Katarína Fedorová pracuje vo svojej knihe Vyššia moc so špecifickou témou. Deti s postihnutím a duševne choré osoby sú síce súčasťou našej spoločnosti, no ľudia im málokedy venujú osobitnú pozornosť. Autorka absolvovala magisterské štúdium na Právnickej fakulte Trnavskej univerzity a doktorandské štúdium na Právnickej fakulte Masarykovej univerzity v Brne. Poskytuje pomoc pacientom v oblasti sociálneho zabezpečenia. Je tiež lektorkou vzdelávacích seminárov z oblasti medicínskeho práva pre lekárov rôznych špecializácií. Napísala aj odborné publikácie – Pacient v práve, Ochrana práv osôb so zdravotným postihnutím. Jej profesijné zameranie sa, v pozitívnom aj negatívnom zmysle, prejavilo aj v tejto próze.
Spojenie Vyššia moc v sebe kumuluje viacero významov, najviac je však používané v zmysle štátnej moci a moci božej a práve tieto dva významy autorka využíva. Kniha je príbehom mladej matky Niny, ktorá v byte, so svojou mamou Kamilou a babkou, vychováva novorodenca trpiaceho mentálnou retardáciou, Robka. Choroba zasiahla aj babku, ktorá má vážny psychický problém. Často pred susedmi bezdôvodne vykrikuje, že je hladná, že o ňu nie je postarané. Má negatívny postoj k malému Robkovi, vyčíta vnučke, že si ho nechala a tvrdí, že jeho bytie zničí jej život. Nina je devätnásťročná študentka práva, školu doštuduje a nájde si zamestnanie v Aliancii – spoločnosti, ktorá pomáha ľuďom s postihnutím alebo inými problémami v sociálnej či finančnej oblasti.
Aj nízky vek, resp. duševná nezrelosť je príčinou zlyhávania Niny ako matky ešte pred narodením dieťaťa. Má pochybnosti o výchove, je neistá, uvažuje o tom, že po pôrode dá dieťa na adopciu. Autorka týmito vyjadreniami tematizuje stále nedostatočne diskutovanú tému strachu z materstva, ktorá je pre mnohé, nielen mladé, ženy, aktuálna. Budúce matky sa často stretávajú s negatívnymi myšlienkami. Boja sa, že nebudú dobrými matkami, trápia ich výčitky z toho, že sa cítia zle a majú nevoľnosti. Optimizmus vnáša do príbehu mama Niny, ktorá je odhodlaná dieťa vychovať, zabezpečiť dcére individuálny študijný plán a robiť všetko preto, aby dieťa vyrastalo v kvalitných podmienkach, hoci bez otca. Ten je neznámy, keďže Nina si z „fakultnej žúrky“ veľa nepamätá. Aj Ninin otec opustil rodinu tesne po jej narodení zo strachu pred zhoršujúcim sa duševným stavom jej babky. Jediným mužom v rodine je Kamilin brat. Ten sa však odmieta starať o svoju chorú mamu. Kamila je tak postavená do role živiteľa a opatrovníka rodiny. Stará sa o chorého vnuka, matku a aj o svoju dcéru. Do príbehu sa neskôr dostane Martin, ktorý sčasti preberie túto pozíciu.
Napriek náročnej téme nepôsobí text nadbytočne sentimentálne, nevyvoláva súcit (azda len v niektorých prípadoch, v ktorých časti príbehu odrážajú dôverný rozhovor kamarátok, ktoré sa vzájomne potrebujú vyrozprávať o svojich pocitoch či v prípade vyobrazenia vnútorného monológu Niny o jej obavách, strachu a neistote). Podarilo sa to, predovšetkým využitím ER-formy, vďaka čomu sa dosiahol odstup. Čitateľ nie je priamo zasiahnutý emóciami cez postavu a napriek tomu, že vševediaci rozprávač často vchádza do mysle Niny a sprostredkúva jej myšlienky, obavy aj výčitky, pôsobí to v príbehu prirodzene. Podporou tohto zobrazenia je aj syntaktická výstavba textu. Jednoduché vety, málo komplikované súvetia. Aj časť, keď sa Nina dozvie o chorobe svojho syna, je zobrazená vecne s tým, že Nina sama zachytáva iba útržky toho, čo jej lekári hovoria – syndróm, genetika, mentálna retardácia.
Názov knihy sa, prioritne, zrkadlí v dvoch rovinách – svetskej a duchovnej. Prvou z menovaných je štátna moc a s ňou súvisiaci spôsob pomoci, akým je matkám s postihnutými deťmi pomáhané či nepomáhané. Fedorová pracuje cez postavu Niny s motívom závisti. Iné matky, ktoré majú „menej“ postihnuté dieťa, sa sťažujú na nedostatočnú štátnu pomoc, čo však Nina nevníma, keďže je zameraná na chorobu vlastného syna. Po ukončení školy nastúpila do spomínanej Aliancie, kde sa rivalita medzi matkami deťmi s postihnutím zmenšuje a všetci zamestnanci sú proti štátu, ktorý je zosobnený v postave Úradníka. Ten ostro, priam až cynicky, vystupuje proti požiadavkám Aliancie.
Naopak Martinov svet je spojený s druhým významom „vyššej moci“. Martin je Ninin bývalý spolužiak zo základnej školy a spolu s rodinou je členom cirkevného Spoločenstva. V Spoločenstve je Martin obdivovaný, že sa rozhodol podať pomocnú ruku „blížnemu svojmu“, rozhodol sa s Ninou oženiť a prijať aj Robka – „Božie dieťa“. Nina nie je úplne stotožnená so životom, ktorý jej manžel vedie, napriek tomu sa však zúčastňuje cirkevných rituálov, protestov proti potratom a iných akcií v záujme Spoločenstva.
V dôsledku vládnych zmien nastúpi Nina na Ministerstvo, čo pre by zamestnankyne Aliancie mohlo znamenať zlepšenie v otázke pomoci sociálne slabším rodinám. Martin manželku naďalej povzbudzoval výrokmi a žalmami z Biblie, no ona stále cíti tlak. Na Ministerstve Úradník stále zastával svoju funkciu, avšak alibisticky sa snažil vyhýbať nedostatkom, za ktoré bola predošlá vláda kritizovaná. Motívy alibizmu, výhovoriek a odďaľovania rokovaní využila Fedorová ako prostriedok na neuskutočnenie plánovanej vládnej reformy. Autorka v tejto súvislosti načrtáva aj spor medzi súkromnými a štátnymi sektormi a ich súperenie o získanie štátnej finančnej pomoci a tiež ideologický spor progresívnych a konzervatívnych strán. Snaží sa o pomenovanie prekážok, s ktorými sa štátna moc môže stretnúť pri presadzovaní zmien v zabehnutom systéme.
Tí, ktorí sa snažia pomáhať, sú často konfrontovaní so stranou mocných. S prekážkami sa na novom poste stretáva aj Nina. Ministerstvo plány pomoci nepodporuje. Neustálymi pripomienkami sa „mocní“ snažia oddialiť realizáciu akéhokoľvek projektu, ktorý by ľuďom v núdzi mohol zabezpečiť lepšie životné podmienky. Keď sa napokon Nine a jej tímu podarí presadiť projekt na podporu núdznych, pocíti radosť, ktorá vyústi až do sexuálneho vzrušenia (Nina si predstavuje sexuálny akt so svojim spolupracovníkom). Sexualita je aj dôležitou zložkou vzťahu s Martinom. Napriek tomu, že si manželia po názorovej stránke nie sú až tak blízki, ako to prezentujú navonok (čo vidíme vo vnútorných monológoch Niny), sexuálna stránka ich spája. Martinovo ideologicky podmienené odmietanie sexuality pred vstupom do manželstva sa prejaví v jeho náruživosti po sobáši s Ninou, čo jej prináša pocit uspokojenia a radosti zo spoločného žitia s manželom, napriek názorovým nezhodám.
V závere knihy sa však začínajú hromadiť vysoké témy, ktoré už próza neunesie. Potreba medikamentóznej neurologickej liečby, Ninin odchod z práce, svokrina rakovina a jej následná smrť, rozkol Niny vo vzťahu s mamou (odišla do zahraničia za partnerom, ktorého si našla cez Skype)… Cez vzťah manželov je tu však stále prítomný ideologický súboj – zatiaľ čo Nina pracuje s možnými východiskami na základe medicínskych liečebných postupov, Martin sa stále odvoláva na Božiu pomoc.
Autorka v závere explicitne otvára aj otázku duševného zdravia, ktorá vyvrcholí v momente, keď Nina zavraždí vlastného syna. V situácii, keď Nina informuje lekára o Robkovej smrti, komunikuje chladne, pričom si spomenie na vysokoškolskú skúšku: „Kto nájde mŕtve telo, je povinný bezodkladne to oznámiť!“ (s. 117).
Próza Kataríny Fedorovej síce komunikuje aktuálne a celospoločensky pálčivé témy, literárne však tento text nie je presvedčivý. Je postavený na fiktívnom príbehu mladej matky, ktorej sa napriek snahám nedarí nájsť v živote skutočné šťastie, čo vyústi do tragického konca, vraždy syna – najzávažnejšie porušenie cirkevného aj svetského poriadku. Zámerom textu však, skôr než dosiahnuť umelecký zážitok, bolo skrz fiktívny príbeh poukázať na javy, ktoré sú v aktuálnej spoločnosti problematické.
Katarína Fedorová: Vyššia moc
Slovart, 2022
Stanislava Macková (1999) sa narodila v Gemerskej Polome, okr. Rožňava. V súčasnosti je študentkou piateho ročníka FF PU v odbore: učiteľstvo dejepisu a slovenského jazyka a literatúry. Okrem štúdia je jej veľkou záľubou cestovanie. Rada navštevuje kultúrne a prírodné pamiatky na Slovensku.
