K nádeji patria, ako sestry, aj viera a láska. A keby lásky nebolo, nebolo by nič.

Keď som mal šesť rokov, bol som prvák na základnej škole a prvýkrát ma, ako horúčka, schvátilo niečo ako láska. Skôr ako láska to však bola nádej, predizba lásky. Ráno som vstával s nádejou, že ju uvidím a že aj ona si všimne mňa. Počas vyučovania sme sa dokázali na seba pozerať dlhé minúty. Neuhla pohľadom a neuhol som ani ja. To boli naše nekonečné chvíle nádeje, ale keď som ju stretol mimo školy, doslovne som zmrzol, a nevedel povedať ani slovo.

Po revolúcii v roku 1989 som bol ako pedagóg s poslucháčmi herectva a réžie na študijnom pobyte v Göteborgu. Tamojší profesor na divadelnej škole, ktorý po ruskej okupácii v roku 1968 emigroval do Švédska, si užíval rodný jazyk a každé slovo rozkladal na slovný základ a predponu. Upozorňoval nás tak na prapôvodné významy slov. Nádej by rozložil na „Na“ a „Dej“, čo by mohlo znamenať čakanie na dej, na nejaké konanie, na príbeh. Napríklad na príchod kráľovstva nebeského, na jeho zjavenie medzi nami. Stačilo by vypustiť nenávisť, v ktorej sa topíme a kráľovstvo by sa medzi nami vynorilo samo. Ako v nebi, tak i na zemi, len by sme si museli odpustiť tú rozkoš, sem tam si zanenávidieť.

Nádej je aj viera v zmysel života a ten sa nedá vymyslieť, len objaviť. Vymyslieť sa dá iba nezmysel. Nechcem sa hrať so slovíčkami, ako politici, ktorí krútia realitu ako sa im hodí. Skôr hľadám príbeh, ktorý by nádej vystihoval. Svojho času, ešte za totality, v hre Deň radosti bol Milan Lasica Optimista, lebo veril, že sa to nepodarí. Julo Satinský bol Pesimista, lebo neveril, že sa to nepodarí. Jaro Filip bol Klavirista a našťastie už nič neprekrúcal, len hral na klavíri.
Nádej je podľa pesimistov čakanie na Godota a život je iba umieranie, ktoré sa začína odpočítavať hneď od narodenia. Veď je to tak, ale nádej je viera, že smrť nie je konečná, hoci telesná smrť k životu patrí. –  „Vďaka ti za sestru Smrť, vďaka za brata Slnko, vďaka za všetko živé, neživé i inaké“ –  spieva svätý František, patrón ochrany prírody, jednoty v rozmanitosti, teda aj LGBTI+.

Nádej je životu prirodzená. Keď sadím zemiaky, mám nádej, že vyklíčia a zarodia. Urobil som tak počas prvej covidovej jari, vtedy sa tomu hovorilo korona. Porýľoval som trávnik, susedia sa dosť čudovali, a naozaj, na jeseň som vyhrabal o trocha viac zemiakov, ako som zahrabal. Pamätám, že to boli dve odrody, neskorá Mozart a skorá Vivaldi.

Ale sľubujem príbeh o nádeji a zatiaľ nič, len spomínam a spomínam. Pritom z vlastnej skúsenosti viem, ako ma nevedia zaujať spomienky, ak sú to len útržky „tu sme sa na seba dívali, tam vycestovali, hentam sadili zemiaky“. Ale ak má spomienka príbeh, neviem prečo, ten sa mi do pamäti vryje a vo vhodnú chvíľu sa vynorí. Napríklad, keď na javisku alebo pred kamerou tvoríme situáciu, ktorá sa chce podobať životu a má s tou spomienkou čosi spoločné, pôsobí ako živá voda. Herec lepšie rozumie prirovnaniam zo života, ako teoretickým pripomienkam. Spomenie si na vlastné, podobné zážitky, tie aktivizujú jeho emocionálnu pamäť a fantáziu. Zrazu sa celou mysľou, celou dušou, celým srdcom ocitne akoby v tom rozpoložení, ktoré hľadáme. Najsilnejšie pôsobia príbehy, v ktorých sa prejavia naše pudy, emócie, vášne. Pravda pôsobí oslobodzujúco, podobne ako spoveď. Pravda, aj keď sa vôbec nesnaží byť vtipná, v húštine múdrych teórií, vtipná je, lebo my ľudia pri tom, ako sa berieme vážne, sme veľmi smiešne tvory. Príbehy z minulosti ponúkajú nádej porozumieť prítomnosti. O budúcnosti vedia písať len prognostici a sci-fi spisovatelia. V duchu počujem slová Ruda Slobodu, že už ani tá budúcnosť nie je to, čo bývala. Totiž predtým nás socialistická propaganda stále kŕmila nádejou na krajšie zajtrajšky, ale v 80-tych rokoch jej už dochádzal dych.

Hľadanie príbehu o nádeji ma zastihlo vo veľkom spoločenstve neznámych ľudí, ktorí spolu raňajkujú, obedujú, večerajú, celý deň sa placho zdravia, v čakárňach sa vyzliekajú, strkajú sa do plástových vriec s CO2, nahí vchádzajú do nerezových vaní s horúcou minerálnou vodou, skoro ako v pekle. Som prvý raz v kúpeľoch. Niektorí svoj pobyt začínajú, iní končia. Odovzdávame si skúsenosti o terapiách, sestričkách, o lesných cestičkách, ktorá nás kadiaľ povodí. Uvedomujem si, že prostredie kúpeľov môže vzbudzovať nádej na pikantný oldies príbeh, ale priznám sa, nemám chuť po takom snoriť. Jedna pani vravela, že keď mala tridsaťpäť rokov a chcela ísť do kúpeľov, babka jej to ostro zakázala „ty si na to ešte mladá“. Je pravda, že mi štyri staršie panie po terapii, na ktorej sme spolu fetovali oxygén, vyznali lásku. S hadičkami pod nosom sme sa rozprávali, prečo sme tu, či to spôsobila strava, stres alebo fajčenie. Vtedy jeden pán vyhlásil, že on prvý krát prestal fajčiť, keď mal sedem rokov a predsa je tu. Potom sme sa už smiali na všetkom. Na kolonáde mi dáma z podareného kvarteta povedala čosi nezvyčajné. Vraj cíti pokoru, ktorá prechádza zo mňa na ňu. Potom sme sa odfotili, oni odišli na izby a mňa s tou chválou zanechali  samotného. Ako ja teraz nad svojou pýchou zvíťazím? A keď zvíťazím, nebudem zas o niečo pyšnejší? S pýchou sa bojuje ťažko, všetci radi hovoríme o sebe. Ako som sa motal po kolonáde, iná  pani mi ponúkla ísť na omšu do kaplnky pri vyschnutom prameni Adam. Vraj, jednak sa to patrí a – rýchlejšie nám prejde čas. S plynutím času som zatiaľ spokojný, tak som sa ospravedlnil a išiel radšej na izbu písať, ako hľadám príbeh o nádeji. Viem, že by mal mať hlavného hrdinu, ktorý si svojím vlastným pričinením spôsobí problémy a tie sa mu potom buď podarí prekonať alebo aj nie. Hlavne to musí mať napätie. Tieto moje mini príbehy „Jedna pani povedala…“ , žiadne napätie nevytvárajú. 11.11. bude v kúpeľoch divadelné predstavenie Kontrabas. Možno sa tam udeje niečo nádejné, čo naštartuje veľký príbeh. Zatiaľ je to iba príbeh o hľadaní príbehu.

Všetci sme tu s nádejou na zlepšenie zdravia. Uvedomil som si, že tým terapiám treba veriť, vtedy lepšie účinkujú. Dúfam, že nie je príliš neskoro. Totiž, čítal som, že pramene si ľudia kedysi dávno všimli podľa mŕtvych vtákov. To ma znepokojilo, že čo vtákov zabilo, to by malo pomáhať nám? Ale ja sa tomu rozumiem asi tak ako hus do piva. Nechcem o všetkom pochybovať. Do tej kaplnky predsa len zájdem a pomodlím sa aj za vyschnutý prameň Adam.

Deň za dňom sa míňa, skoro ich neviem od seba odlíšiť. Ale ráno je vždy plné nádeje na dej, čo sa dnes prihodí, čo sa stane, čo nám pomôže cez druhých spoznať seba. Sestrička si pri ranných injekciách CO2 vzdychla, že je už od piatej hore, vraj nemôže spať. Medzi vpichmi do chrbta a vpichom do prsného svalu som dodal, že aj ja som od piatej hore, ale to asi preto, že z toho oddychovania som večer celkom  unavený a zaspím už o ôsmej. –  „Mňa vypne, len čo uložím dieťa spať, už o pol ôsmej“, povedala, akoby sme sa pretekali, kto sa skôr ocitne v ríši snov. Keď správne počítam, spí deväť a pol hodiny, tak čo sa čuduje, že o piatej je už vyspatá?

Zaujal ma výraz „vypne ma“. Prvý krát som ho počul od dcéry len nedávno. Ako je možné, že sa nové výrazy vedia tak rýchlo rozšíriť a vrásť sa do hovorového jazyka? Možno to do Bratislavy priniesla jej spolužiačka zo Zvolena alebo spolužiak z Prešova. Chodí do strednej internátnej školy a majú tam nielen Slovákov, ale aj Poliaka, Rumuna, Maďara, Čecha, Ukrajinca, Rusa, Číňanku. Podobné to bolo aj so slovami – super, cool, dám to, story. Za mojej mladosti si spomínam na výrazy  –  fasa, fetovať, betálne. – Aha, už viem… za mojej mladosti sa to šírilo ústnym podaním, dnes je tu predsa internet a sociálne siete. Niekomu sa to nepáči, vraj si špiníme slovenčinu. Mne to už neprekáža, že sa jazyky zbližujú a obohacujú. Najprv som sa bránil a slovo super som neznášal, ale dnes ho používam bez rozpakov. Nádej je aj otvorenosť, otvorené dvere. Viac ľudí mi povedalo, že som uzavretý. Najviac v Čechách. – „Režíruješ tu už tretiu inscenáciu a ja o tebe nič neviem, Juraj“- povedala mi tajomníčka divadla. Čo mám hovoriť, keď neviem, čo mám hovoriť. O súkromí? Neviem klásť otázky a ešte menej hovoriť o sebe. Vždy, keď už chcem niečo povedať, pomyslím si, koho to zaujíma. Ale mrzí ma, že som taký uzavretý. Tu v kúpeľoch však cítim nádej, že sa už začínam otvárať, dokonca sám začínam rozhovory. Pri doobedňajšej káve, medzi terapiami, jedna pani, už ani neviem prečo, začala vyčítať Čechom, že nás vždy oklamali, podceňovali a urážali. Odvážil som sa ju prerušiť, že nemám takú skúsenosť, ba naopak. A ona pokračovala, ako keby v tej istej vete, že jej syn študoval v Brne, veľmi si ho tam vážili a mali radi ako vlastného, nie ako zahraničného. Potom sa jej zlomil hlas a s lesknúcimi očami prehlásila – „nemali sme sa rozdeliť, to bola veľká chyba“. Takí sme my ľudia, dokážeme v jednej vete vysloviť aj nie, aj áno. Bertolt Brecht povedal, že to charakterizuje normálneho človeka, dva protichodné názory, ktoré sa v nás bijú. Musíme sa spoľahnúť už len na nádej, že zvíťazí ten správny.

Kúpeľnou udalosťou dnešného večera bolo dlho očakávané divadelné predstavenie Kontrabas, ktoré sa odohralo v kine. Lístky boli vypredané už pár dní vopred, takže vchod obliehalo zopár diváčok s nádejou, že sa predsa len nejako dovnútra prešmyknú. Jednej som svoj dal a prešmykol som sa ja. Sála bola nabitá nádejou, že budeme svedkami nezvyčajného zážitku. Martin Huba svojim hereckým koncertom predbehol všetky očakávania. Hral o človeku, ktorý miluje a nenávidí svoj kontrabas zároveň. Berie ho ako svoj kríž i požehnanie. Kontrabasu odovzdal svoj život, ale časom zistil, že nemá talent. Nevie robiť nič iné a tak sa uzatvára vo svojej zvukotesnej izbe a sníva o krásnej sopranistke. Zúfalo rozmýšľa, ako by na seba upozornil. Miloval a nenávidel zároveň. Nakoniec stratil akúkoľvek nádej. Dojemne smutné. Bol to príbeh postavy, pre aké mal porozumenie Dostojevskij. Akoby kontrabasista vyskočil zo Zápiskov z podzemia, či Dvojníka.

Ťažko sa hľadá v kúpeľoch príbeh o nádeji, keď sa na Ukrajine deje to, čo sa deje. Tá strašná vojna predchádza každú myšlienku, hlási sa po každom zobudení a odprevádza každé zaspávanie. Aj keď sa snažíme všetci tváriť, že kúpele sú priestor mimo reality a my sme tu sami pre seba. Už 14,5 milióna, v prevažnej väčšine žien, opustilo svoje zničené domovy, záhrady, stromy, svojich mužov, synov, vnukov. Sú aj tu. Je krásne, že im kúpele poskytli pavilón Poľana, ktorý bol dovtedy mimo prevádzky. Pracujú v záhradníckych službách. Na prvý pohľad vidno, že sú to inteligentné panie. Žiadna práca sa im neprotiví. Sadia cibuľky jarných kvetov, hrabú lístie, čo je teraz v novembri nekonečný príbeh. Chcel som im prejaviť empatiu a tak som si myslel, že im pomôžem s tým lístím. Oni potichu hrabú a slovenský „šéf“ to robí s motorovým fukarom. Je to ďalší zbytočný výdobytok našej pohodlnosti, ktorý len zamorí celý kúpeľný park smogom a hlukom. Kôpku lístia aj tak urobiť nevie. Ručné hrabanie je stokrát účinnejšie, lebo na koniec príde malý traktor, ktorý kôpky naloží na vlečku a lístie odvezie do kompostu. Dva dni sa mi milé Ukrajinky zdráhali hrable požičať. Že vraj tie hrable sú pokazené, lebo nevedia hrabať samé. Smiechom som sa snažil dať najavo, že rozumiem. Na tretí deň sa mi podarilo vystriehnuť chvíľku, keď ich opreli o strom a zmocnil som sa ich. Ukazoval som im, že aj ja viem hrabať. Smiali sa, na strome vyhrával tranzistor, ale zrazu hudba skončila a stíchol aj smiech. Bol čas ukrajinských správ. Ich napäté tváre hovorili za všetko. S nádejou čakali na dobré správy. Neviem si predstaviť, ako zisťujú, či ich blízki žijú. Takto sa strachujú už viac ako 260 dní. Stretol som aj staršieho Ukrajinca s manželkou. Bomba zasiahla ich dom, úplne ho zničila. Domov sa už vrátiť nechcú. Nádej na staré kolená hľadajú na Slovensku. Hoci je Jurij už penzista, chce si nájsť prácu a nežiť z podpory. Na fronte má dvoch synov, ktorým ide 24 hodín denne o život. Keď sme zistili, že sme ten istý ročník a obaja sa voláme Juraj, objali sme sa. Jurij by chcel, aby bol čo najskôr mier, ale mier spravodlivý. Sú to silní ľudia a ich synovia skutoční hrdinovia. Držím nám Slovensku palce, aby sme vedeli takýmto ľuďom podať ruku. Mrzí ma, že pri čakaní na terapie som začul našich ľudí na Ukrajincov frflať, dokonca sa urážlivo vyjadrovať. Vraj prečo im my máme pomáhať, nech si to medzi sebou vyriešia sami. Tak vravela pani z vojenského prostredia, inak veselá stvora plná vtipných historiek z kantýny, kde pracovala. Zrejme bola veľkú časť život pod ruským velením. Podobne sa vyjadrovala aj pani, ktorá ma volala do kaplnky. Natíska sa podobenstvo o zbojníkoch, ktorí prepadli, zbili a okradli pocestného. Išiel okolo jeho známy, ale nepomohol mu. Ani kňaz nepomohol, až Samaritán mu podal ruku, ošetril ho a odviedol do najbližšieho hostinca. Hostinskému nechal aj peniaze za opateru až do vyliečenia. Áno, pomoc niečo stojí. Iba ak pomôžeme sme ľudia. Rusom muselo skamenieť srdce, keď bombardujú domy, sídliská, elektrárne, divadlá, nemocnice, keď mieria na ľudí.

Som z generácie, ktorá vojnu nezažila a zrazu je vojna tak blízko. Nikdy som si nevedel vysvetliť, ako je to možné, že ľudia robili ľuďom také ohavnosti. Chcel som napísať zverstvá, ale zver také veci nerobí. Lev zabije antilopu, ale lev leva nezabíja. Celý život som sa snažil o Make Love Not War. Myslel som si, že chlapi na oboch stranách frontu by urobili najlepšie, keby odhodili pušky a objali sa, ako je to v klipe Paul McCartneyho piesne Pipes of Peace. Aj môj starý otec sa v prvej svetovej dal radšej zajať ako bojovať za Rakúsko – Uhorsko. Bol veliteľ čaty, pri prvom strete s nepriateľom zavelil chlapom odhodiť pušky, ruky hore a už putovali na Sibír. Tak som režíroval aj Romea a Júliu, večný príbeh o nenávisti dvoch rodov, oddelených ostnatým drôtom. Inscenáciu sme postavili na jednom jedinom riadku Shakespearovho verša – Vojnu vedú naši páni, my sme iba ich sluhovia. Ľudia boli v predstavení do nenávisti voči sebe naháňaní propagandou, inak proti sebe nič nemali. Pacifizmus bol za vlády komunizmu zakázaný liek. Dnes si myslím, že pre ruskú vojnu pacifizmus už exspiroval. Akákoľvek pomoc Ukrajine, aj zbraňami, je pre mier, ako vraví Jurij – spravodlivý mier, potrebná a ľudská.

Mal som 14 rokov, keď nás okupovali Rusi. Tankami zaplavili celé Československo. Nemali sme najmenšiu nádej. Po smutných rokoch Normalizácie prišiel Gorbačov a perestrojka, neskôr Nežná revolúcia a jazva sa hojila. Nádej, že Rusi sa stanú súčasťou demokratickej Európy pomáhala odpustiť. Keď však v 2014 zabrali Krym, jazva sa otvorila a bolo po nádeji. Je to naozaj tak, že väčšina obyvateľstva sadisticky schvaľuje to, aby Ukrajinci v zime nemali svetlo, teplo a vodu? Nádej na Kráľovstvo nebeské tu na zemi Putinova vojna oddialila do nedohľadna. Naučiť sa milovať svojho nepriateľa bude trvať večnosť.

Ako sa mám teraz vrátiť k nádeji, keď som sa v úvahách od nej vzdialil tak ďaleko? Môj kúpeľný pobyt sa zajtra končí, ale príbeh hľadania nádeje pokračuje. Všetci si volíme medzi nádejou a zúfalstvom. Václav Havel to dobre povedal – „Nádej nie je presvedčenie, že niečo dobre dopadne, ale istota, že niečo má zmysel – bez ohľadu na to, ako to dopadne.“ Nádej má vždy cieľ. Napríklad, či chceme mať k sebe bližšie, žiť a nechať žiť, nerobiť druhému to, čo si sami neprajeme. Alebo tým cieľom je druhých ovládať, oklamať, okradnúť. Ja sa hlásim k odkazu Jána Palárika, ktorý v svojom článku O národnej nenávisti v roku 1869 v Slovenských novinách napísal, že „ jeho cieľ nie je obnovovať bolesti, ale hojiť, nie nového oleja do ohňa nalievať, ale hasiť, nie nepriateľstvo hlásať, ale evanjelium medzinárodného zmierenia kázať“. Nádej je vzácnosť. Staré čínske príslovie vraví, že je ako cukor v čaji, aj keď je ho málo, osladí všetko.

Juraj Nvota patrí medzi popredných slovenských divadelných a filmových režisérov. Študoval divadelnú réžiu na Vysokej škole múzických umení. Profesionálnu kariéru nastúpil v trnavskom Divadle Jána Palárika v roku 1977. Tam prežil plných sedemnásť sezón a vytvoril množstvo inscenácií vrátane predstavení pre deti a mládež. Jeho režisérsky rukopis charakterizuje láskavý humor, zmysel pre magický realizmus a využitie hudby ako dôležitého scénického elementu. Od roku 1982 spolupracuje s Radošinským naivným divadlom. Pod jeho vedením tento súbor naštudoval dvadsaťpäť celovečerných hier. Od roku 1992 je kmeňovým režisérom Divadla Astorka v Bratislave. Často hosťuje v Štúdiu L + S. V Činohre Slovenského národného divadla režíroval inscenácie ChaosHra o Svätej DoroteSex noci svätojánskejManon Lescaut a Veľa kriku pre nič. Často spolupracuje s pražským Štúdiom Ypsilon, kde vytvoril inscenácie Svatá rodinaOknoAltánek, a v Divadle Na zábradí, kde sa predstavil s inscenáciami Náměstí HrdinůKozmonautiMy hrdinovéLouis a Louisa. Režíroval aj muzikály Kabaret v Astorke a Divá Bára v Mestskom divadle v Brne. Juraj Nvota je aj popredným filmovým a televíznym režisérom. Jeho filmografia zahŕňa filmy Kruté radostiKonfidentMuzika či Rukojemník. Od roku 1992 je činný aj pedagogicky na Divadelnej fakulte VŠMU, od roku 2007 ako profesor. V Opere SND sa prvýkrát predstavil inscenáciou Zem úsmevov.

(zdroj: SND)