Čítam aj pri jedení, hlavu mám v polievke, slíž sa mi zachytí do vlasov, keď prevraciam stranu. Rád čítam básne, ale nikdy som žiadnu nenapísal. Aj do torty so šťavnatou polevou sa viem ponoriť, len ak mám pri tom otvorenú zbierku od Haugovej alebo Mokoša. Práca v knižnici ma bavila, pokiaľ tam nezačali chodiť ľudia. To bolo tak do pol deviatej ráno. Potom sa človek nezastavil a z perspektívneho zamestnania sa stala nočná mora, nevedel som si zapamätať nič. Bez rozmýšľania som siahol len po časopisoch, tie si ráno pýtali dôchodcovia, inak som nevedel, kde mi hlava stojí a na ktorej polici je Timrava.
„Taká pokojná, dobrá robota, povedzme si rovno, je to práca snov!“ objímala ma mama Anna. „Máš tam teplo, Milanko, žiadny prievan, autobus ti stojí tu rovno pred domom a nikto na teba nekričí.“ Takto to znelo logicky, ale kedy som si tam mal čítať? Len čo od výpožičného pultu odišiel človek, ruky mi položili na vozík plný kníh a mal som ich povkladať presne tam, kde boli predtým. Podmienke zarábať si na živobytie prácou som nikdy nerozumel. Ako je možné, že som to vôbec musel vysvetľovať?
Celý rok podvedome cítim vôňu lipy – a kedy kvitne lipa? V júni. Vtedy sa povznesiem nad prízemné knižničné starosti, pretože je leto. Dvadsiateho tretieho júna som na svoje miesto bez prievanu a s pohodlným pultíkom, kam som si mohol oprieť ruky, nedorazil. Zastal som pod stromom. V letné rána som si predsa vždy sadal pod stromy, aby som sa poobede kúpal v potoku, so psami, s husami, s deťmi z dediny, aby som udržal krok so životom. Odporúčania o tom, že ak sa budem pchať do zamestnania, môžem si nasporiť a potom ísť k moru, lebo aj more je voda, som ignoroval. V knižnici bolo bezpečne a útulne, to je pravda. Ale žiadny vzduch, voľnosť a ani automat na kávu, no nič! Otec mi vošiel do izby a povedal, že ak nedokážem byť ani knihovník, som jedna sprostá oštara a mám prispievať do rozpočtu normálnou sumou, on ma živiť nebude.
Odišiel som robiť do tunela, teplo tam nebolo, zato to otcovské ma hrialo. Bol tam aj prievan, aj vlhko, ale kým na miesto nedorazili káble a potrubia, pokojne som si čítal. Aj Ondruša, aj Kadlečíka. Nebol tam signál a ostatní sedeli na kýbloch a na telefónoch hrali stiahnuté hry. Kto si nestiahol, nehral. Nebolo tam zle, ale – svetlo len umelé, zmeny nekonečné a všetko dlho trvalo a kým neprišli ďalší na výmenu, nemohli sme sa pohnúť.
Otec nemá potuchy, kedy som odtiaľ zdúchol, ale našiel som si prácu na mieru. Na farme. Oberal som jablká. Nikto ma nesúril, najdôležitejšie bolo, aby zostal každý kus pekný a neotlčený. Najviac mi chutil druh Topás. Pri oberačke som sa dostal až k plotu a bolo to čudné – ak človek zájde v myšlienkach priďaleko, môže si to vysvetliť ako istý druh väzenia. Jablká však boli pooberané a uskladnené, dostal som peniaze a poslali ma domov. Nemusel som ani dávať výpoveď. Rodičia a zima sa ma okamžite opýtali, čo som robil v lete. Nič. Dni som trávil na kúpalisku, mal som dojem, že podstatou mojich útrap môže byť nedostatok toho, čo mám najradšej: slnka a vody. Čítal som tam zbierky od slovinských autorov. Napísal som aj niekoľko vlastných básní, ale vyhodil som ich, celý zošit. Ponáral som sa do chlórovanej vody, upriamoval som sa na hľadanie slov a na to, či sa na mňa lepí aj poznanie, alebo len pôžitok.
V septembri som nepremyslene prijal prácu v Auto Molly. Predajňa kadejakých vecičiek na autá, blatníky, svetlá, poťahy. Podmienka tepla bola splnená, prievan tiež nemali a okrem mzdy dávali aj stravné lístky. Keď ma prijímali, nikto sa neopýtal, či mám vodičský preukaz. Brzdové gumičky som hľadal trištvrte dňa. Aj tak ma z toho pachu v predajni bolela hlava. Zmes gumy, benzínu, kovu a igelitu, nijaký les, ktorým som ráno bežal, ma nenachystal na šichtu v tejto temnici. Radšej by som priviazaný mrzol pod smrekom a díval sa na ďatľa, ako toto. Naozaj je pracovný návyk vecou zvyku? V škole sme nijaký pracovný výcvik nemali, už fakt, že som tam mal byť o ôsmej v čase i nečase, bol nehumánny. Dobre vidíš. Čo je prirodzené na tom, vyskočiť z teplej postele a o dvadsať minút umytý učesaný najedený a usmiaty, valiť sa do školy. A predsa som to zvládol. Detstvo som zvládol. Dospelosť nie. Celé moje trápenie má jediný výsledok: pochopil som, že ľudia takmer nevedia, ako vonia lipa. Neoddychujú. Nevedia sa túlať mestom. Pomaly a ťažko sa brodia pracovnými úlohami, a potom je nedostatok terapeutov. Niekedy sa nimi ani nebrodia, len ich presedia pri troch kávach a v decembri majú ešte dvadsaťtri dní dovolenky. Niektorí sa dokonca nevedia opaľovať! Pravidelnosť a návyky, ktoré majú pod kožou tak, ako ja cievy a krv, na nich zanechávajú nevyliečiteľné jazvy.
Moje posledné dni v Auto Molly boli také rozťahané, že som nevedel, kedy sa deň preklopil do noci. Spánok ma privalil ako fúra čerstvej zeme viete kde. Zlatá knižnica. Ak má byť výsledkom môjho snaženia sa striedanie roboty a postele, nedokážem to. Ani som to nedokázal.
Túžim po bezbolestnej prítomnosti. Som lenivý maznák. Jedlo mi kupujú rodičia. Aj moja posteľ je v ich dome.
Celé dni by som len voňal lipu a mrmlal si básničky. „Ostane ti celkom neschopný adaptácie,“ varovala mamu suseda z ulice. Je sestrička na psychiatrii, tak vie. „Pozbieraj sa a neser ma,“ zaprial mi otec pri štedrovečernom prípitku.
Zdržiaval som sa radšej vonku ako doma. Poveternostné podmienky boli nasledovné: zima, vietor, dážď so snehom, čľapkanica, tlaková níž, pod mrakom, neútulne a ešte mi aj fúkalo na kríže. Stretával som ľudí. Videl som, ako sa pred Silvestrom jednému z nákupných vozíkov pod váhou nákupu odlomili predné kolieska. Časť sa naklonila a dva ananásy, balenie džúsov a balenie smotanových jogurtov, spadli na zem. Pozbierali sme to. Pán bol milý.
Videl som, ako sa žene v zime, v prievane vo vstupe do hypermarketu, v škaredom svetri a bez šálu a čiapky vysypali na zem štyri zemiaky a roztrhnuté vrecko s múkou. Pristúpil som k nej vecne a prakticky, to znamená, že som jej dal aspoň svoje rukavice a päť eur. Múku sme nechali tam, zemiaky som pozbieral a počkal, kým si kúpi novú múku a nejakú tašku.
Vyrazil som do parku. Ľudia venčili psy, ja som sa díval dohora, čakajúc, kedy mi to dôjde.
Iní medzitým sedeli v knižniciach, v auto moto predajniach, v tuneloch, v skladoch s ovocím. Pracovali. Desiateho januára ma mama poslala do školy, kam som chodil ako dieťa. „Potrebujú asistenta učiteľa. Stačí maturita a í kvé.“
Bola to pravda. Učiteľka slovenského jazyka a literatúry hľadala asistenta do triedy pre integrované deti a volala sa Manon. V mojej pracovnej kariére sa nikto nevolal Manon. Ani vôňa lipy nie. V jej kabinete som na polici našiel najmenej desať kníh s poéziou.
„Kto sa volá ako ja, ľúbi poéziu,“ povedala Manon. Po prievane nie je v škole ani stopy. Na kríže mi nefúka. V triede je päť detí, ktoré potrebujú asistenciu. Sofii s obrnou pomáham otvoriť učebnicu, vybaliť desiatu.
Deti sú tu v poriadku, všetky. Niektoré asi skončia v tuneli, alebo v Auto Molly. Hlavne, aby na to teraz nemysleli. Cez voľné hodiny si čítam básne. Manon pije čaj. Má rada Mokoša, ako ja, aj Rilkeho, ako ja. Leto je ďaleko, viem. Ale.
Do dna trúbim
na zelenú fľašu,
aká sa hádže do mora
s prosbou o pomoc
miláčik môj rozpálený, dobrú noc.
(Jozef Mokoš. Praskanie krvi)
Foto: Juraj Starovecký
Vanda Rozenbergová (1971) je absolventkou žurnalistiky na FFUK v Bratislave. Pracovala ako učiteľka, robila cenové ponuky na drevené okná, živila sa aj prácou v stávkovej kancelárii. Do roku 2019 bola zamestnaná ako bibliografka v Hornonitrianskej knižnici v Prievidzi. Je trojnásobnou finalistkou súťaže Poviedka (2001, 2005, 2006). Autorsky prispievala do rozhlasu literárnymi príspevkami pre Miniromán. V roku 2011 jej vyšla zbierka poviedok Vedľajšie účinky chovu drobných hlodavcov, v roku 2012 román Moje more a o tri roky neskôr opäť zbierka próz Slobodu bažantom. Venuje sa aj výtvarnej práci, maľuje nepriehľadné obrazy na sklo. Mala dve samostatné výstavy, jej obrazy sú na obálkach ostatných troch kníh. V roku 2017 jej vyšiel román s názvom Muž z jamy a deti z lásky (vo finálovej päťke ceny Anasoft litera 2018 a v René – Anasoft litera gymnazistov 2018). V roku 2018 jej vyšla kniha Tri smrtky sa plavia (v desiatke ceny Anasoft litera 2019), v roku 2020 Spoločný nočný mier a v roku 2021 ostatný román Zjedol som Lautreca, ktorý je v desiatke ceny Anasoft litera 2022. Je spoluautorkou knižnej verzie večerníčka Websterovci. Žije v Prievidzi a v Piešťanoch.
