Patrícia Gabrišová: Ani smrť ich nerozdelí …

Ján Botto: Žltá ľalia

Ján Botto ako predstaviteľ slovenského literárneho romantizmu a mladšej štúrovskej generácie vo svojej tvorbe svojrázne uplatňoval spoločenský rozmer romantickej poetiky s úmyslom presadiť národnoemancipačné úsilie v esteticky a eticky platnom a vydarenom tvare. Podľa Panorámy slovenskej literatúry I. Ján Botto bol básnik, ktorý akceptoval takmer do dôsledkov podnety Štúrovej literárnoestetickej koncepcie. V slovenskom folklóre hľadal slovenského ducha, jeho etiku, filozofiu i podnety pre estetickú stránku umeleckej tvorby (Čúzy, 2004, s. 137).

K emblematickým motívom jeho tvorby patrí motív zakliatej krajiny v alegorickom zmysle zastupujúci idylický národný svet  či víziu jeho sľubnej budúcnosti ako kontrast k vtedajšej neuspokojivej skutočnosti. Bottova Smrť Jánošíkova je tradične pokladaná za jeho najreprezentatívnejšie dielo, v ktorom sa manifestuje na postave legendárneho zbojníka sila a nezdolnosť jednotlivca presadzujúceho národné myšlienky slobody a zároveň nesúhlas so spoločenským usporiadaním. Na pozadí individuálneho ľudského osudu sa uplatňujú kolektívne národné ciele, čím je dielo v istom zmysle spoločensky poplatné a reprezentujúce národný program romantického hnutia. Treba však povedať aj to, že Botto nepísal priamo v revolučnom období štyridsiatych rokov, ale neskôr, a teda jeho tvorba nemá prioritne apelatívny, burcujúci rozmer, ako si to aj vyžadovala vtedajšia situácia, a práve preto sa v nej môžu uplatniť povesťové a nadprirodzené prvky.

V našom príspevku sa pozrieme bližšie na jednu z jeho umelých balád,  Žltá ľalia (v pôvodnom prepise ako Žltá ľalija, vydaná prvýkrát v roku 1860), sémanticky nasýtené dielo, ktoré vystihuje nielen osobitosti romantickej poetiky, ale aj podstatu žánrových špecifík balady. Jeho zaradenie do povinného čítania na stredných školách  pokladám za opodstatnené v zmysle osvojenia si konkrétneho historického kontextu, z ktorého vychádza a aj princípov romantickej poetiky. J. Botto preukázateľne patrí ku kvalitným autorom, ktorý aj v čase pôsobenia získaval popularitu na základe statusu štúrovského básnika a istá pozornosť z literárnohistorického hľadiska je mu venovaná dodnes.

Žltá ľalia je koncipovaná ako umelá balada s funkčne implementovanými prvkami ľudovej slovesnosti (vo formálnej výstavbe textu nadväzovanie na sylabický veršový systém, jazykový inventár blízky folklóru, ako bolo aj typické pre slovenskú romantickú generáciu, dôraz na rytmus a melodickosť). V Žltej ľalii sa reflektuje predovšetkým motív previnenia a následného trestu, a teda sa zameriava na riešenie konkrétneho etického problému nevery a zrady. Sémanticky Botto vychádza zo symbolu ľalie spájajúceho sa s nevinnosťou v kontraste uplatňujúc farebný princíp negatívnej konotovanej žltej, ktorá naznačuje hriech a faloš. V introdukcii sa stretávame s prvotným motívom mohyly, ktorá predznačuje tragické baladické vyústenie, podčiarknuté ďalšími reliktmi symbolizujúcimi utrpenie, nešťastie či bolesť: zlá chvíľa, tŕnie, chrastie. Mohyla ako vertikálny moment je na pomedzí sveta živých a mŕtvych, čím sa tematicky nadväzuje aj na postmortálny priestor (rozvinutý  funkčne ďalej na  postave mŕtveho Adama). Kontrast v priestorovom uchopení je ukázaný na aj opozícii dedina a mesto – ako už zaužívane a neprekvapivo v romantizme –  dedina je zastúpením harmónie a pokoja, ustáleného spôsobu života, kým mesto zastupuje neznáme a potenciálne nebezpečné, tajomné a hriešne. Na túto skutočnosť poukazuje aj vysokoškolská publikácia Fenomén romantizmu: V romantizme sa v rovine toposu literárneho textu výrazne kreuje priestor mesta a dediny v ich kontrastných polohách, ako dva protikladné fenomény. Môžeme poznamenať, že sa stal v slovenskom kontexte tohto obdobia dominantným faktorom pri kreovaní umeleckého diela; príroda bola často stvárnená v magických polohách svojej existencie; vďaka tomu sa dostávajú do textovej podoby prvky lyrizmu a mystiky (Sabol, 2022,  s. 35).  Z mesta pochádza aj postava pokušiteľa – pána v čiernom fračku, či pánko s kopýtkom, naznačuje tak niečo démonické, mefistofelovské a v sujete aj s narušením prísahy, prekročením ľudských aj božských zákonov. Hriešnym je aj viera v mamon – Eva sa v prospech materiálneho zabezpečenia vzdáva svojich morálnych zásad a zabúda na mŕtveho milého, ktorému sľubovala večnú lásku:

Prešiel rôček — aj žiaľ z očiek. Ktosi klope na oblôček: Kto to, kto to?

Hora hučí, dáždik rosí; a na dvere klope ktosi: „Neznám, ako cez tú vodu, niet lavičky ani brodu!“ Vyšla Evka, pokázala: Tu, hľa! v kroví lávka malá! A pán jej dá peniaz zlatý: „Budeš na mňa pamätati.“ —

a tiež:

Poď von, milá, z tej samoty, zavediem ťa do paloty; poďže, milá, poď von sťato, zavediem ťa v striebro, zlato — zavediem ťa do mesta: budeš moja nevesta!

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1#ixzz8D6AJmHZd

Bottove ďalšie balady (pars pro toto Lucijný stolček, Margita a Besná) taktiež pracujú s gradáciou, vstupom nadprirodzených síl do reálneho prostredia, ako aj s reťazením potenciálne tragických motívov či momentom spravodlivého trestu.

Literárny vedec C. Kraus prisudzuje v priestore balady reálnemu podnetu prvky tajomna a alegórie: Už v situovaní baladického deja do ríše povestí básnik dáva rušiť, že ide o neobyčajnú, záhadnú tragickú udalosť (s. 87). Ďalej Kraus vyzdvihuje na  konkrétnej balade prvky dynamickosti, extenzívnosti či zmysel pre skratku, spomínaný baladický princíp stupňovania motívov dopomáha budovať tiesnivú atmosféru.

Symbol ľalie odkazuje aj na kresťanský princíp Sedembolestnej Panny Márie, naznačuje tým nevinnosť, nepoškvrnenosť v protiklade s tradične zaužívanou hriešnosťou biblickej  Evy, ktorá je hlavnou lyrickou hrdinkou balady. Bottova Žltá ľalia čiastočne pripomínala zbierku balád  Kytice generačne blízkeho českého romantického básnika K. J. Erbena, konkrétne baladou Svatební košele – spája ich spoločný sujet návratu mŕtveho muža, nezlomnosť ľúbostnej prísahy a previnenie kľúčovej ženskej protagonistky (u Botta nevera, u Erbena vyjadrené rúhaním voči Bohu). Vo funkcii rozprávača figuruje stará mama, ktorá môže byť v istom zmysle naplnením archetypu mudrca, múdrej ženy, ktorá získava nadhľad nad ľudským spoločenstvom, a preto môže prinášať metafyzické posolstvo. Hovorí o harmonickom partnerstve Adama a Evy, ktorý je výnimočný nielen z ľudského hľadiska, ale pripisuje sa mu duchovná podstata. Piesňový, baladický  nápev majú ďalšie strofy – slúžia na zobrazenie východiskovej situácie a zvyčajne sa viažu k cyklickosti a ľudovému rítu – ústneho šírenia informácií: Idú dievky z dediny, polievajú kvetiny, polievajú ľalije — a hrob všetko popije.

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1#ixzz8D6E4CMBt

Dvojicu Adama a Evy aj symbolicky podľa zvolených významovo zaťažených mien možno chápať aj ako figurálnu dvojicu prvých ľudí začínajúcich novú etapu ľúbostného vzťahu.

Priestorovo sa k nim viaže chalúpka s pozitívnou konotáciou, čomu nasvedčuje

(v kontraste s mohylou) aj používanie emocionálne príznakových slov, najmä deminutív, napríklad samučičká, chalupčička, mužík so ženičkou.

 Manželstvo Adama a Evy je spečatené prísahou, ktorá je tiež kľúčovým elementom – nadobúda tak nielen spoločenskú záväznosť (v zmysle formulky kým vás smrť nerozdelí), ale aj etický a duchovný rozmer, a to tým, že je  uzatvorená pred Bohom, najvyššou entitou, stáva sa univerzálne platnou a nesmie sa porušiť:

Hej, Evička, anjel biely, nedal bych ťa za svet celý! „Ja, Adamko, bez teba nechcem ani do neba!“

Tu dva prsty hore vzali, na zem, nebo prisahali: „My budeme večne svoji, nás ani smrť nerozdvojí!“ Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1#ixzz8ClAG3EMD

Šťastné spolunažívanie preruší Adamova zdanlivo nemotivovaná náhla smrť, k príčinám smrti nás dovádza motív čistca, ktorý sa Eve nepodarilo včas  získať – ide o bylinku v ľudovom liečiteľstve používanú proti zlým silám či urieknutiu, a tiež ide o oslabenie očisťujúcej, životodarnej sily.  Nie náhodne je Adam pochovaný pod prah domu v zmysle akejsi hranice, a zároveň je to potvrdenie večného puta, ktoré má trvať až po smrti.

Ďalej je čitateľ svedkom Evinho prirodzene prežívaného smútku, zoslabeného časom s využitím antiklimaxu prízvukujúc magické číslo 3 – Prvý mesiac čo hodina žena muža pripomína; druhý mesiac čo deň to deň a na tretí — raz za týždeň. https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1#ixzz8D6AJmHZd Po prísľube (ne)známemu diabolskému pánovi sa Eve v polnočnom signifikantnom čase zjaví Adam vyžadujúci si plnenie prísahy, znova sa opakuje triadickosť,  ktorá znásobuje tenzívnosť situácie. K zvýšeniu napätia slúži aj Adamov hrôzostrašný opis: Ach, čo to máš za podobu? „Žena moja, ako z hrobu.“ Ani uši, ani zraky — „Hľa, pod zemou je svet taký: očí, uší — tam netreba, tam sú svoji vedľa seba.“ Len čis’ to ty, Adam ľúby? Tvár bez nosa, dlhé zuby.

Čítajte viac: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1#ixzz8D86rwbWp

Dramatickú scénu preruší až kikiríkanie kohúta ako predel medzi nocou a dňom, životom a smrťou, ľudským a démonickým. Eva sa však trestu nevyhne – jej transformácia na rastlinu a opakované utrpenie neustále pripomína jej vinu a prechádzanie súkromným očistcom má morálny rozmer v zmysle poučenia čitateľa o následkoch previnenia.

Bottovo majstrovské stvárnenie balady už z tematicko-motivického hľadiska súčasnému čitateľovi  možno veľa nepovie, nedá sa mu však uprieť prínos v zmysle aktualizácie večných tém a zručného aplikovania princípov romantickej poetiky v jemu blízkom baladickom prevedení.

–

Použitá literatúra:

ČÚZY, Ladislav. Panoráma slovenskej literatúry I. Slovenské pedagogické nakladateľstvo – Mladé letá, 2004, 168 s.

KRAUS, Cyril. Slovenský literárny romantizmus. 1999. Matica slovenská:  Martin, 238 s.

SABOL ml. Ján: Fenomén romantizmu. Filozofická fakulta UPJŠ v Košiciach, Košice, 2022, 63 s.

dostupné na Zlatý fond: https://zlatyfond.sme.sk/dielo/84/Botto_Zlta-lalija/1