V ktorýsi deň stvorenia Boh vyslovil hudbu. A hudba bola všade. Boli takí, čo o nej vedeli hovoriť prostredníctvom dĺžky strún, alebo čísel.
Keď sa čísla minuli, bolo treba nájsť nové slová, nie prestať počúvať.
V ušiach už dlho znie šum prúdiacej krvi.
Boh stvoril viditeľné. Dlho sa zdalo, že čo je krásne, je dobré. Ale bolo vidieť aj škaredé. A Boh videl že ľudia plačú pre to, čo vidia a nevládzu o tom rozprávať.
Ale to, čo videli, sa nestrácalo pred ich mlčaním.
Ale ešte predtým, na počiatku, bolo Slovo. A evanjelista Ján použil na označenie toho slova grécky termín Logos. Dlho si ľudia mysleli, že Logos, ktorý bol na počiatku, je ten istý, ktorý ustanovuje grécku logiku. Ale niektorí boli ochotní pripustiť, že aj napriek kauzálnej logike a jej bezpečiu sú stále nahí, že sami sa zo seba nevyhovoria, nezjavia sa do reči a šli za Slovom, ktoré sa stalo telom, aby ich prijalo. Bez odkázanosti na slová, v tichu po hudbe, nevypočítavo. A nastalo ráno, nový deň.
Kde je Richard? Hľadajú ho. Stoja na zadnom dvore. Tí istí plachí muži, čo sa pred ním neodvážia hľadieť priamo. Teraz stoja pri svojich koňoch a ty ich vidíš cez sklo. Ich kožené oblečenie je na nich skrčené, ich tvrdé rukavice majú ten istý odtieň, ako ich tváre. Z ktorej strany hľadia do ohňa, že tak stmavli? Zvnútra? Smejú sa a žiaria im žlté zuby, pľujú. Dotýkajú sa navzájom. Keď sa smejú, plesnú sa po stehne, udrú do ramena toho, čo vyzerá najmladší. Pôsobí rovnako neisto, akoby stál pred tvojím mužom, Bella. Ľutuješ seba aj jeho.
Stoja na zadnom dvore. Tí istí muži, čo pred ním stáli a nedvíhali zrak od jeho nôh, až si sa mimovoľne pozrela, či tam neleží schúlené nejaké zviera. Majú jednoduché bavlnené košele a nohavice do pol lýtka. Bosé nohy, zhrubnutú kožu na dlaniach, krátke, husté vlasy. Nestoja tam sami. Sú pri nich ženy. Dotýkajú sa vecí spôsobom, ktorý mení postoj ich tela. Zdá sa, akoby veci k ich rukám prirastali a znova sa odtŕhali ako od polypov. Hýbu sa knísavo, pri smiechu vidíš ich napínajúce sa svaly. Cez sklo nepočuješ smiech, vidíš len tváre, ktoré smiech deformuje, akoby boli z hliny. Aj pliec ženy, ktorá prechádza do kuchyne, sa dotýkajú tak, že sa im dlaň zaobľuje ešte skôr, než sa priblíži k jej ramenu. Jeden z nich nemá košeľu, stojí chrbtom k tebe a ty vidíš široký svalnatý chrbát. Zdá sa, že svetlo nevyžaruje, ale pohlcuje. Až sem z neho sála teplo. Teplo sála až dovnútra, do tieňa, v ktorom stojíš s mierne vyhrnutou hornou perou. Kladieš si prsty na ústa, Bella.
Hľadajú tvojho muža. Nie je doma? Volá ktosi z jeho kolegov. Toto je teraz tvoje, nie jeho číslo. Chcela si byť milá, chcela si byť užitočnou ženou svojho muža, chcela si byť ochotná, ale ani nevieš, kde je. A nemáš odovzdať žiaden odkaz. Stačí, ak zložíš.
Pravdepodobne nemôžem vynechať udalosť, ktorá potvrdzuje, že ste mužom a ženou. Ale čo o nej vlastne viem? Príliš si sa bála. Každé ráno sa pred zrkadlom tvoríš, na druhej strane, za hladinou, postupne vzniká tvár, ktorú budeš nosiť celý deň. Ale v tú noc si sa ponorila hlboko pod hladinu a nič z toho, čím máš byť cez deň, neplatilo.
Skúsme sprostredkovať zážitok prostredníctvom obrázkov, ktoré poznáš: Výšivky? Knihy? – Nič.
Slúžka, ktorú od teba oddeľuje dôležitosť tvojho muža? Jeho práca, ktorá ho celého vysvetľuje a ktorej nerozumieš? Všetko bolo popreté. Svetlá protiidúceho vlaku v zábleskoch deliace tmu na sekvencie. Mesto, v ktorom tento vlak nestojí. Ľudia zatínajúci prsty do kabátov pred prudkým náporom. Aj ty si zatínala prsty, vstúpilo do teba celé mesto a všetci sa dívali, rybie očká, modrastý plameň plynových lámp, rybie ústa, prudké trhané pohyby na suchu. Nenávidela si sa pre svoju nevedomosť? Odkiaľ, kadiaľ odišiel, že si pamätáš jeho chrbát a sivé svetlo, čo zo seba šíril? Skúšala si sa ho ráno dotknúť tak, ako sa dotýkali ľudia, ktorých si videla cez okno. Mala si mäkké pohyby, zdalo sa ti, že tvoja ruka priľnieva k jeho ramenám. Ale on ešte spal. A keď vstal, bol to znova ten Richard plný studeného svetla.
Zrkadlo potvrdzuje to, čím on už je. Ak sa doňho pozrieš ty, strieborné rybie očká ťa sledujú.
Morská panna (napoly žena, napoly ryba) sa môže stať ženou, ale príde o hlas. Ak aj prestane byť napoly rybou, stane sa, ako ryby, mĺkvou. Jej nahota môže byť odhalená pod podmienkou, že neprehovorí. Ak chce zostať vodnou, nesmie byť človekom. Ak chce byť pozemskou, nebude sa vedieť zjaviť v reči, obhájiť. Bude sa musieť odovzdať cudzím slovám o nej. Pod vodou mohla spievať, ale je spev reč?
Ak je lono zahalené šupinami, môže sa vyjadriť spevom. Ak je lono odhalené, niet o čom vravieť, je zakázané vravieť o odhaľovaní a moc vravieť je odovzdaná tomu, kvôli komu je lono odhalené. Je mlčanie trestom za odhalenie?
Muž a kôň. Kentaur. Najmúdrejší z kentaurov, Cheirón, zomiera pre nedopatrenie, hru, hlúposť, prekročenie miery. Cheirón je múdry, dokáže vyučovať, ale zriekne sa nesmrteľnosti a zomrie. Prečo je kentaurovi dovolené byť múdrym, keď spojenie nespojiteľného zabraňuje ženskej mytologickej bytosti čo len prehovoriť? Richard nie je napoly zviera. Je mu zakázané prehovoriť o tom, že má telo. Ale Richard nie je mytologická postava, je to boh mesta. Bol oddelený od tela, aby mohol pracovať, aby mohol vládnuť tým, čo telo majú. Zaplatil za to mlčaním o tele, sivým svetlom, ktoré ho od teba oddeľuje po milovaní. Jeho oddelenie však, zdá sa, bolo úspešné. Je boh, modla seba samého. Vidíš ho, ako ráno pri pohľade do zrkadla vstúpi do svojho pohľadu, aby sa znova stal tým, čím sa rozhodol byť. Každé ráno znova uzatvára zmluvu, o ktorej mlčí. Aby bola zmluva platná, musel priniesť obetu. Zdá sa, že tou obetou si ty, Bella. Preto musíš mlčať? Aby on mohol byť oddelený od tela, musíš byť v ňom ty uväznená? Si naozaj uväznená, alebo je to pravidlo hry? On môže predstierať, že nemá telo, pod podmienkou, že na teba doľahne tvoje telo aj s jeho strachom z tvojho spevu, z tvojho tela, do ktorého sa dá padať, v ktorom sa dá uviaznuť, utopiť sa ako v močiari? Môžeš sa to pýtať? Neznesvätila si modlu už tým, že si sa dotýkala Richarda? A kto zmluvu uzavrel namiesto teba?
Muž – cap. Satyr. Živelný, orgiastický, pozná hudbu a ty si kedysi mohla spievať. Vieš, čo odpovedal na otázku, čo by bolo v živote pre človeka najlepšie? Smial sa a vykríkol: „Najlepšie by pre teba bolo nebyť, keby si vôbec neexistoval!“ Môžeš mu veriť? Nežartuje zasa, nestavia sa na hlavu ako klaun, aby videl všetko naopak? Aby nevidel, že nie on ovláda zviera, ale zviera ovláda jeho? Že zviera zomiera, že zviera uzatvorilo zmluvu, aby bola zatajená jeho smrť? Prečo ti to urobili? Prečo sa teba, Bella, nikto nepýtal? Myslela si si, že máš strach, ale zdá sa, že Richard sa bojí ešte viac. Boja sa všetci? Ty, Richard… alebo sa volá Benjamin? Bojíš sa, že to nevie ani on. Boja sa robotníci na farme, boja sa otroci, bojí sa vaša kuchárka, nerozpráva sa s tebou. Tvoj otec sa bál, že sa nevydáš, mama sa bála, že sa vydáš nevhodne. Satyr sa nebojí, lebo vie, že zomrie? Smeje sa, čo iné by aj mal robiť? Alebo sa satyr bojí najviac, lebo vie niečo, čo vy nie?
Muž a drevo. Prichytený na dreve klincami, s korunou, ktorá je kruhom, lebo jeho bolesť sa opakuje. Nezapustí korene, je od zeme oddelený, zdvihnutý od zeme. Spojil by sa s drevom, alebo by odišiel, ak by ho nedržali klince? Je zároveň kýmsi iným, kýmsi, o kom sa musí mlčať? Aj on je Benjamín, alebo Ben-oni – Syn Bolesti? Má telo. Tohto muža možno zraniť, možno mu pripomenúť, že má telo, ktoré ho nikam neodnesie, ako nohy koňa, capa, alebo rybí chvost. Je taký určitý, tak načo trpí? Je ako ty? Rukojemník cudzej zmluvy, trpí namiesto niekoho iného, aby zmluva platila? Kde sú tí, čo môžu žiť, lebo on bol zabitý? Znamená priznať, že máš telo a zároveň sa nestať zvieraťom, byť ukrižovaným? Je príliš jednoduchý, je príliš sám, obklopuje sám seba. Zdá sa, že máte veľa spoločného, tak prečo zostáva cudzí?
Volal ti ktosi, kto chcel hovoriť s Richardom, lebo on neberie telefón. Bolo mu zle rozumieť, v pozadí znel rozhovor, smiech, strojené hlasy provinčných herečiek zo seriálu v telke. Nevieš, kde je Richard. Pozri si seriály, kým čakáš. V tretej sérii sa čakanie stáva večným. Postavy sa hýbu spomalene, prechádzajú ako ty z miestnosti do miestnosti, sedia v čakárňach, čakajú na telefonát, gestikulujú si navzájom pred tvárami, akoby mávali niekomu z druhého brehu. Rozumieš ich nerozumeniu.
…
Text vznikol vďaka podpore Fondu na podporu umenia.
Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.
