Na konci apríla nás opustila spisovateľka a redaktorka Dominika Madro, autorka próz pohybujúcich sa na hranici mýtu, archetypu, fantázie, sna, predstavy. Jej texty jestvovali v bájnych svetoch či sa odohrávali na dávnych myjavských kopaniciach, zároveň však intenzívne odrážali žitie a starosti súčasného človeka.
Naposledy sme sa s Dominikou stretli takmer pred rokom na súťaži Medziriadky, v ktorej bola porotkyňou. Ako školáčky sme sa dohadovali, že sa stretneme na izbe jednej z nás, aby sme sa porozprávali. Keď som k nej vošla, ocitla som sa v jej knihe, v jej atmosfére. V pozadí hrala akási stredoveká hudba a pach starých matracov a vlhkých stien úplne pohltila upokojujúca mäta, eukalyptus a citrusy. Dominika si so sebou na literárne sústredenie priniesla éterické olejčeky a hoci som sa prišla zhovárať, do niekoľkých minút som, napriek stresu z množstva povinností, pokojne zaspala. Dominika medzičasom pracovala.
Podobnú atmosféru niesli aj jej prózy. Kto do nich vstúpil, ocitol sa v bezčase, v priestore, ktorého sa nedotýka súčasnosť, v podmanivosti ktorého sa dá ľahko stratiť.
„Pustina. Moja nová zem je pustina. Zelená sa pri niekoľkých domoch (pod mojimi oknami ani pár stebiel), ľahko uschýna, ťažko bujnie. Na kopaniciach bolo strieborné slnko – len jemne kvaplo na lúky, aby bdeli zelené, pre Myjavu sa z neba odtŕhali žiare, na Myjave rástla dobrá tráva – jej som mal starnúť na hlave. Na Myjave sa zlesievalo – toľko koreňov a výhonkov. Mojich koreňov.“
Dominika bola človekom i autorkou bujnejúcich lúk, hlbokých koreňov a žiary strieborného slnka. Bola človekom i autorkou atmosféry.
Mária Klapáková
Pripomeňme si písanie Dominiky Madro aj cez jej poéziu Baladky, recenziu Kataríny Vargovej na román Svätyne či ukážku z fantasy románu Dediči posmrtnej ríše.
