Prednedávnom som vzala susedu na výstavu košického maliara, kresliara a grafika Alexandra Eckerdta. Uprostred výstavnej sály si narýchlo prehliadla obrazy, potom sa na mňa otočila a akosi predčasne znudene sa opýtala: „A čím sa preslávil?“ Otázka, ktorá zaznela v galérii z môjho pohľadu plnej pozoruhodných umeleckých diel, ma zaskočila svojou ľahkovážnou neopodstatnenosťou. „Eckerdt sa nepreslávil ničím, veď jeho obrazy neboli a nie sú vystavované často, ale teraz sú tu, stačí sa na ne pozerať, objavovať ich čaro – nevidíš ho?“ Nie, Eckerdta videla po prvýkrát a ničím ju nezaujal.
Snažila som sa pochopiť, čo sa v galérii udialo a mimovoľne som si spomenula na teóriu vystaveného diela, o ktorej som čítala v nejakej estetickej príručke. Na základe rôznych výskumov dokazovala, že umelecké dielo, ktoré je na očiach verejnosti, teda opätovne ukazované, hoci len na reprodukciách, sa ľuďom viac páči ako to, ktoré nepoznajú, prípadne ho videli menej ráz. Znamená to, že dielo nemá hodnotu samo o sebe a že estetický vkus sa utvára opakovanou skúsenosťou? Zhrnuté optimisticky: Pri umeleckom diele je podstatné, aby dielo žilo medzi ľuďmi, bolo s nami v kontakte. Zhrnuté cynicky: Ľudia chcú vidieť to, čo už videli.
Avšak, mediálna doba nás presycuje obrazmi, čo vedie k pasci opakovane vystaveného diela. Prekročenie miery nakoniec nemusí viesť k zvýšenej citlivosti voči dielu, ale naopak, k apatii. Domnievame sa, že umelecké dielo poznáme dobre, a tak si nedokážeme uvedomiť jeho skutočnú hodnotu. Videli sme ho toľkokrát, že ho už v skutočnosti nevidíme. A možno ho poznáme iba ako reprodukciu a zabúdame, že rozdiel s originálom je priepastný.
Jedným z takýchto diel je portrét Mony Lisy od majstra Leonarda da Vinciho. Nespočetnekrát zverejnené dielo. Už ani nevieme, pri koľkých príležitostiach sme ho počas svojho života zazreli – reprodukované na plagátoch, pohároch, puzzle, zošitoch a možno ešte viackrát na internete, parodované či rekontextualizované ako vtip, napríklad covidová Mona Lisa s rúškom. Zdá sa, že rovnako ako Eckerdtovi je na škodu, že jeho diela sú neznáme, je aj preslávenosť Mony Lisy istým spôsobom jej prekliatím. Je navštevovaná, fotografovaná, zdieľaná, citovaná, ale nie je prežívaná. No nemusí to byť chyba portrétu florentskej dámy. Čo ak je príčinou necitlivosti náš sploštený, konzumný spôsob života, ktorý neznáme neprijíma a známym je znechutený? A čo ak nie je príčinou rýchlosť a zmnožovanie obrazov našej doby ale čosi univerzálnejšie, ľudské?
Antický filozof, Antisthenés, neznámy žiak známeho majstra – Sókrata tvrdil, že na to, aby sme prežili blažený život nepotrebujeme nič iné, iba duševnú silu, akou disponoval jeho učiteľ. Možno ju vyjadriť výrazom „Sókratiké ischys“ alebo „sókratovská sila“, čo je obrovské zaujatie skúmaním. Sókratés je vytrvalý, ku všetkému, k novému i starému, pristupuje s uvážlivým zanietením. Východisko jeho snaženia spočíva iba v tom, že si nemyslí, že vie a to, čo ostatní prijali ako samozrejmé, on za také nepokladá. Nápadne to pripomína hraničné situácie vnímania Eckerdtových i da Vinciho umeleckých diel. Pri dielach, ktoré sme ešte nevideli, chýba prvotná energia skúmania, intímna dôvernosť známeho. A pri obrazoch, ktoré vídame pričasto, máme pocit hraničiaci s presvedčením, že už nie je čo objaviť. Vytvára to stav mysle pripomínajúci „skrolovanie“. Akémukoľvek obrazu venujeme krátky pohľad a pozornosť ihneď preskupíme na ten ďalší. Presne opačný spôsob vnímania je podstatou sókratovskej sily, ktorá núti obraz prezerať, zotrvať pri ňom, zaoberať sa ním, vzťahovať ho k sebe a skúmať ho v dialógu s druhým.
Azda preto ma Ernst Hans Gombrich vo svojom Príbehu umenia navádza k tomu, aby som sa pozrela na Monu Lisu tak, akoby sme ju videla po prvý raz. Keď som čítala tieto riadky len som sa neveriacky pousmiala. Vidieť prvýkrát? Holá nemožnosť. Môžem iba skúsiť všimnúť si obraz tým, že budem nasledovať jeho slová. Gombrich ma nabáda, aby som venovala pozornosť krajine v pozadí. Pôsobí imaginárne, snovo a je tam jeden dôležitý detail, ktorý ste si všimli a možno nie, istá zvláštnosť – obzor krajiny na ľavej strane obrazu je nižšie ako na pravej. Práve to, že azda po prvý raz – ako sa stalo mne – spozorujete nesúlad medzi ľavou a pravou stranou obrazu spôsobí, že sa aj na preslávený obraz Mony Lisy začnete dívať tak, akoby ste ho videli po prvýkrát.
Ladislav Kvasz, slovenský filozof matematiky, ktorý sa zaujíma aj o umenie vysvetľuje, že z pohľadu geometrie ide o narušenie technickej stránky perspektívy. Z jemnej geometrickej anomálie, na ktorú upozornil Gombrich, plynie podľa neho aj účinok obrazu. Práve kolísanie horizontu nám podľa Kvasza znemožňuje jednoznačne fixovať pohľad ženy, ktorý akoby pred nami unikal. Čiže Mona Lisa nás pozýva do opakovanej komunikácie s ňou, chce, aby sme na ňu pozerali, no nikdy ju celkom neuchopili? Perspektivistickú formu jazyka Leonardo da Vinci prekročil aj použitím ďalšej finty, ktorú objavil. Vynález sa nazýva „sfumato“ a je to zastrený obrys a jemne zladené farby umožňujúce splývanie tvarov okolo kútikov očí a úst Mony Lisy. Nenamaľoval presné rysy ale ich rozmazal a tak si výraz ženskej tváre má divák domyslieť sám, doslova sa musí na ňom tvorivo podieľať.
Väčšinou sa o Mone Lise hovorí ako o dokonalom diele renesančnej maľby. Majster Leonardo nepochybne ovládol napodobnenie prírody a technické zákony perspektívy. Napriek tomu sa rozhodol urobiť výnimku a presnú dokonalosť perspektivistickej formy narušiť. V pozadí obrazu poprel skúsenosť reálneho sveta, jedného, spoločného horizontu. Na tvári Mony Lisy sú časti, ktoré nenamaľoval konkrétne, presné rysy jej tváre ostali vlastne nedokončené.
Leonardo da Vinci nám svojim počínaním namiesto istoty ponúka možnosť prijať neistotu ako základ tvorivosti. Tým, že kĺžeme pohľadom z ľavej strany obrazu na pravú, nikdy nedokážeme presne zamerať pohľad Mony Lisy. Pôsobí vďaka tomu dojmom, akoby bola živá. Vďaka technike sfumato dokonca ako keby menila nálady, chvíľami sa na nás usmieva, chvíľami je zadumaná. Nemusíme si byť pri nej istý, ako to s ňou je – aj prirodzenosti života nestálosť pristane viac.
Myslím si, že v niečom podobnom spočíva aj sókratovská sila. Ani Sókratés si nemyslí, že jeho skúmania budú niekedy ukončené. Nevedie rozhovory so svojimi súčasníkmi preto, aby sa dopracoval k tomu, že už pozná pravdu a ďalej nemusí skúmať. Hybnou silou jeho filozofie je iba to, že si uvedomuje, že pravdu nevlastní, že sa ňou musí zaoberať a tak ju nanovo utvárať.
Sókratés je v istom zmysle ako Mona Lisa, tiež sme o jeho „viem, že nič neviem“ toľkokrát počuli, že jeho filozofiu redukujeme na samozrejmú formulku. Podobne ako Mona Lisa, Sókratés je klišé, dokonca o nich písať je klišé. Ale iba ak podľahneme pasci opakovania vystaveného diela.
Sókratove skúmania sa totiž vôbec nemusia týkať poznania, teda toho, čo vieme, ale skôr poznávania nášho života, teda toho, čo vieme o tom, ako máme žiť. Majú najmä etický charakter a týkajú sa každodennosti. Ako vysvetľuje slovenský filozof Vladislav Suvák, svoju duševnú silu Sókratés používa predovšetkým na to, aby konal zdatne, aby jeho život sám bol ako umelecké dielo. Ani žitý život nikdy nebude hotový, uchopiteľný, ale unikajúci, nevyriešený, podobne ako pohľad Mony Lisy. Sókrátes preto neustále skúma samého seba aj iných, aby vedel, ako sa má správne rozhodovať.
Aj náš vlastný život nám môže pripadať ako nespočetne veľakrát vystavené dielo. Už sme ho toľkokrát zažili, čo na ňom môže byť zaujímavé? Čo môže byť hodné skúmania na nás samých? Čo prevratné sa ešte môžem o sebe dozvedieť? Tu nám môže pomôcť iba prebudenie záujmu, každodenné úsilie a námaha spojená s túžbou prežiť dobrý život.
Taktiež potrebujeme z pohľadu Antisthéna učiteľa. Bez pomoci druhého toho veľa nedokážeme. Možno by sme si pri pozornom skúmaní Mony Lisy všimli nesúlad medzi obzormi krajiny, či tiene okolo očí a kútikov úst. No zrejme by sme ich bez potrebných súvislostí z oblasti geometrie, maliarstva, či obdobia renesancie nevedeli interpretovať. Majster to však ovláda a pravda si vyžaduje dialóg.
.
Použitá literatúra:
Gombrich, E.H.. Príběh umění. Odeon 1990.
Kvasz, L.: Prostor mezi geometrií a malířstvím. Vývoj kategorie prostoru v geometrii a jeho reprezentace v malířství od renesance po 20. století. Slovart, 2020.
Suvák, V.: Ars vivendi alebo umenie žiť medzi Sókratom a Foucaultom. Bratislava: Vydavateľstvo spolku slovenských spisovateľov, 2020.
.
Text vznikol v rámci projektu zbierky esejí S priateľmi v záhrade, ktorý z verejných zdrojov formou štipendia podporil Fond na podporu umenia.
Laura Kladeková (1985) študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Publikuje v časopisoch Fraktál, Vertigo a v Rádiu Devín.
