Hodnotenie textov Dávida M.:
Texty Dávida M. patria k tým typom výpovedí, v ktorých sa prežívanie subjektu stavia nad estetické princípy. Existujú situácie, keď je prijateľnejšie, ak autor uprednostní priamočiarosť, spontánnosť a „beatnickú“ rebéliu pred umeleckou štylizáciou a estetickou „uhladenosťou“, avšak v prípade tvorby Dávida M. nemožno považovať zvolený spôsob písania za funkčný a esteticky účinný. Je zjavné, že subjektom lomcujú veľké emócie, no autor o nich nedokáže hovoriť s odstupom a bez sentimentu. M. píše priamo a volí frázy, ktoré možno poznať nielen z bežnej komunikácie, ale aj z motivačnej literatúry. V textoch sa hovorí o pádoch, snívaní, lietaní, prekonávaní prekážok, poučení sa, padaní únavou, zákrutách života, slzách v očiach, vďačnosti, nevzdávaní sa a dosiahnutí víťazstva, pričom vypäté duševné poryvy a bližšie neidentifikované ťažkosti subjektu strieda záverečný happyend. Problémov je v textoch viacero. Jedným z nich je nekonkretizovanie „údelu“ vypovedajúceho. Ak autor píše o láske, šťastí, trápení, smútku či krízach všeobecne, často sa nevyhne vzletnosti jazyka a obsahovej vyprázdnenosti. Básnik si tak môže vykričať dušu, no jeho slová sa čitateľov nedotknú, pretože ich počuli a žiaľ i videli mnohokrát a nevedia, čo konkrétne si majú pod nimi predstaviť. Všeobecnosť a obligátnosť vypovedania ovplyvňuje intenzitu čitateľského zážitku. V poézii nestačí povedať, že život nie je fér. Je potrebné hovoriť o ňom inak, svojsky, tak, ako o tom iní nehovoria. Téma sama o sebe nemusí byť originálna, o čom svedčia aj mnohé kvalitné básne, ktoré zachytávajú pocit smútku, šťastia, osamelosti… Veď kto z nás tieto pocity nezažil? Spôsob, akým ich vyjadríme, by však mal byť invenčný. Aj v tom sa báseň líši od života. Jedným zo spôsobov, ako vyjadriť skúsenosť alebo emóciu prostredníctvom poézie, je použiť básnické prostriedky. Uvedenú tendenciu badať aj v texte Míľová chodba. Výpoveď však potvrdzuje skutočnosť, že aj medzi metaforami či prirovnaniami sa nájdu také, ktoré nevynikajú vyššou mierou zvláštnosti, tvorivosti a básnickej dômyselnosti. Prirovnanie ladnej ženskej chôdze k pohybu baletky a vznešenosti labute by napadlo azda viacerým z nás ako prvé. A v tom spočíva ďalší problém. Báseň by mala stavať na unikátnosti. Mala by sa podobať na jedinečný módny dizajnérsky kúsok, ktorý možno rozoznať od konfekcie na prvý pohľad. Jeho výsadou by nemala byť univerzálnosť. Nemal by byť rovnošatou, ale dielom haute couture. Jeho prednosť nie je v nositeľnosti, ale v schopnosti vyvolať zážitok svojou nevšednosťou a majstrovským zvládnutím krajčírskeho remesla. Ešte pred tým, než sa básnik pustí do tvorby, je dobré, ak pozná básnické remeslo, ovláda jeho pravidlá a vymyká sa svojou kreativitou a prístupom ku skutočnosti konvenčným predstavám. Tieto slová by som rada adresovala i Dávidovi M. Na tvorbu v štýle haute couture nikdy nie je neskoro.
Texty hodnotila Lenka Šafranová.
Lenka Šafranová (1986) je literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, sémantická redaktorka, lektorka tvorivých dielní, porotkyňa literárnych súťaží, editorka, spolueditorka a zodpovedná redaktorka viacerých umeleckých i literárnovedných publikácií, spoluautorka a moderátorka online relácie o poézii a literárnom živote Vertigo café, spoluzakladateľka a organizátorka svetového online festivalu poézie Vertigo fest, na ktorého prvom ročníku sa zúčastnili renomovaní autori z 22 krajín sveta. V roku 2018 vyšla jej debutová zbierka básní post partum, tematizujúca skúsenosť pôrodu, popôrodnej depresie a zmenu v živote človeka, ktorý sa po prvý raz stáva rodičom.
