V našej spoločnosti striedavo klokotá pocit nádeje a bezmocnosti. Záblesky svetla i mračná temnoty, echá srdca, ktorého hlas občas počuť za železobetónovou klietkou.

Čo napísať na záver roka 2022? Čo nás tento prvý postcovidový rok naučil?

Moja vlastná myseľ ma, rovnako ako milióny iných Stredoeurópanov, usvedčuje z pesimizmu. Je to snáď genetický prvok, ktorý v nás zanechala Monarchia – nadchnúť sa pre každý záchvev revolúcie/možnosti zmeny, a potom si bolestivo sypať popol na hlavu za to, že sme vôbec uverili v takú hlúposť.

Ak ma rok 2022 niečo naučil, tak to, že nie je hanbou veriť, skutočne „kierkegaardovsky“ veriť preto, lebo to nedáva žiaden zmysel, lebo len vtedy je to skutočná viera. Viera, ktorá prekonáva absurditu, rovnako ako odvaha prekonáva strach. Tento rok je pre mňa rokom tieňov a svetla, rok, v ktorom sme mohli vidieť šialené kontrasty.

Vojna, ktorú opäť rozpútala veľmoc v Európe, priniesla tisíce mŕtvych a zranených, beznádejné správy o vybuchnutých školách a centrách miest, o ľuďoch bez základných potravín, liekov, vody či svetla. Správy o vraždách i rabovaní. No priniesla i obrovskú vlnu solidarity, v ktorej na ukrajinskej hranici pomáhali duchovní i členovia LGBT+ komunity, konzervatívci i liberáli, ľudia ľuďom.

Boli sme svedkami ďalšej neonacizmom motivovanej vraždy v hlavnom meste a hnevali sme sa na všetko, na ľudí, ktorí ju svojou nenávisťou vyprovokovali i na po políciu, ktorá takémuto činu v dunajskej metropole opäť nedokázala zabrániť. No videli sme i obrovské spoločenské zomknutie stoviek umelcov a inštitúcií na podporu queer osôb, aké v našej histórii nemá obdobu.

Osobne som v mojom meste videl protesty, ktoré relativizovali vojnu či sa snažili polarizovať už aj tak rozbitú spoločnosť, no zažil som aj pochody, ktoré mali za účel zjednotiť nás. Čítal som desiatky nenávistných komentárov, no stretol stovky ľudí, ktorí sa snažia zlepšiť život vo svojom regióne či komunite, snažia sa priniesť rovnaké práva či poskytnúť azyl.

Možno to bude znieť smiešne a nepravdepodobne, hlúpo a detinsky, ale verím. Nie, neverím v žiadnu ideológiu, neprikláňam sa na žiadnu stranu fiktívneho sporu konzervatívcov a liberálov, nehovorím o náboženstve či dôvere v politickú stranu. Verím v ľudí. V tých, ktorí denne konajú anonymné dobro, i v tých, ktorí ho konajú celkom verejne, no médiá sa ich, snáď kvôli ich trvalému bydlisku, rozhodli ignorovať. Verím v komunity a ľudí, ktorí pomáhajú, kde treba, či ide o ľudsko-právnych aktivistov, cirkevné charity, zdravotné sestry, lekárov, učiteľov, umelcov. Verím v celý „zadný trakt“, ktorý je tak strašne prehliadaný našou spoločnosťou, pretože nevytvára rýchly zisk a nerobí dostatočný hluk. Verím…
Nie, neverím, že dobro zvíťazí, verím že „dobro“ nebojuje, lebo na to nemá čas.

Verím, že v našej malej a úbohej krajine sú stále ľudia, ktorí sa snažia bez ohľadu na to, ako to dopadne. A že je možné snažiť sa po troškách zmeniť náš malý svet spolu s nimi.

Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.