Problematika starnutia a staroby je v nasledujúcich prózach vnímaná vo viacerých rovinách: na jednej strane je nevyhnutný proces starnutia intímnym problémom, s ktorým sa musia postavy vyrovnať, na druhej strane prekračuje úzko vymedzený rámec ich života a stáva sa súčasťou verejného diskurzu, v ktorom prevláda odmietavý postoj voči starým ľuďom. V textoch Etely Farkašovej, Jany Juráňovej a Stanislava Rakúsa sa staroba konfrontuje nie len s mladosťou a detstvom, ale aj so súčasnou, na rýchlosť a výkon orientovanou podobou nášho sveta.
V románe Etely Farkašovej Scenár (2017) sa stretávame so starším manželským párom, ktorý sa so starnutím a blížiacou sa smrťou vyrovnáva prípravou scenára poslednej rozlúčky. Obaja, prekladateľka Katarína a prírodovedec Vojto, sa rozhodnú sprostredkovať svoj život budúcim pozostalým hudbou, ktorú milujú. Konkrétne skladby vypovedajú o jednotlivých životných fázach i pocitoch, no pre Katarínu sú zároveň azylom pred svetom, ktorému už nerozumie: „Hovorieva si: hľadanie únikov v hudbe, to ostáva, vie, že ide o lesť, v mnohých prípadoch, o úniky, mohla by povedať: o skrýše pred ostrohrannosťou vonkajšieho sveta, jeho hrany sú niekedy naozaj veľmi ostré, tú lesť si vytvára sama pre seba a usiluje sa ňou prichytiť pevnejšie pri… zaváha, pri čom pevnejšie prichytiť, o čo sa oprieť, vedela by to povedať, vedela by vymenovať aspoň jeden pevný, nespochybniteľný bod, o ktorý sa môže prichytiť?“ (s. 107). Reflexívne, filozofujúce pasáže o zmysle života a komplikovanejšie syntaktické konštrukcie plné detailov plynú rovnako pomaly a pokojne ako Katarínin každodenný život. Autorka rozpráva príbeh o kultivovanej starnúcej žene, ale aj o medzigeneračnej komunikácii, manželstve, deťoch, jazyku, hudbe a problémoch súčasnej spoločnosti (financovanie vedy, materializmus, konzum, odliv mladých ľudí do zahraničia, ageizmus a pod.).
Naničhodnica (2020) Jany Juráňovej spája tému starnutia so zdanlivou nepotrebnosťou a neviditeľnosťou starších žien. Osemdesiatročná Ľudmila po prepustení z geriatrie nemá kam ísť, a preto sa rozhodne zostať na poliklinike, kde sa cíti bezpečne. Podrobné vykreslenie jej nového spôsobu života zahŕňa nikým nepovšimnutý každodenný presun po čakárňach, zháňanie jedla, opratie spodnej bielizne v umývadle a jej sušenie na radiátore či pravidelné krátke zdriemnutia, ktoré dopĺňajú zamyslenia a spomienky (na manžela, syna i spriaznenú dušu Marienu): „Možno sa niečo stane. Možno umrie, to by bolo riešenie. Lenže umrieť nie je len tak. Aj v starobe je život silný. Musí sa celý vyčerpať, vytratiť, vymiznúť. Kým plynie, treba s ním niečo robiť. Keď už nič, tak aspoň nejako prečkať čas, ktorý človeku zostáva. Spomínať, trebárs aj spať.“ (s. 34 – 35). Ľudmilin tragický údel sa strieda s kapitolami, v ktorých autorka ostro kritizuje rôzne spoločenské skupiny a ich účelovú solidaritu a pomoc: pre nepriebojného novinára Miloša, mladú manželku politika Dorotku či celebritnú lekárku Lindu je Ľudmila v skutočnosti len prostriedkom na naplnenie ich ambícií (napísanie článku, vylepšenie vlastného obrazu pred verejnosťou alebo vyššou mocou). Juráňová svojou prózou síce reaguje aj na aktuálne spoločenské problémy (napr. na kauzu zneužívania maloletých v resocializačnom zariadení), no zaujme najmä empatickým vykreslením starej dámy, ktorá sa stala pre svojich „záchrancov“ nakoniec obyčajnou naničhodnicou po tom, ako nenaplnila ich predstavy o človeku v núdzi.
Ľútostivosť (2021) Stanislava Rakúsa je zbierkou piatich próz o zdanlivo pokojnom živote obyčajných ľudí. Texty spája niekoľko motívov (napr. motív osamelosti, ohrozenia, smrti) a spomienkový charakter rozprávania. V najrozsiahlejšej poviedke Ľútostivosť stojí v centre pozornosti sugestívneho rozprávania muž pred osemdesiatkou, ktorý sa prechádza ulicou, kde prežil detstvo a dospievanie. Sprevádza ho intenzívny pocit osamelosti, pretože nikoho z tých, čo stretáva, už nepozná a nik nepozná jeho: „Keď sa v týchto chvíľach približujem k nášmu bývalému domu, narastá vo mne akýsi zvláštny pocit napätia. Začalo sa to už tým, že v dôverne známom prostredí, v ktorom som strávil dôležité roky svojho života, pôsobím ako neznámy, cudzí človek, ako ten, čo sem nepatrí a môže vyvolávať otázky, čo tu vlastne hľadá.“ (s. 82). Počas prechádzky sa mu v mysli vynárajú takmer zabudnuté postavy, miesta a situácie z minulosti: ako sa bál, že stratil bicykel, ako sa musel nechať dvakrát ostrihať kvôli všiam alebo ako rozbil maminu starostlivo budovanú zásobu zaváranín. Próza pomerne vecným, ale prirodzeným štýlom reflektuje situáciu starnúceho človeka, jeho cestu do minulosti a návrat ku koreňom vlastnej identity. Vážnosť samotnej smrti (v rozprávaní viackrát prítomnej aj v osudoch iných postáv) vyvažuje jemný humor a zvýznamnenie všedných maličkostí ľudského života.
Martina Buzinkaiová je doktorandkou na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy FF PU v Prešove a literárnou kritičkou.
