Predstaviteľ II. (tzv. kritickej) vlny slovenského realizmu, Jozef Gregor Tajovský, v plnom rozsahu prozaickej a dramatickej tvorby nastavil zrkadlo sociálnym a mravným fenoménom zobrazujúc a akceptujúc postulát škaredosti ako prirodzenú súčasť reality. Využívaný realistický, priam dokumentárny princíp umožňuje prispieť k reflexii doby, a zároveň dochádza k narúšaniu utkvelých predstáv o harmonickom priestore dediny, aké sa vyskytujú napríklad u Martina Kukučína. Problémy mravného a sociálneho charakteru (alkoholizmus, vzdelanostný a mravnostný úpadok, chamtivosť, bieda, chudoba) obklopovali život dedinského človeka u Tajovského úplne prirodzene o to viac, že s nimi autor, hoci aj nepriamo, prichádzal často do kontaktu ako bankový úradník, ale aj ako bežný pozorovateľ. Prózy (všeobecne uvádzané ako sociálne ladené a monografické, vzhľadom na spracovanie sociálnej problematiky a na dominanciu jednej postavy) som vybrala cielene so zámerom poukázať na existujúcu tému práce, jej hodnoty a vzťahu k ľuďom na príklade mužských (Maco Mlieč) a ženských (Apoliena, Mamka Pôstková) postáv a na základe určitých znakov vytvoriť akýsi spoločný sociálny, ako aj hodnotový model fungujúci na mentalite ľudového človeka.
Maco Mlieč, Apoliena, Mamka Pôstková
Charakter práce :
Postavy Maca Mlieča a Apolieny v mnohom vypovedajú o neľahkom postavení sluhu v 19. storočí, podradenosti tohto stavu v porovnaní s ostatnými spoločenskými vrstvami a častokrát aj o charaktere pánov či celej spoločnosti. Čeľaď sa ocitla na periférii spoločnosti, čomu nasvedčuje aj historická skutočnosť – zvyčajne bola odčlenená od “pánskej” časti domu, napríklad aj pri oddelenom stolovaní.
Dedinské prostredie si zrejme netreba idealizovať, bolo prísne hierarchizované a dochádzalo k deleniu na stavy, medzi ktorými boli neprekonateľné rozdiely. S povolaním sluhov súvisela povinnosť vykonávať najpodradnejšie povinností, pričom u Maca sa postupne znižuje jeho “spoločenská hodnota” v dôsledku zhoršeného zdravotného stavu – slúži pri koňoch, voloch, kravách, a napokon teliatkach.
Mamka Pôstková je v pozícii chudobnej ženy, ktorá sa predávaním vlastnoručne upečeného chleba usiluje o vyplatenie dlžôb (nie vlastnou vinou – muž-alkoholik neuživil rodinu, napokon musela pomáhať aj synovej rodine). Rozprávač (bankový úradník) podáva dobový obraz o bankových pôžičkách a chudobných, ktorí sa usilovali svoje dlžoby splatiť, ide teda o stret bežného ľudu a byrokratického systému. V prípade všetkých troch protagonistov možno hovoriť o nižšej spoločenskej vrstve, až periférii.
Fyzický vzhľad
V textoch sa uplatňuje estetika škaredého zvýraznená expresívnou lexikou, aj telesná stránka protagonistov ich predurčuje na nízky sociálny status, na porovnanie:
Apoliena: Nie to, že bolo dievča z hôr a sedliačťa, ale že malo vraj pätnásť rokov a bolo len ako päsť. Taký kŕč opálený a ruky ako švíbalka. Oči ako plánky, zelenô, biednô, začuchranô a hluchô.
Maco Mlieč: Je pravda, že Maco čela ani skoro nemal, oči ako myš, nos ani gombička a celý preliaknutý, len líca ako by ho ucápal a vrchnú gambu na tri prsty a odutú, ako by ho všetky predné zuby bolely. Vlasy ako ježa a hrdzavé voľáke, uší skoro nič.
Mamka Pôstková: Predo mnou sedí okolo šesťdesiatpäťročná, neobyčajne zoschnutá, maličká žena. Sedí na stoličke, visia jej nohy obuté vo velikých, na jej nohu neprikrojených starých čižmách. Spod plachtičky vykúka čierna, zmraštená, chudá tvár, zapadnuté, bezzubé ústa a trčia detsky malé ruky. Nie je toľká ako stredne urastené desať—jedenásťročné dieťa.
Príznaky ako drobnosť, detskosť (pri Mamke Pôstkovej či Apoliene), zoslabnutosť, úbohosť v okolí vyvolávajú zvyčajne pocit nadradenosti (s výnimkou azda Mamky Pôstkovej), ale pri čitateľskej reflexii ide skôr o navodenie pocitov súcitu a empatie. Pri opise Maca nastáva postupné telesné chradnutie sprevádzané aj zanedbávaním hygieny a celkovej starostlivosti o seba, čím sa ukazuje ľahostajnosť voči vlastnému sebaobrazu.
Príznakové sú aj použité prezývky : Apoliena – Poleno (odkazujúc na fyzický defekt – frazeologizmus hluchá ako poleno, prípadne drevená – neschopná), Maco Mlieč – mliečnik (hluchota, sčasti fyzická deformácia: už neviem, či preto, že bol krátky, široký, hrdla nič — ako by ho z pňa odťal), Mamka Pôstková (v slove mamka je zobrazená materinská starostlivosť a obetavosť a familiárny postoj rozprávača k postave, pôst ako spôsob života, v ktorom je potrebné odriekať si a prispôsobiť). Telesnosť postáv často markantne vystupuje v protiklade k osobnostným kladným vlastnostiam, ktorými postavy disponujú a ktoré sú spoločnosťou neprávom opomínané.
Postoj okolia
Maco Mlieč vo vzťahu k inému (mladšiemu a menej skúsenému) služobníctvu vyznieva ľahostajne, hoci sa k nemu často správajú urážlivo, posmešne, ale aj zhovievavo až blahosklonne. Disproporcia je nastolená vo vzťahu k pánovi – gazda je pre Maca autoritou, prirodzeným spôsobom mu prejavuje poslušnosť a úctu, pričom nevie, že je využívaný ako pomerne lacná a spoľahlivá pracovná sila. Gazda si pritom veľmi dobre uvedomuje Macovu hodnotu, ktorá však nie je adekvátne finančne ohodnotená, a preto mu aj v prípade chatrného zdravia zo zištných dôvodov zabezpečí pomoc.
Nepriaznivý (prípadne neutrálny, ľahostajný) postoj služobníctva je zapríčinený aj Macovým vnímaním vlastnej osoby, čo zrejme vyplýva aj z povahových čŕt – skromnosti, pokory a ľahostajnosti k materiálnym statkom. Treba však vychádzať z vtedajšieho všeobecne známeho faktu, že obyčajní ľudia nepoznali hodnotu peňazí a vzhľadom na výchovu (a akúsi celkovú podriadenosť) sa v nich ani nemohla vyvinúť prirodzená sebahodnota: A len tak, čo potrebujem: na dohán, švíbalky a… A načo že sú mi už teraz? Aj tak by som ich užiť nemohol. Ženy, detí nemám… A gazda sľúbil, že ma opatrí až do smrti, či budem vládať dačo robiť lebo nie,“ s akousi hrdosťou odpovedal starý Mliečnik, že má také zásluhy.
Apoliena sa nachádza v horšej pozícii vo vzťahu k čeľadi, ale aj pánom – dochádza k využívaniu, ponižovaniu, ale aj fyzickej a verbálnej agresii, ktorej pôvod môžeme nájsť už v rodinnom zázemí. Dokazovanie si prevahy súvisí s Apolieniným úbohým vzhľadom, hendikepom, nízkym vekom, ale aj neschopnosťou (či nemožnosťou) efektívne sa brániť. Mamka Pôstková je prototypom sebestačného, pracovitého človeka, ktorého hlavným hodnotovým krédom je čestnosť a zmysel pre povinnosť (dokonca ani umrieť “nemôže”, kým nesplatí pôžičku), a na základe tejto charakteristiky neprijíma ponúkanú pomoc. Napriek telesnému vzhľadu, chudobe a zlým životným podmienkam sú postavy v porovnaní s ostatnými v mravnej prevahe.
Záverečný moment katarzie?
Na Macovi je budovaný kontrast telesného a duševného – aj napriek chabému zovňajšku a nízkemu intelektu je nesmierne pracovitý, húževnatý, oddaný a prejavuje sa v ňom silná zmysel pre povinnosť, a to aj povinnosť pred smrťou sa čestne vysporiadať s pozemským svetom: Nevedieť ani ako umierať. Akože si ľahneš do tej zeme?! Veď by som ani nezhnil,“ prišla mu na myseľ jeho celoživotná filozofia: poriadne robiť (sebe či cudziemu, to mu bolo vedľajšie) a statočne zomrieť. Paradoxne je to práve on, kto sa pýta gazdu, či mu za celoživotnú prácu niečo nedlhuje. Po Macovej smrti sa v gazdovi zrejme pohne svedomie a vystrojí Macovi dôstojný pohreb. Spravodlivo žiť, ukončiť svetské záväzky a pokojná smrť boli emblematickými prvkami tvoriacimi hodnotové kategórie bežných ľudí u Tajovského, napr. aj u Mamky Pôstkovej:
Že veď čo ako tvrdo, aby sme sa len nebáli, že kým ona žije, nebude za ňu nikto platiť, ani banka škodovať. Len by jej dal pánboh dožiť, aby si túto ťarchu zhodila z hlavy, aj umierať bude ľahšie, končieva svoje vzdychy.
„Dotiaľ neumriem,“ dokladala, ako keby sa bohvie akého ťažkého hriechu mala driev zbaviť. V závere Mamka Pôstková vlastnými silami vyplatí poslednú zmenku – predá perinu, ktorá je reálne jej jediným majetkom, a symbolicky zastupuje aj prirodzenú potrebu bezpečia. Ako možno vidieť, svedomitosť je silnejšia ako zabezpečenie elementárnych ľudských potrieb.
Apoliena napokon musí odísť zo služby (a jej osud zostáva otvorený), ale prežitým utrpením vzbudí veľký rešpekt u ostatných sluhov, ktorí sa k nej predtým správali znevažujúco:
Len aby sme neohluchli, ako naša Apoliena od bitky.“
„A ešte, chudina, od ruky otcovej. Ešte keď ťa cudzí, no, to je cudzí, ale otec…“
A od tých čias, kým Apoliena u nás slúžila, aj keď nás bili, nebolelo nás to tak, lebo sme si pripomínali, že Apoliena viac vystála, keď od zauškovania ohluchla a prestali sme na ňu húkať a sa jej posmievať.
Záver
Tajovského kritický postoj voči spoločnosti vychádzal z dôsledného pozorovania a zaznamenávania látkovej skutočnosti, ktorú tematizovaním možno vnímať aj ako sondu o sociálnych podmienkach panujúcich v 19.storočí. Na prózach Maco Mlieč, Mamka Pôstková a Apoliena je zvýraznená hodnota ľudskej práce, žalostné postavenie chudobných, slabších, fyzicky hendikepovaných (a spoločensky degradovaných) jedincov, ktorí však svojimi pozitívnymi vlastnosťami presahovali mravný rámec dediny. Spomínané postavy sú umeleckým záznamom o neľahkých životných podmienkach chudobného človeka bez ohľadu na úsilie a kladný postoj k práci, ktorý vyvinie, a tým sa tento stav javí ako nemenný.
Namiesto idealizácie či vyzdvihovania pozitívnych stránok dedinského spoločenstva Tajovský funkčne využíva spoločenskú kritiku namierenú voči alkoholizmu, povýšeneckosti, neprajnosti a zneužívaniu chudobných a slabších, a týmto spôsobom dosahuje porozumenie a spolupatričnosť v čitateľskom vnímaní. O globálnej spoločenskej náprave sa dá hovoriť len o ideovej rovine, ak nerátame výchovné pôsobenie literárneho diela.
Na emocionálnej zainteresovanosti sa podieľa aj výber rozprávača (ja – rozprávanie – u Mamky Pôstkovej bankový úradník, v Apoliene sluha), a týmto spôsobom dokáže vzbudiť väčšie emócie ako napr. vševediaci rozprávač s primárnou potrebou opísať detailne dej. Tajovského písanie je oslobodené od zbytočného didaktizovania a moralizátorstva a vzhľadom na uplatnené kompozičné, tematické a jazykové špecifiká ide o vyvažovanie etického a estetického v texte. Čo je však najdôležitejšie – dochádza k formulovaniu univerzálneho svedectva o víťazstve mravného étosu bežného človeka navzdory ťaživému osudu, posolstvo silné aj dnes.
Použité zdroje (online Zlatý fond) :
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/127/Tajovsky_Maco-Mliec/1#ixzz7W5Zb5bJM
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/135/Tajovsky_Kosec-Mocik/1
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/128/Tajovsky_Mamka-Postkova/1
https://zlatyfond.sme.sk/dielo/524/Tajovsky_Apoliena/1
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
