodola písal okrem komédií (Náš pán minister, Čaj u pána senátora) aj historické drámy (Marína Havranová, Kráľ Svätopluk), J. Barč-Ivan sa okrem drámy realizoval v písaní prózy, hoci najväčší úspech zaznamenal ako dramatik. Spoločensky zameraná komédia Mastný hrniec je satirickým odkazom na vtedajšiu politickú situáciu, no súčasne dokazuje, ako moc dokáže zmeniť charakter aj jednoduchých, zdanlivo skromných ľudí. Pri opätovnom čítaní jeho najznámejšej tragédie Matka bolo zaujímavé sledovať, do akej miery sa na ploche drámy konštituoval obraz matky ako univerzálny ženský princíp – v autorovom podaní je obohatený o ďalšie textové významy (najmä spirituálny) dosahujúc tak estetickú presvedčivosť.
Barč-Ivan od doposiaľ zobrazovaných spoločenských tém postupuje k zobrazeniu vnútorného prežívania postáv, ktoré sú napriek dostatočnej miere samostatnosti typizované. Tematika nevraživosti medzi dvomi priateľmi či bratmi nie je v literatúre vôbec nová, tobôž, ak je príčinou sváru žena – podobný námet využil aj spomínaný I. Stodola v tragédii Bačova žena, a rovnako tak pracuje s motívom vysťahovateľstva. Spomínaný fenomén odkazuje na nehostinné sociálne podmienky (chudoba, bieda, hlad a z toho vyplývajúci nedostatok práce), ktoré priamo nútili rodiny hľadať životné príležitosti mimo domova, najmä v „zemi neobmedzených možností“, Amerike. Domov nefunguje ako ideálne miesto poskytujúce bezpečie – v zobrazovanom baníckom prostredí je neustále prítomné nebezpečenstvo a konfrontácia so smrťou. Paradoxne ani Amerika nie je prezentovaná zaužívaným idylickým spôsobom: syn Paľo sa z nej vracia ako chudák, čo je však pripisované aj jeho osobnostným črtám, najmä nedostatočnej ctižiadostivosti či životnému údelu. Životný pesimizmus a krajný fatalizmus sú v dráme prítomné hneď v incipite: Pre chudobu je všade ťažký život a priamo sa podieľajú na formovaní postáv. V neposlednom rade chudoba ako sociálny ukazovateľ prispieva k zvýšenej expresívnosti a to v jazykovej či personálnej rovine.
V centre drámy funguje bazálna jednotka spoločnosti – rodina –, konkrétnejšie je nazerané na špecifické fungovanie vzťahu matka– dieťa. Okrem psychologického zreteľa má najmä sociálny rozmer. Jedno z možných chápaní drámy je aj vyrovnávanie sa s patriarchálnym nastavením spoločnosti, absentujúca rola otca je kompenzovaná konfiguráciou postáv – bratov, Paľa a Jana, Jano je nositeľom typických „mužských“ vlastností a zastupuje otcovskú rolu a aj hlavné slovo v zmysle nastavenia rodiny. Matkino postavenie je síce podstatné, ale tvorí skôr spojivo medzi bratmi (svorníkový typ postavy). V zmysle vytýčených spoločenských konvencií je takýto typ rodiny funkčný, no neplní svoje hlavné kritériá (emocionálna, ekonomická, protektívna) a dosahuje deštrukčný charakter. Antagonizmus medzi bratmi vychádza jednak z rozličných osobnostných čŕt, a jednak z konkurenčného boja – súperenie a láska ku Kate, ktorá dala Paľovi prednosť pred Janom.
Sémantické špecifikum – bezmennosť Matky – má viacero možných vysvetlení – jej postava môže byť oklieštená „len“ na materinskú funkciu, a teda stráca svoju individuálnu hodnotu, ktorá by bola inak vyjadrená vlastným menom, alebo ide o vytváranie všeobecného materinského archetypu. Na základe viacerých indícií sa prikláňame k druhej možnosti – materinský princíp je tu zobrazený v tradičnej až stereotypnej forme ako princíp nezištnej obetavosti a lásky. (Možno by sa dalo polemizovať aj o jednoznačnej charakteristike postavy matky v dráme vôbec, často narážame na rozličné dramatické spracovania popierajúce výlučné postavenie matky ako ochrankyne, za mnohé uvádzame napr. Iokasté z tragédie Kráľ Oidipus či mytologickú Médeu, ktorá v túžbe pomstiť sa neváhala zahubiť vlastné deti. Zobrazenie bratov odkazuje na starozákonnú dvojicu Kaina a Ábela v zmysle bratovražedného boja o moc, ktorý vyústil až do tragického konca. Jano aj na základe analógie s otcom býva často drsný a agresívny, submisívnejší Paľo je nútený (aj kvôli želaniam matky) ustupovať, čo je v texte pomenované ako prejav povahovej slabosti. Matkin postoj k bratom je ambivalentný – v úsilí znecitlivieť a ochrániť Paľa používa často hrubé slová a „necitlivý“ prístup ako spôsob obrany. Podobnou ženskou postavou je suseda Martinova matka modelovaná výrazne ochranársky – tú s Matkou spája podobný osud (strach o syna Martina, smrť manžela, štylizácia do trpiteľskej polohy).
Barč-Ivan využíva ako jeden z hlavných princípov fatalizmus – postavy sú determinované vopred daným životným údelom, potvrdzovaným na iracionálnej, inštinktívnej úrovni (vizionárstvo – vidiny a bdelé sny Matky), ktorý sa uplatňuje vždy, či už ide o jednotlivca, alebo celú rodinu: Sme tu len my, ty, Jano a ja, traja z jednej krvi. Len my patríme k sebe. Všetko ostatné na svete je nám cudzie. Aj to nešťastie, tá kliatba na nás, je len naša. Matkino životné krédo je splnenie kresťanského údelu – prijať utrpenie ako forma obety – „poniesť svoj kríž“: Aj som musela ustúpiť v živote, vždy, vo všetkom. Aj mne brali ľudia, čo mi bolo najdrahšie, aj tvoj otec nebol celkom môj. V Janovi ožil on. Mocný, iba smrť ho vedela premôcť. Keď mňa nebude, ja ožijem v tebe. A potom všetko pochopíš. Kľúčovou tézou je aj otázka slobody a možnosti vzoprieť sa osudu, aj na tom vidno dva odlišné postoje – Matka sa vopred podvoľuje osudu, je s ním vyrovnaná, Paľo sa postupne oslobodzuje z podradenej polohy. Slobodnú vôľu mu ukazuje aj jeho milovaná, Kata Tomkovie, ako ženská protagonistka je výrazne samostatnejšia, a teda ochotná bojovať za svoju lásku: Otec pred týždňom prepustili paholka. Nemajú teraz nikoho. Vďačne ťa prijmú, keď ich poprosím. Vedia už, že chcem len teba. A nebudú sa báť. Nezľakneme sa rečí, ani celej dediny. Paľo, pôjdeš? Silným atribútom drámy je jej emocionálnosť ústiaca v ďalšej textovej rovine do spirituality – v rozhodujúcich momentoch pripomínajú postavy antickej drámy, v prípade matky ide až o mysticizmus. Postavy nekonajú racionálne, ale sú motivované prevažne pudovo, inštinktívne, prípadne sa utiekajú k prežívaniu viery (Matka, Suseda). Zvláštnu symboliku zohrávajú dve rekvizity – nôž ako „mužský“ nástroj – princíp násilia a predtucha blížiacej sa smrti, Paľo nôž venuje Janovi po návrate z Ameriky a modlitebná knižka odkazujúca na kresťanskú vieru, ale aj obetavosť – venovaná matke. Na tomto príklade je ukázaná rozdielnosť možných životných ciest – Janova cesta zla a pomsty a Matkina cesta spirituality – obety. V existenčne vyhrotených situáciách sa stierajú hranice medzi reálnym a nadprirodzeným, exaltuje Matkino vizionárstvo, vo svojich predtuchách či bdelých snoch vidí budúcnosť, ktorej sa všemožne usiluje zabrániť: Mala som sen. Zavše to príde na mňa. I vtedy tak. Dva dni pred výbuchom. Videla som aj trám, ktorý padol na môjho. V podobnej situácii stojí čitateľ – vstupné scény indikujú emočné aj duševné živorenie a anticipujú koniec: Pozri na mňa ! Nemám ešte ani päťdesiat rokov a ľudia vo mne vidia hasnúcu starenu, ktorá si žiada len smrť. Nepamätám si, kedy som sa zasmiala naposledy (s.24).
Expresívne ladená dráma je vyjadrená aj súladom formy (jazykové stvárnenie) a obsahu (dej, postavy, situácie), ide častokrát o drsný, emocionálne presýtený jazyk, využívanie apoziopéz, vety ako výkriky a pod. Zodpovedá tomu aj kompozičné stvárnenie – zvyšovanie napätia a vyostrené dialógy sa odohrávajú na pomerne komornej ploche trojdejstvovej drámy.
Materinský princíp v diele Júliusa Barč-Ivana na postave Matky je ukážkou skĺbenia typizácie, archetypu matky (obetavosť, trpiteľstvo) a vyššieho, transcendentálneho princípu v kontraste s nižším, nenávisťou a zlobou medzi bratmi. Nad pudmi napokon víťazí pokora, s ktorou človek dokáže prijať aj náročný životný údel.
Barč-Ivan zároveň efektívne prepája odpozorované a prežité – zážitkovosť s literárnym (esteticky účinné). Matka je presvedčivá a dostatočne životaschopná dráma pre čitateľa akejkoľvek doby.
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
