(rôzne premeny)
I.
agresívne husle a hlboký večer
všetko je zaparené
mesiac vlhký tŕň
sláky škrípajúce zuby
vyhodené do tmy
v husliach mláka krvi
medzi strunami napätý pot
II.
môj kroj sa potí na cudzej koži
moje úzkostlivé vrkoče odhryznuté zaživa
pribité do steny
nad matkinou posteľou
ako obraz svätých
(najčastejšie archanjelov)
boky vykrútené
cítim si ich na brade
moje drevo je hrdza
III.
duše
už zo štrku
sypú sa nahor
rozpárať cintorín
ako vlčie brucho
nájsť kúsky sklenených kahancov (ešte teplých)
niekoľko nerozložených vrkočov z útleho detstva
zo štyri poloslepé vši
všetko v intenzívnej rovnici
súdržnosť pozostalostí
Cyklus básní Baladky Dominiky Petríkovej buduje temnejšiu atmosféru s hororovým nádychom – stretávame sa s motívmi zaťaženými negatívnym významom (pot, krv, tma, cintorín, duše), ale aj evokujúcimi bolesť a násilie (tŕň, škrípanie, vykrútenie, pribíjanie či rozpáranie) a obrazmi, ktoré prispievajú k pocitu nepríjemnosti (napr. „rozpárať cintorín ako vlčie brucho“). Všadeprítomnú tenziu odráža aj výber prívlastkov (agresívne, zaparené, úzkostlivé, napäté, intenzívne). Feminínnosť lyrického subjektu je taktiež temná, evokuje archaickosť, osudovosť. Autorka pracuje s folklórnymi námetmi, v popredí je ich explicitný erotický náboj (husle, tvarom evokujúce ženské telo, vlhký mesiac, krv, vrkoče, ženský ľudový kroj). Jedným z kľúčových motívov je rozporuplnú skúsenosť ženskej telesnosti – senzuálnej magickej, ale aj ohrozujúcej: „moje úzkostlivé vrkoče odhryznuté zaživa / pribité do steny / nad matkinou posteľou“ či sakralizovanej (svätí, archanjeli) a nevinnej (motívy detstva). Texty plynú dostratena, po prečítaní z nich v čitateľovi neostáva konkrétny obraz, iba dojem ťažkosti, dusnej a napätej atmosféry, o ktorú autorka usilovala – motívy disponujú totožnou intenzitou, chýbajú miesta „uvoľnenia“, kde by sa mohol zastaviť a uvedomiť si vlastné prežívanie textu. Z tohto dôvodu absentuje nielen významové, ale aj formálne – kompozičné odstupňovanie textu, gradácia, ktorú od baladicky ladeného cyklu očakávame. Cyklus čítame viac ako sled štylizovaných a pomerne uzavretých, izolovaných obrazov.
Autorke odporúčam popracovať na celkovom výraze jej básní, na rozlišovaní intenzity jednotlivých motívov a hľadaní miery v rámci žánru, v ktorom sa chce pohybovať. V kontexte tradičnej línie básnenia by mohla pouvažovať aj nad spôsobmi, ktoré jej poéziu oživia, „omladia“ a vnesú do nej potrebnú autenticitu a originalitu.
Tipy na čítanie:
Viola Fischerová: Předkonec. Písečné dítě. Domek na vinici. Hrana. Praha: Fra, 2013.
Jan Delong: Dušinec. Opava: Perplex, 2014.
Katarína Hrabčáková
Dominika Madro Petríková Vyštudovala som Slovenský jazyk a literatúru na Univerzite Komenského v Bratislave a Dramaturgiu a scenáristiku na VŠMU. Písanie ma teší, posúva, rieši, ťahá. Moje básne ma nie vždy potešia, ale vždy posunú, rozriešia a potiahnu. Čo sa týka poézie, začala som s čestnými uznaniami. Čestne uznali, že mám pred sebou ešte dlhý verš. So svojimi prozaickými textmi som sa úspešne zúčastnila rôznych súťaží (Poviedka 2014 – 2016, Medziriadky, Akademický Prešov, súťaž vydavateľstva Perfekt – Poviedka pre deti, Cena fantázie). Napísala som dve rozhlasové rozprávky O pyšnej vlne a Agátka a jej dobrodružstvo a verím, že ma rozprávky tak skoro neopustia.
