Ivana Dobrakovová: Viem písať len takto, ako píšem

Ivana Dobrakovová (1982) vyštudovala prekladateľstvo a tlmočníctvo, anglický a francúzsky jazyk na filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Pracuje ako prekladateľka na voľnej nohe (z francúzštiny a taliančiny preložila autorky a autorov ako Elena Ferrante, Valeria Parrella, Simona Vinci, Silvia Avallone, Emmanuel Carrère, Antoine Laurain, Marie NDiaye, Simone de Beauvoir.) V roku 2009 knižne debutovala zbierkou poviedok Prvá smrť v rodine, nasledovali román Bellevue, zbierka poviedok Toxo, v roku 2018 zbierka próz Matky a kamionisti, za ktorú získala Cenu Európskej únie za literatúru, v roku 2021 jej vyšiel román Pod slnkom Turína. Všetky autorkine knihy boli nominované na cenu Anasoft litera. Preložené boli do poľštiny, češtiny, maďarčiny, bulharčiny, angličtiny, arabčiny, španielčiny, taliančiny, srbčiny, macedónčiny.

 

Veľa spisovateľov v motte ku svojej knihe píše, že všetko je vymyslené alebo že podobnosť s realitou je náhodná. Je vôbec možné takto sa „odtrhnúť“ od skutočnosti?

Áno, veľa autorov čosi také napíše. Ale ak si si všimla, ja som si do žiadnej knihy toto nedala. Veľa som o tom rozmýšľala, o zmysle tohto alibi, aj mi párkrát ľudia radili – ty tam napíš, že je všetko vymyslené a máš to v suchu, no nikdy som sa na to necítila. Všetko nie je vymyslené a podobnosť s realitou nie je náhodná. Tým, že knihu púšťam do sveta bez akéhokoľvek sprievodného vysvetlenia, motta, citátu či venovania, chcem, aby bol len samotný text. A nech si s ním každý poradí, ako vie. Otázky o autobiografickosti svojich kníh dostávam pravidelne. Uvedomujem si, že moje písanie pôsobí veľmi úprimne, otvorene… neviem presne, čím to je. Na jednej strane áno, čerpám veľa z reality, na strane druhej čakám aj od čitateľa istý odstup. Napríklad keď napíšem scénu, v ktorej postava poskytuje orálny sex na verejných záchodoch, a dostanem na ňu reakciu: „A to si naozaj? Vieš čo, aj ja som raz“, môžem sa nad tým len pousmiať.

 

Samozrejme, že nemožno identifikovať postavu s autorom, k tomu ani nesmerovala moja otázka… Na druhej strane, aj vtedy, keď spisovateľ tematizuje výlučne svet kníh, vypovedá to i o ňom samotnom, hoci o dôležitosti fikcie v jeho živote. Je v danom zmysle pre teba relevantná vlastná autopsia?

Asi áno. Keď som začala písať, viac som si vymýšľala, všeličo som skúšala. Možno som niektoré texty ani nemala vydať, neviem. Nemám rada svoj debut (Prvá smrť v rodine – pozn. M. S.), ale bola to vtedy pre mňa veľká vec: mať vlastnú knihu. Lenže potom, keď som z nej verejne čítala, bolo mi trápne. Zachránila by som z nej len zopár próz. Odvtedy sa menej skrývam za „literatúru“, už ma nebavia poviedky s prekvapivým koncom. K tvojej otázke pridám takú zvláštnu situáciu. Kamarátka psychologička mi minule v parku povedala, že delí ľudí na tých, ktorí sa analyzujú u psychológa, a na tých, čo nie. A ja som sa jej spýtala, či to na mne vidieť. A ona, že veľmi. Odvtedy rozmýšľam, či to nesúvisí aj s mojím písaním. Ja som, sama sebe a iným ľuďom, prerozprávala Bellevue aspoň tisíckrát predtým, než som sa pustila do písania.

 

Psychické problémy postáv sú súčasťou tematickej výstavby Tvojich próz, ale Ty ich dokážeš vyjadriť presvedčivým, presným jazykom. V Bellevue postupne komunikácia viazne, protagonistka Blanka, ktorá spočiatku hovorila v celých, logických vetách, ich neskôr nedokáže dokončiť, chaos v jej hlave sa premieta do reči. Je to tým, že, ako si naznačila, veľakrát rozprávaš ten istý príbeh, alebo ho mnohokrát aj napísaný opravuješ?

Bellevue som najskôr tisíckrát prerozprávala blízkym a sama sebe, až potom som napísala prvú verziu. Tú som dala čítať svojmu priateľovi Pavlovi Rankovovi, ktorý je odjakživa môj prvý čitateľ, a jeho pohľad na knihu mi veľmi pomohol a posunul ma. Upozornil ma totiž, že „bežný“ človek nerozumie tomu, prečo Blanka chvíľami hovorí z cesty a chvíľami vidí situáciu jasnozrivo, podľa neho by mala byť „zbláznená celý čas“. Postupne som dospela k presvedčeniu, že takto je to správne, len to musím presvedčivejšie napísať: veľa som rukopis prepisovala, Blankine fóbie, bludy, halucinácie, myšlienky aj celkové vyznenie románu revidovaním dosť potemnelo. V prvej verzii cez záver presvitala ešte akási nádej.

 

To ma zaujíma, prečo si svojej protagonistke neumožnila žiadne východisko z bludného kruhu? Blanka aj po príchode domov pokračuje v „Bellevue“ – jej psychické problémy pretrvávajú.

Lebo keď tam bola ešte nádej, znelo mi to nepravdivo. Chcela som knihu zakončiť tak, aby ostala v mysli čitateľa. Chcela som, aby bol čitateľ spolu s Blankou strhnutý vírom, ktorý by ho tiež „vtiahol do svojich útrob“. Pobyt v Bellevue by vlastne mohol byť považovaný za začiatok a čitateľ sa môže len domnievať, domýšľať si, ako bude Blankin „príbeh“ pokračovať. Keď má človek diagnózu, iste, môže byť vďaka liekom dobre kompenzovaný, ale zdravý už nebude. Psychické poruchy sú na celý život, problémy môžu hocikedy nanovo prepuknúť. Blanka, ktorá sa vráti do Bratislavy, a super, je doma, s rodinou, hotovo, vyriešené, pokračuje v štúdiu, akoby sa ani nič nestalo… Tak to predsa nie je ani v živote, preto to tak nemôžem ani napísať.

 

Tvoje postavy sa pohybujú v Bratislave, Marseille, Turíne či na chorvátskej pláži, no zdá sa mi, že prostredie neurčuje ich konanie. Uvažuješ pri písaní o funkcii priestoru alebo je jeho výber viac-menej náhodný?

Výber prostredia nie je náhodný, ale miesto väčšinou neurčuje konanie postáv. Prostredie musím poznať osobne, aby som o ňom mohla písať a je viac než isté, že keby som v dvadsiatich troch rokoch neodišla do Turína a neostala tu, nebola by kniha Pod slnkom Turína a určite ani ostatné turínske poviedky, nehovoriac o Marseille. To je jedna z otázok, ktoré mi občas napadnú: kde by som teraz bola, keby som nikdy nešla do Marseille. Lebo nič ma tak nezocelilo, nepriviedlo k rozumu a k neustálemu úsiliu o zachovanie súdnosti ako skúsenosť v Marseille. Neviem, ako by sa môj život a moje písanie vyvíjali bez poznania iných prostredí, ale myslím si, že by som si našla nejaké iné témy, iné problémy a iné existenciálne situácie. Svoje životné nastavenie celkom nezmením a asi by som sa trápila aj bez samoty v cudzine – ktovie, či by výsledok napokon nebol v podstate ten istý.

 

Neviem o žiadnej slovenskej umeleckej próze, v ktorej by boli tematizovaní vozičkári, navyše situovaní do ústavu na francúzskom kopci pri mori. Čím ťa tak veľmi ovplyvnilo Marseille? Chcela si sa vo Francúzsku, podobne ako Blanka v Tvojej knihe, učiť jazyk a namiesto toho si prežila peklo?

Kedysi som mala problém priznať, že Bellevue je do veľkej miery môj príbeh, asi desať rokov som vydržala z tej knihy verejne nečítať, hoci mi bolo jasné, že každý pochopí, že toto som si nemohla celé vymyslieť. Asi som chcela povedať na seba to najhoršie, aby ma už nikto nemohol vydierať. Bellevue som vždy chcela napísať, lebo to bola zakladajúca skúsenosť môjho života. Bellevue bol dôvod, pre ktorý som začala písať. Určite som si tam však neprežila peklo, naopak, spomínam naň s nostalgiou, spolu s rodením to bol najintenzívnejší zážitok môjho života. Dokonca som sa rok nato chcela do Bellevue vrátiť, ale – ktovie prečo – už ma nezobrali. Áno, išlo vtedy aj mne o francúzštinu, s ktorou doteraz trochu bojujem, aspoň pokiaľ ide o hovorenie. Úžasný však bol práve ten svet, ktorý sa predo mnou otvoril. Všetko vyzeralo také exotické, nové… Keď som sa do Marseille vrátila o pár rokov, už to také nebolo, pretože medzičasom som žila v Turíne, spoznala Janov, ktorý sa na Marseille veľmi podobá a chýbalo aj prvotné očarenie prostredím. Marseille ako mesto však ostáva, podobne ako Janov, mojou srdcovou záležitosťou.

 

Sama si sa – podobne ako tvoje protagonistky – presťahovala zo Slovenska do Talianska a vo svojich prózach tematizuješ nielen neľahkú adaptáciu človeka do nového prostredia, ale tiež rozdielne mentality, ba až národné špecifiká. Nie je falošným stereotypom, že Taliani sú temperamentnejší a rodinnejší ako napríklad Slováci?

Raz sa ma v rozhlase spýtali, prečo som si zobrala Taliana, či sa mi páčia temperamentnejší muži, to som sa nasmiala. Neviem o tom, že by som zobrazovala Talianov ako temperamentných a rodinných. Napríklad mnohé slovenské matky sa mi zdajú omnoho radikálnejšie ako talianske, čo sa týka materstva – vložia sa do neho a na všetko ostatné zabudnú. Nikdy som nepočula, že by niekto obvinil taliansku matku, ktorá sa po polroku od pôrodu vrátila do práce, z karierizmu ako v komentároch na slovenských weboch. Isté je, že stereotypy vznikajú na základe čohosi, čo sa opakuje. Mojím cieľom však nie je charakteristika národa či skupiny, na také čosi sa necítim.

 

A prečo sú potom talianske ženy opísané v tvojej próze ako úplne iné než protagonistka, ktorá je zo Slovenska? Myslím napríklad na prózu Rosa, v ktorej je rozdiel medzi talianskou upratovačkou a slovenskou manželkou Turínčana neprehliadnuteľný…

Stereotypná predstava je čosi vyhrotené, dohnané do krajnosti. Iste sa nájdu aj takí, čo ja viem, talianski bonviváni, mačovia, sukničkári, hoci každý má tú predstavu trochu inú, posunutú, čo však nevylučuje isté odlišnosti alebo tendencie v každom národe. Napríklad Taliani viac gestikulujú ako my. Ja som sa tie gestá doteraz celkom nenaučila, ale moja dcéra, keď rozpráva, začne hocikedy šibrinkovať rukami v kuchyni v Bratislave a moja rodina sa zasmeje a ja si až vtedy uvedomím jej inakosť, ktorú v Turíne nevnímam. Boli mnohé situácie, ktoré som zažila v Taliansku a o ktorých si myslím, že na Slovensku by boli nemysliteľné. Napríklad moja dcéra má učiteľku, ktorá v triede tancuje, občas si zo srandy dá na hodinu parochňu, s inou učiteľkou dokonca robili lietadielka pred tabuľou, nálety, a narážali do seba. To sa podľa mňa inde ako v Taliansku neudeje. To neznamená, že všetci Taliani sú (až) takíto. Ale občas ma ako Slovenku zarazí to, čo vidím a čo vybočuje z „normálu“ a napíšem o tom.

Prečo sú iní? Neviem, stále tú inakosť skúmam. V rôznych obdobiach svojho života tu to vnímam rozlične. Niekedy sa tu cítim ako E.T., ktorý nikdy nezapadne, vyzerá a správa sa celkom inak ako domáci, potom som zas vďačná, že ma prijali, hoci zďaleka nie som taká srdečná a otvorená a „talianska“. Potom sa zas ukáže, že to prijatie bolo len naoko, a srdečnosť a otvorenosť bola len povrchnosť a pokrytectvo a ani tie srdiečka na Whatsappe neboli od srdca. Niekedy si nie som istá, či sú iní oni, alebo som iná proste ja. Veď problémy so „zapadnutím“ medzi ostatných som mala aj prvých dvadsaťtri rokov života (najmä toho školského) na Slovensku, takže neviem. Možno to závisí od toho, v akom nastavení práve píšem, nakoľko sa v danej chvíli cítim integrovaná.

 

Viac ako priestor sú v tvojich textoch relevantné postavy, ich prežívanie a vnútorný svet. Všetky totiž, bez ohľadu na vek a pohlavie, trpia rôznymi fóbiami, obsesiami, paranojami, depresiami či úzkosťami, ktoré nezávisia od miesta, kde žijú. Hovorí sa, že pre literatúru sú anomálie produktívnejšie ako „normalita“, na druhej strane, nezužuješ si tak okruh čitateľov? A vôbec, záleží ti na prijatí odbornou či laickou verejnosťou?

Takto. Viem, že moje texty slovenská kritika hodnotí práve ako texty o šialenstve, o ľuďoch, ako píšeš, trpiacich fóbiami, obsesiami, paranojami, depresiami a podobne. Ja sama však nemám pocit, že by som vytvorila (minimálne v posledných dvoch knihách) patologické protagonistky. Matky a kamionistov som písala s tým, že – uvidíme, ako mi vyjdú postavy, ktoré nie sú patologické, ale len skúšané životom. Kristína z Pod slnkom Turína je zas unudená žena v domácnosti. A napriek tomu – zas som sa dopočula, nakoľko sú všetky postavy „vyšinuté“. Takmer mám dojem, akoby sa kritika proti nim potrebovala vymedziť. Oddeliť ich od svojho sveta. My a oni. A ja – tá, čo píše o bláznivých protagonistkách. Ja to tak nevnímam. Väčšina ľudí vo svojom živote zažije aj úzkosti, depresie alebo beznádej, niekto má sklony k prehnanej kontrole, niekto je borderline, niekto je chorobne žiarlivý, niekto je zaťažený na peniaze, niekto paranoidný, medze sa ľudskej psychike nekladú a ľudia sú veľmi pestrí. Neverím, že píšem knihy, ktoré sú odtrhnuté od reality. A prijatie či neprijatie kníh, ktoré napíšem, nie je celkom mojím problémom; ja sa len usilujem, aby po nich ľudia siahli a mali chuť ich dočítať – aký si urobia názor, to je už na nich.

 

Samozrejme, v realite sa deje všeličo, ale protagonistka (z Pod slnkom Turína) závislá na sadomasochistickom sexe s manželom svojej priateľky asi z „normy“ vybočuje, či?

Nie. To, čo tam opisujem (a nie je to žiadne sadomaso), bohužiaľ zapadá do bežných schém medziľudských vzťahov. Nič extrémne som tam nedala.

 

Napriek tomu, že v tvojich textoch vystupujú najmä ženské postavy, mnohé z nich sú okrem matky ovplyvnené svojím otcom a neskôr vlastným rodičovstvom. Zatiaľ čo matky sú v tvojej tvorbe ambivalentné (aj tie obetavé môžu ubližovať svojmu dieťaťu a naopak), postava otca sa opakuje: je alkoholik, násilný a trpí psychickou poruchou. Chcela si takto stratifikovať rodinu?

Bohužiaľ, ani ja nedokážem prekročiť svoj tieň a som nutne ovplyvnená ľuďmi, ktorí ma formovali, s ktorými som v živote prišla do kontaktu, ktorých poznám. Ak je otec nefunkčný, je to preto, že ja si funkčného otca neviem ani predstaviť, detto vzťahy. Nikdy som nemala funkčný partnerský vzťah a ak je partner neprítomný naozaj v každom mojom texte, nie je také ťažké domyslieť si, prečo. Uvedomujem si, že mužské postavy majú v mojich prózach obmedzený a často nevďačný priestor, ale v posledných jedenástich rokoch som pochopila, keďže som sa sama stala matkou a s rôznymi matkami som mala vždy do činenia, že dobre, otec, partner, alkoholik či ľahostajný, si nesie svoju vinu, ale matky, matky sú takmer vždy úplný masaker. Mám pocit, respektíve dúfam, že toto už presvitá cez moje novšie texty.

 

Už v Pišťankovom románe Rivers of Babylon boli mužské aj ženské postavy negatívne alebo redukované na biologickú stránku. Ty konkretizuješ zlo v rodine, agresia otca nie je vyvažovaná, ako napríklad u feministických autoriek, citlivou a jemnou matkou, naopak, matky sú podľa teba „masaker“. Možno podľa teba ďalej posúvať „hranice“?

Neviem, o to mi primárne nešlo, o posúvanie hraníc. Ale na jemné, citlivé matky veľmi neverím. Viacero ľudí mi však naznačilo, že po tejto ceste už nemôžem ísť ďalej, že tému Slovenky v Turíne som už vyčerpala. Ja som to tak pri písaní nebrala, jednoducho som chcela napísať daný príbeh, respektíve opísať tú vec, ktorá mi strašila v hlave, o rodičoch, ktorí ubližujú svojim deťom, o deťoch, ktoré si odskáču ich činy. Ja sama by som sa chcela presunúť k čomusi celkom inému, čo mi straší v hlave teraz, a nie je to satanizmus ani nevera.

 

Čo ti teda „straší v hlave teraz“?

Jedlo a koniec sveta. A tieto dve témy sú prepojenejšie, než väčšina ľudí tuší. Teda, jedlom som posadnutá odjakživa, mám k nemu veľmi ťažký vzťah už od detstva, dlhé roky som trpela sociálnou fóbiou a nedokázala som jesť pred cudzími ľuďmi, ale odkedy som si pred dvoma rokmi na narodeniny pozrela asi tridsať videí z bitúnkov a veľkochovov, začala som sa zaoberať jedlom ešte z iného hľadiska, naštudovala som si, čo sa mi dostalo pod ruku, o klimatickej kríze, o mäsovom priemysle, o našom vzťahu k zvieratám, rastlinám, planéte. A idem sa zblázniť z toho, že všetci naokolo sa tvária, že „sa ide ďalej“, že „dôležité je, aby bolo cez víkend pekne a mohli sme ísť grilovať“, keď reálne už je koniec, už je neskoro. Pár optimistov sa ešte snaží, aj ja chcem prispieť do diskusie, ale s najväčšou pravdepodobnosťou sa nič nezmení. Jednoducho, koniec, už čoskoro. A ja sa s tým zatiaľ neviem zmieriť, neviem akceptovať, že ľudia riešia slnečné víkendy a grilovačky a nie fakt, že Pád vysychá a v Turíne prejdú celé mesiace bez toho, aby vôbec zapršalo. Dcéra mi povedala, že minule som hovorila o konci sveta aj zo sna. Samozrejme, trápi ma to najmä kvôli nej, ja som si už požila celkom dosť, vlastne nad rámec toho, čo som čakala.

 

Myslíš si, že literatúra môže niečo zmeniť?

Veľa nie, ale niečo áno. Napríklad, mnoho ľudí sa stalo vegánmi po prečítaní knihy Jonathana Safrana Foera Eating Animals a ja som síce pri jej čítaní už vegánkou bola, ale tiež som mala dosť. No a takto: ja iné páky ako literatúru nemám. Chcela by som k tomu ešte povedať, že mi bola vždy protivná politika v literatúre, očividné prezentovanie nejakých názorov a presviedčanie čitateľov o svojej pravde. Takú knihu ani nechcem napísať… Pri mojom vegánstve sa však opäť, aspoň celému môjmu okoliu, natíska otázka, či to tiež nie je nejaká mánia, psychóza, sekta, náboženstvo. A nad tým sa tiež dá zamyslieť – prečo to iní vegáni robia pre zvieratá, planétu a zdravie a ja zas len preto, že som sa zbláznila.

 

Nie je rozdiel iba v hranici, v miere angažovanosti, kedy je vegánstvo považované za záchranu zvierat a naopak, za čudáctvo? To isté platí o politike – aj ty píšeš o rozdieloch medzi juhom a severom Talianska bez toho, aby tvoja próza pôsobila ideologicky.

Lenže ja nepoznám mieru. Bojujem s tým celý život, že prechádzam z jedného pólu do druhého. Ale pokiaľ ide o vegánstvo, väčšina ľudí ho považuje za extrém, väčšina ľudí začne rozhovor so mnou vetou: „Vegetariánov ešte viem pochopiť, ale vegáni…“ Lenže, ak ide o obývateľnosť zeme, o prežitie celého ľudstva, alebo ak chcem, aby moja dcéra žila vo svete, kde občas aj zaprší a voda nie je na prídel, je umiernenosť na mieste? Podľa mňa nie.

No a rozdiely medzi severom a juhom v Taliansku: večná téma. Moja dcéra chodí do etnicky zmiešanej triedy, kde sa odlišnosti, iné kultúry, iné vierovyznania, rozličné konflikty vo svete dosť riešia. No a minule mi jedno dievčatko z „bohatšej“ školy v centre povedalo: „Aj my máme v triede cudzincov. Chodí k nám jeden Kalábrijčan“.

Takže asi tak.

 

Je podľa teba rozdiel, ako o matkách a otcoch píšu autori a autorky? Inak povedané, zdá sa ti dôležité, či o vzťahu k otcovi píše muž alebo žena? Respektíve, označila by si nejakú tému za vyslovene ženskú?

Takto rodovo by som to rozdeliť nevedela – muži píšu o matkách a otcoch tak, ženy inak, rozdiely asi sú, ale nikdy som o nich nerozmýšľala. Zdá sa mi, že obe východiskové situácie môžu byť rovnako produktívne – vezmime si napríklad Ballu a jeho knihu V mene otca. A či existujú vyslovene ženské témy? O nevere asi štatisticky píšu viac ženy, ale je preto ženskou témou? Asi je tiež viac kníh o materstve než o otcovstve, to však vyplýva zo situácie, že doma s deťmi ostávajú predovšetkým matky. Uvedomujem si, že moje „obvinenie“ matiek je nespravodlivé. Je ľahšie nenarobiť škody, keď tam proste nie ste. Ale tu už zachádzam kamsi inam. Sú to zaujímavé otázky, ale neviem sa k nim celkom vyjadriť. Napríklad často počúvam, čítam, že spisovatelia muži sú uprednostňovaní, ale ja nemám pocit, že by na môj úkor nejakí autori boli zvýhodňovaní. Dobrým príkladom sú moje preklady – pracujem pre Inaque, vydavateľstvo, ktoré preferuje skôr spisovateľky a prekladateľky než autorov. Ja sama som preložila oveľa viac žien než mužov. Hovorí sa tiež, že ženy čítajú viac než muži. Sama občas rozmýšľam, ako moje písanie vníma tých pár mužov, ktorí si kúpili moje knihy.

 

Máš predsa reakcie mužských kritikov, tak vieš, ako vnímajú tvoje knihy…

Nie je ich veľa alebo sa ku mne ich reakcie nie vždy dostanú. A naozaj po mojich knihách siahajú viac ženy, no mužské postavy v mojich knihách nie sú veľmi plnokrvné, takže mužom ani nemôžem mať za zlé, že ich nečítajú.

 

Stalo sa ti niekedy, že ťa kritika rozčúlila a naopak?

Rozčúlila? To asi nie. Niekedy ma niečo zamrzí. Ale rokmi som čoraz viac „splachovací“, ako hovoria Česi, a celkovo nie som schopná držať si v hlave príliš dlho, čo kto napísal, či už pozitívne alebo negatívne. Takže kritika ma môže potešiť alebo zamrzieť, ale na každú veľmi rýchlo zabudnem.

 

Tiež si nemyslím, že by sme mali deliť literatúru (či kritiku) na ženskú a mužskú, napriek tomu je pri čítaní niektorých kníh zrejmé, že ich napísali muži alebo ženy, no takisto neviem vysvetliť, prečo je to tak. V tvojich knihách napríklad vystupujú najmä ženské postavy, píšeš o témach týkajúcich sa ženského tela, často z pozície ženskej narátorky. Nepokúšalo ťa v tomto smere vydať nesignovaný text? Inak povedané, je pre teba dôležitá vlastná „značka“?

Vieš si predstaviť, že by Pod slnkom Turína vyšlo pod pseudonymom? Veď by som bola všetkým na smiech. Aj keby sa to odohrávalo napríklad v Padove alebo v Miláne. Sama vlastne neviem, čím to je, ale som si vedomá toho, že mám veľmi špecifický a rozpoznateľný rukopis. Dokonca si chcem na každú obálku „bachnúť“ aj svoju fotku, nech je obsah akýkoľvek, lebo za všetko ručím ja. Nie som žiadny literárny chameleón, dúfam, že sa vo svojom písaní posúvam, ale asi nie až tak veľmi, takže sa obávam, že žiadny text na druhom konci spektra nenapíšem. Kedysi mi navrhovali, aby som napísala žánrovku, ale odmietla som, lebo si myslím, že by som toho jednoducho nebola schopná. Viem písať len takto, ako píšem.

 

(S Ivanou Dobrakovovou sa zhovárala Marta Součková)