Dušan Dušek: Kufor na sny
Prozaik, scenárista a básnik Dušan Dušek vstúpil do literárneho diania v 60. rokoch 20. storočia prostredníctvom vtedajších periodík Mladá tvorba či Romboid, v roku 1972 debutoval poviedkovou zbierkou Strecha domu. Je autorom viac ako tridsiatich titulov literatúry pre deti a mládež i pre dospelých, venuje sa aj písaniu filmových scenárov. K zásadnému princípu jeho textového stvárnenia patrí pozorovanie, čerpá nielen z vlastných zážitkov, ale aj dôsledného všímania si zážitkov či situácií, ktoré pútavo pretvára do umeleckého textu.
Od počiatku písania Dušekova tvorba oplýva psychologickými postrehmi, vnášaním poetických, fantazijných, ale aj hravých či humorných prvkov do bežných životných situácií a vysokou mierou zmyslovosti. Podľa monografie Dany Kršákovej sú pritom „tradične konštatovanými prvkami poetická a lyrická evokácia detstva, literárne zachytenie prostredia Záhoria, hľadanie jedinečnosti vo všednosti, dôraz na detail, harmonizačné gesto večného chlapca, hravá erotika, vzťah muža a ženy cez optiku manželského súžitia“ (s. 8). Príbehy sú postavené na voľnom rozprávaní, uvoľnenej kompozícii a často aj prekračovaním žánrovej ohraničenosti. Dušekovmu autorskému naturelu však najviac svedčí kratší žáner poviedky, ktorý sa uňho vyskytuje najviac. Jeho texty mali neraz aj spoločenský presah, odzrkadľovali postoj k vtedajšej realite a ideológii, s ktorou vnútorne nesúhlasil. Spoločenské či angažované však nie je v centre Dušekových poviedok, zámerom je vykresliť všetko ľudské a prirodzené. Je pozitívne prijímaný aj ako autor detskej literatúry práve pre svoj vhľad do detskej duše a schopnosť otvoriť sa detskému príjemcovi už v prvotine Najstarší zo všetkých vrabcov, zvlášť sú obľúbené jeho príbehy o Pištáčikovi. Dušekov pohľad na svet je senzuálny, najmä čo sa týka vizuálnych vnemov, čo je v súlade s dlhodobým pôsobením v scenáristike pochopiteľné, zacieľuje pozornosť na rozličné momentky, ktoré sníma, prestriháva a rýchlo mení perspektívu, spolu tvoria pôsobivú mozaiku. Čitateľsky sú príbehy atraktívne aj kvôli pozícii zainteresovaného priameho rozprávača, ktorý akoby nás vyzýval k spoločnému zdieľaniu a dialógu, hoci nie vždy je význam úplne jasný, skôr interpretačne otvorený.
Zbierka krátkych próz Kufor na sny (1993) reprezentuje jeho neskoršiu tvorbu 90. rokov, v názve sa spája abstraktný a konkrétny pojem kufra a sna, ide o transformáciu životných postrehov a situácií, snový, poetický charakter je vyvažovaný zmyslom pre životnú realitu a adekvátnu schopnosť jej stvárnenia. Môže v sebe niesť aj akúsi nostalgiu za už prežitým, keďže viaceré prózy majú spomienkový charakter (napríklad téma detstva, dospievania, ako možno vidieť v próze zo školského prostredia Spolužiaci).
Každodenné prežívanie je tajomstvom či magickou silou, ktorá sa stáva inšpiračným zdrojom nielen pre písanie, ale aj pre život. Príbehy sú často epizodické, kondenzované, neraz predstavujú fragmenty reality, ale dominuje v nich často hravosť, zvedavosť, spontánnosť a prekvapivá pointa. Niektoré výseky z reality sú pospájané na základe voľných asociácií, no v konečnom dôsledku má všetko svoj zmysel a následnosť. Na ploche krátkych próz možno hovoriť o žánrovom a druhovom synkretizme: nachádzame tu prvky filmového scenáru, cestopisných poznámok (Vlnenie vody) či románu (Román na pokračovanie). Próza Alfabet D, mienená ako literatúra faktu, je skôr súborom originálnych bonmotov či sentencií.
Dušekov svet pozostáva z viacerých mikrosvetov, v ktorom je jasne odčítateľný štýl a aj nedopovedané má svoj význam. Príbehy si po dopísaní žijú vlastným životom, nie je to cyklus s nadväznosťou na seba, ale napriek tomu dej plynie ľahko a vzdušne. Veľakrát ide skôr o miniatúry, v ktorých je však napísané všetko podstatné.
Akúsi clivosť a pochopenie pre detskú dušu má v sebe poviedka Pukance a zmrzlina, vyrozprávaná z pohľadu dieťaťa, začínajúceho spisovateľa, konfrontujúc svet dospelých a detí, prinášajúc do nevinného dospievania smútok: „Strašne sa s otcom hádajú. Niekedy mi nepomôže ani to, že si prostredníkmi zapchám uši A niekedy ich musím mať celkom otvorené, lebo držím Beu a hlasno jej niečo hovorím do ucha, aby nepočula, ako sa hádajú. Niekedy Bea plače len tak. Nechce povedať prečo. Rýchlo jej začnem veľmi nahlas niečo vravieť do ucha, krčím, až mám strach, že ohluchne“ (s. 141). Aj detský hrdina zažíva svoje denné sklamania, a hoci stále zostáva dieťaťom, udalosti v rodine ho nútia dospieť skôr, najmä z emocionálneho hľadiska sa usiluje byť sestričke Beuške tým väčším bratom ochrancom. Próza má množstvo vtipných dialógov, je v nej využitý svieži detský jazyk, vyvažujúci ťažkú tému, ale aj hlboké posolstvo. Témy večného dieťaťa, dospievania či návraty do detstva sú pre Dušeka kľúčovou a osobitou témou, ku ktorej sa neustále vracia. Často však zostáva na úrovni opisovania či zaznamenávania, bez hodnotiacich súdov či moralizovania. Dušekov hrdina je často na prvý pohľad nevýznamný či skôr skromný človek bez prehnaných ambícií, a práve jeho ľudskosť či uveriteľnosť môže byť čitateľom blízka.
Dušek v poviedke Bradavice sympaticky a humorne reflektuje vlastné písanie, s azda až prehnanou sebakritikou pristupuje k spisovateľskej činnosti: „Písanie (ako také) sa v našej rodine nikdy nepestovalo. Po tridsiatich rokoch, venovaných tejto bohumilej činnosti, viem len to, že na ňu treba hlavu-mapu“ (s. 51).
„Takže ani pri najlepšej vôli by som nevedel odpovedať na otázku, prečo som vlastne začal písať, teda spisovať všelijaké somariny a tzv. zážitky či príbehy, alebo len bohapusté táraniny, či skôr frky, ktoré sa okolo (nás mihnú ako párik hrdličiek, videných cez okno, čo by bolo ešte celkom znesiteľné, no keď je z párika celý kŕdeľ a príbehov neubúda, môže to liezť na nervy“ (s. 52).
V poviedke Vianoce je čitateľ konfrontovaný s témou smrti, tú by sme azda nečakane našli v scéne predávania vianočných kaprov s trpkastým vyústením: „Vrahovia predávajú ryby, okolo nich je plno špiny, majú na sebe čižmy a gumené zástery, jeden z nich večeria: je večer, vybaľuje z novín chlieb, utiera si ruky do nohavíc, krčí noviny, odhadzuje ich na zem. Stojím v rade a čakám na svojho kapra“ (s. 23).
„Za dve koruny vám ho zabijem. hovorí vrah.
Nevidím mu dobre do tváre, šepce v prítmí, šetrí si hlas, na líci má achátovú šupinu. Bude mu lepšie.
Bude.
Vrah je unavený, šepce v tme.
Hovorí mi: Za dve koruny. A za desať vás! Šepce: Bude vám lepšie“ (Vianoce, s. 24).
Dušekovým prózam sa nedá uprieť rozprávačský kumšt, jazyková ladnosť a obratnosť, s akou sú aj nepatrné zážitky vykreslené tak, že sú zrazu hodné čitateľského záujmu. V poviedke Zlodeji sa spája téma pokojného manželského súžitia, ktoré drobné nezhody len mierne dynamizujú, a zároveň sa poukazuje na problematickú spoločnosť, v ktorej je človek podozrivý už len kvôli (neuskutočneným) predstavám a túžbam. Celkovo medziľudské vzťahy sú u Dušeka zdrojom akéhosi poznania, ale aj spôsobom, ako prežiť plnohodnotný život, vyhýba sa konfliktom, cení si priateľstvo, lásku a blízke ľudské puto. Podstatnou témou je u Dušeka aj erotická príťažlivosť, sexualita: „Telesná zmyslovosť, od poznávania vlastného tela cez prvé erotické skúsenosti až po trvalý partnerský vzťah, je v Dušekových textoch permanentne prítomná a je výrazom túžby po intimite a dôvernej blízkosti. Je to oblasť ľudskej prirodzenosti, prirodzená súčasť životného sveta a ako taká je prirodzenou súčasťou literatúry“ (Kršáková, s. 139).
Dušekove najnovšie tituly stabilne dokazujú autorovu neopakovateľnú poetiku, z posledných bola ocenená kniha Strih vetra, ktorá sústreďuje užitočné životné postrehy. Najnovšie sa čitateľom prihovára titulom Deti v daždi (Kalendár na roky 2020 – 2021 po narodení Krista), napísanom v období covidu, paradoxne sa kniha venuje skôr spomienkam a záznamom z minulosti.
Dušan Dušek celoživotne dokazuje pozíciu skúseného, výnimočného rozprávača, ktorý nás učí, že niekedy na dobrý príbeh stačí len porozhliadnuť sa okolo seba a plnými dúškami sa napiť zo života.
Použitá literatúra:
Dušan Dušek. Kufor na sny. Bratislava: Slovenský spisovateľ: 1993.
Kršáková, Dana. Dušan Dušek. Bratislava: Kalligram: 2002.
Patrícia Gabrišová (1990) sa narodila v Trenčíne a vyštudovala kombináciu slovenský jazyk a literatúra a dejepis na Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Po krátkych potulkách po hrade sa rozhodla zasvätiť život školstvu. V súčasnosti sa venuje štúdiu cudzích jazykov, písaniu poviedok a má slabosť pre všetko literárne.
