Patrícia Gabrišová: Pravda (v)o studničnej vode

Stanislav Rakús: Pieseň o studničnej vode

Pôsobenie Stanislava Rakúsa sa spája okrem plodnej literárnovednej činnosti aj s produkciou umeleckej literatúry po roku 1945. Presnejšie do literatúry vstúpil v 70. rokoch 20. storočia románovou novelou Žobráci, v ktorej reflektuje životy ľudí na spoločenskej periférii. Na osudy marginalizovanej skupiny ľudí je nahliadané s pochopením a s citom a zobrazuje tiež reálie východoslovenského regiónu. Jeho tvorbu možno rozčleniť do dvoch tematicky odlišných oblastí, v prvej, skoršej fáze literárneho vývinu dominuje priestor slovenskej dediny ako sociálneho javu a často tragickými polohami človeka, ktoré zosobnil už v spomínanej próze Žobráci (1976) či v prózach Gendúrovci. V knihách z neskoršieho obdobia (Temporálne poznámky, Nenapísaný román, Excentrická univerzita) je prítomný autentický zážitok sprevádzaný neraz humornými situáciami, ukotvený v spoločenských podmienkach bývalého normalizačného režimu, pohybujúc sa v školskom prostredí, ktoré ako stredoškolský, ako aj vysokoškolský učiteľ dobre poznal.

Baladicky ukotvená Pieseň o studničnej vode je útlou poviedkou, v ktorej je odhaľovaná krehkosť ľudského bytia, morálny problém previnenia a očisty na pozadí histórie rodiny Gombojovcov. Hoci možno hovoriť aj o sociálnom rozmere, viac sa do popredia pretláča riešenie etického problému a psychologický prienik do postáv a ich vnútorného sveta.

Dej je situovaný in medias res do Markyho ulice na začiatku 20. storočia (na Jozefa v roku 1901), v ktorej sa odohrali tragické udalosti – Jozef Gomboj údajne zabil svojho syna Blažeja vo veľkom hneve, odsúdili ho na 20-ročné väzenie. Po prepustení z väzby sa ocitá sám, ako bývalý trestanec ostrakizovaný spoločnosťou, v ktorej sa opäť usiluje nájsť pozitívne väzby a zdanlivo spriaznenú dušu. Z dedinského prostredia je vyňatá vila s manzardkou Jakuba Morkvača, o ktorom zomknuté spoločenstvo vie – okrem vyššieho spoločenského statusu – len, že žije sám a niekedy ho prikvačí (symbolicky – pridusenie, záťaž). Gomboj v novom susedovi tak vidí nádej, predstavuje si, ako ho v dome podľa starej obyčaje prijme v čistom a tým zotrie zo seba vinu a môže sa znovu začleniť do bežného života.

V próze sú reflektované viaceré kľúčové témy: podoby rodičovskej lásky či kainovský problém rivality medzi súrodencami. Blažej a Justín sú modelovaní kontrastne, prvorodený Blažej zastupuje ľahkovážnosť a bezstarostnosť, Justín sa narodil v temnej chvíli (v čase smrti Gombojovej svokry). Kontrast svetla a tmy je uplatnený tiež na viacerých miestach – svetlá izba, v ktorej sa paradoxne konala vražda vs. tma, ktorá obklopuje Justína. Podobne tak je koncipovaný aj motívy čistoty, či už explicitne očisty (prostredníctvom studničnej vody), čistého, sviatočného oblečenia či čistej izby – tieto prvky možno označiť ako opozíciu previnenia, hriechu a neviny z etického hľadiska.

Výrazný je motív fyzického defektu v dvoch rovinách – očakávanej (Gomboj sa po Blažejovom narodení obáva, že mu zlým držaním skriví chrbticu, sen o žobrákovi s dlhou bradou, ktorého nemá ani len kto oholiť) a reálnej – Justín sa narodí s jednou nohou kratšou. Anticipujú sa tak tragické udalosti, ktoré čitateľ tuší už od počiatku: otcovo sklamanie zo synovej telesnej nedokonalosti sa premieta aj v nešťastnom vzťahu Jozefa k synovi, nerovnaký podiel otcovského citu je badateľný aj pri bežných rozhovoroch a práve žiarlivosť, závisť a pocit osobnej krivdy je Justínovým impulzom k bratovej vražde. Gombojova očista prebieha nielen v prijatí viny a obety za syna, ale aj v akomsi odhodlaní začať nový život, a to napriek odsúdeniu a nepochopeniu dedinským spoločenstvom. V prípade Justína vinník zostane nepotrestaný, no čitateľ má pocit, že trpel dostatočne: A ten svedok, tá oddaná a tichá Magdaléna povedala napokon slová, ktoré sú prameňom tvojho budúceho šialenstva, predzvesťou tvojej budúcej noci, jej predohrou. Justín umieral v strašných, dlhých mukách, vyriekla Magdaléna a dokonala. Tie slová najprv iba zazneli, zazneli a stratili sa spolu s Magdalénou v zemi.

Próza nie je zakončená katarzne v pravom zmysle slova, Gombojov osud je zavŕšený nešťastným spôsobom, no napriek tomu v zatextovom priestore tušíme možnosť odhalenia pravdy aj podstaty utrpenia v širšom zábere.

Text aj podľa zistení literárnej vedy nadväzuje na postupy medzivojnovej literatúry, resp. prózy naturizmu, a to najmä uplatnením lyrického princípu na pozadí epického príbehu.

Lyrické prvky sú inovatívnym spôsobom vložené do naratívu: už v názve spomínaná pieseň ako častý útvar ľudovej slovesnosti je charakteristická svojou melodickosťou a rytmizáciou, navodzujúc auditívne vnemy, ktoré sa v texte aj niekoľkokrát potvrdia. Pieseň má ohlasnú funkciu a v širšom meradle svojou refrénovitosťou a spoločenským dosahom môže prezradiť veci, ktoré by inak zostali utajené.

Sémanticky zaťažené pomenovanie studničná voda vyjadruje jednak vodu v zmysle nevyhnutnej ľudskej potreby pre život, jednak v zmysle očisty a v spojením s adjektívom zobrazuje dlhý a namáhavý proces hĺbenia pôvodného, nevynímajúc ťažkosti s prekonaním prekážok. K ďalším lyrickým princípom patrí opakovanie, ktoré nachádzame na niekoľkých kľúčových miestach v spojitosti s nielen s číselnou symbolikou – opakovanie číslovky 2 a jej násobku: dvaja bratia, dve figúrky muzikantov, dvadsať rokov väzenia, ale aj s konaním postáv, napríklad Magdalény, ktorá dvakrát zakričala, že jej zabili prvorodené dieťa, dvakrát mäkko oslovila muža menom Jozef (príznakové je, že sa to dialo práve vo chvíli Jozefovho priznania k vražde). Tieto pasáže vynikajú aj podmanivou obraznosťou v kontraste s dynamickosťou až drastickosťou scény, ktorú takto zjemňujú: Aj jeho žena Magdaléna sa už pominula, matka Magdaléna, ktorá kedysi vystúpila na prah dverí a do jasného popoludnia Markyho ulice dva razy zakričala: Blažeja zabili ! Prvý výkrik narazil do korún stromov, buchol do priečelí domov a zľahka udrel aj do ušných bubienkov ľudí. Druhý výkrik sa rozľahol po dvoroch a záhradách, niesol sa od domu k domu, od človeka k človeku a v tichom popoludní ohlušil celú Markyho ulicu ako úder hromu. Ozýval sa ešte aj vtedy, keď čiasi ruka stiahla Magdalénu za dvere a dvere zamkla.  V texte sú veľmi zručne využité rôzne naratívne prístupy – zmena rozprávačskej perspektívy prechádza od on-rozprávania, ktoré je neosobné, konštatujúce, zo strany vševediaceho rozprávača ku adresné ty-rozprávanie, ktoré je atypické, výstižné – z tohto pohľadu sa prihovára samotnému Gombojovi:

Zoberú ťa, nikdy sa už nevrátiš.

Tvoj dom spustne, otvoria sa jeho dvere, tvojho psa zastrelí Morkvač vo chvíli oddychu, vo chvíľach pohody. A tvoje figúrky, tvojich muzikantov putujúcich po šíravách si rozoberú deti. Keď tie deti vyrastú, keď sa naučia čítať z tvárí figúr a počúvať ich priškrtené, tajomné hlasy, veľmi sa začudujú, lebo tí muzikanti budú spievať, na husliach a na harmonike hrať pieseň volajúcu po začiatku, po znovuzrodení, pieseň o studničnej vode.

Osobná tragédia má vplyv na rodinné väzby a všetky zásadné postavy, najviac sa však prejaví na osude Jozefa Gomboja, ktorý prechádza životnou transformáciou, neustále rekapituluje doterajší život, vedie vnútorný dialóg s Justínom, akoby chcel takto napraviť nedostatok doterajšej lásky. Kontrast medzi spoločenským a individuálnym je vo forme spoločenského nátlaku celej dediny, čelí mu nielen Jozef, ale aj Magdaléna, na ktorú je nazerané s opovrhnutím práve kvôli tomu, že svojho muža neopustila, ale chodila ho pravidelne navštevovať do väzenia.

Od prvého vstupného momentu je Jozef v dedine rušivým prvkom, jeho prítomnosť je v spoločenskom kolektíve nežiaduca a to aj vtedy, ak chce pomôcť. Aj tu sa uplatňuje kontrast medzi postavami – Morkvačova osamelosť je dobrovoľná, zatiaľ čo Gomboj by sa rád ľuďom priblížil. Usiluje sa o to aj nosením studničnej vody murárom, ktorí stavajú Morkvačovu vilu, ale aj výrobou figúrok s motívom hudobníkov ako zástupného motívu pre odhalenie pravdy. Celkovo Rakús narába zaujímavo so zvukom a zvlášť hovoreným slovom, svedčí o tom aj fakt, že v texte je množstvo skutočne pozoruhodných auditívnych momentov (na lexikálnej úrovni množstvo slovies typu zazneli, zaduneli). Samotné slovo je niekde vyslovené nesprávne, ako zaklínadlo či prekliatie (Blažej Justína dvakrát označil za kaliku), inde sa kričí, volá, ozýva, no veľmi často je mĺkvo, a to aj vtedy, ak je hovoriť nevyhnutné. Súvisí to práve s Rakúsovou literárnovednou koncepciou ticha  a skutočne, hovoríme o próze, ktorá vypovedá o všetkom podstatnom bez jediného nadbytočného slova.

Text má pevnú logickú výstavbu, no motívy sú radené aj prostredníctvom asociatívnosti, je veľmi prepracovaný po syntaktickej stránke, a zároveň čitateľsky prístupný, podobne ako iné autorove prózy. Z novších odporúčam aj román Ľútostivosť, ktorý v roku 2022 získal Cenu Anasoft Litera a cenu Krištáľové krídlo.

Pieseň o studničnej vode prináša majstrovskú ľudskú spoveď, nádherné a bohaté svedectvo o človeku, jeho slabostiach a sile. Autor si vytvára vlastný hlas v hľadaní pochopenia medzi ľuďmi, oboznamuje nás s človekom morálne čistým aj napriek prežitému utrpeniu a napokon, pravda si vždy nájde svoju cestu – či už vo víne, alebo ťažko získanej, a práve preto vzácnej studničnej vode.