Romana Javorčeková: Umenie ako inkluzívna alebo exkluzívna terapia

V súčasnosti sa s terapiou umením alebo arteterapiou stretávame pomerne často v popularizačných aj odborných článkoch a publikáciách, ale aj v bežnom živote. Význam a použitie týchto pojmov sa v takomto rozmedzí líši, no ich definícia vždy súvisí s tým, ako sa chápe umenie a čo sa považuje za terapiu. Dôležitá je teda reflexia vplyvu umenia na umelca, vnímateľa umenia alebo niekoho, kto využíva umelecké techniky v aktívnom tvorivom procese s tým, že výsledkom je alebo nie je umelecké dielo, čo sa potom využíva v procese diagnostiky a liečby človeka. Liečba umením môže byť úplne spontánna, dokonca náhodná, no keď hovoríme o terapii, predsa len sa dostávame na odbornú úroveň. Potom je nutné hovoriť o arteterapii ako cielenej špecifickej činnosti, ktorú vedie odborník s cieľom zmeniť nejaký neželaný, chorobný stav druhého človeka, resp. pomôcť mu zbaviť sa zdravotných problémov či prinavrátiť ho do stavu harmónie.

Arteterapia ako činnosť v odbore psychiatria má svoje korene najmä v anglo-americkom prostredí, kde sa výrazne formovala v šesťdesiatych rokoch 20. storočia. V roku 1964 vznikla arteterapeutická spoločnosť vo Veľkej Británii a v roku 1969 v USA. Miroslav Grohol poukazuje na pravdepodobnú súvislosť takýchto aktivít s implantáciou psychoanalytických teórií.[1] No terapia umením sa vyvíjala aj mimo medicínskeho prostredia a to v spojení s psychológiou, výtvarnou tvorbou a pedagogikou, čo zase prevažovalo v európskom prostredí. Jej výučba začala na Slovensku už v roku 1967 na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského, no táto činnosť bola na dvadsať rokov prerušená zásahom politickej moci.[2] Školenia arteterapeutov začali prebiehať v Československu v osemdesiatych rokoch, keď nastala výraznejšia zmena v arteterapii aj ako špecifického odboru psychiatrie. Situácia v prospech nej sa výrazne zlepšila najmä v deväťdesiatych rokoch a po roku 2000, keď v našom kultúrnom prostredí vzniklo niekoľko publikácií venovaných tejto problematike a záujem neustále rastie s pribúdajúcimi poznatkami v neurovedách a vplyvom poznatkov týkajúcich sa nových technológií.

V tomto texte sa nechcem zaoberať dejinami arteterapie u nás alebo v zahraničí, ani profesiou arteterapeuta, ale zaujíma ma proces vplyvu umenia na človeka, to, čo sa s ním deje, keď na neho pôsobí umenie alebo vykonáva nejakú umeleckú činnosť. Na začiatku si pritom kladiem tri základné otázky. Keďže v súčasnosti dochádza k pevnejšiemu kryštalizovaniu arteterapie ako zamerania v psychiatrii, v psychológii a v pedagogike na jednej strane a zároveň k rozširovaniu do iných odvetví a popularizácii, možno aj dnes hovoriť o umelcovi ako „významnom“ pacientovi alebo terapeutovi ako to bolo v predchádzajúcich obdobiach? Čo je kreativita a akú úlohu má v tomto procese? Ako nám výskum terapie umením môže pomôcť pri skúmaní filozofickej otázky, čo je človek? Vo svojej práci čerpám najmä z filozofie Ernsta Cassirera, ktorý sa počas svojho života významne zapájal do výskumov v neurológii a na základe svojho interdisciplinárneho zamerania definoval jeden zo svojich kľúčových pojmov „vnímanie výrazu“. Pohybujem sa teda najmä v rovine antropologickej filozofie a snažím sa tieto poznatky prepojiť so súčasnými neurovedeckými poznatkami a neuroestetikou. Uvažovanie nad kľúčovou problematikou tohto textu sa u mňa prepojilo s cestou do Ríma, takže budem používať príklady práve z tohto prostredia a využijem moje skúsenosti s umením tohto mesta.

Vplyv umenia na človeka a umenie s človekom

Umenie sa počas rôznych historických období chápalo rôzne, stávalo sa výsadou menšiny a zároveň marginalizovaným. Umelci boli niekedy privilegovaní, dostávalo sa im výnimočnej úcty a pozornosti, inokedy žili na okraji  spoločnosti, trpeli nedostatkom základných životných potrieb a mnohými psychickými problémami. V dvadsiatom storočí sa vytváral ich kult, zároveň sa v spoločnosti rôzne interpretovala myšlienka, že umenie môže vytvárať ktokoľvek.[3] V súčasnosti sa táto diskusia rozširujúca sa do všetkých oblastí ľudskej činnosti vplyvom nových technológií posunula ešte ďalej. Keďže stroje môžu vytvoriť esteticky pôsobivé diela, ktorými dokážu zmiasť aj skúseného vnímateľa alebo znalca umenia, zásadne ovplyvňujú opätovné nastolenie otázky, čo je umenie.

Hneď na začiatku musím uviesť môj názor, že stroje – zahŕňajúc pod túto kategóriu aj to, čo sa označuje ako umelá inteligencia, neurónové siete alebo AI – nemôžu v umení nahradiť ľudský vklad. Teda technológie vrátane tých najnovších považujem len za nástroj či pomôcku konkrétneho človeka alebo skupiny ľudí, nie sú a nemôžu byť vlastníkmi autorských práv ani nemôžu byť umelcami. Napriek tomu si uvedomujem naliehavosť tejto problematiky v súčasnosti, preto budem na niektorých miestach tohto textu obhajovať tieto moje tvrdenia. Nové technológie a ich schopnosti sú skutočne výzvou, pretože ak by niekto vystavil v Ríme sochu prípadne maľbu vytvorenú umelou inteligenciou vo verejnom priestore alebo ju uviedol v rámci nejakej dočasnej expozície a dielo by spĺňalo kritériá určitého slohu, technické parametre, malo nejakú myšlienku, tému a mohlo tak byť aj prezentované, s veľkou pravdepodobnosťou by to väčšina vnímateľov nevedela odlíšiť. A niekedy ani nechcela.[4] Argumentovať by sme mohli tým, že predsa len za týmto dielom stál vedomý akt nejakého človeka alebo skupiny ľudí, ktorí rozhodli o tom, že toto dielo vznikne, bude mať určitú formu a zapadne do „sveta umenia“.[5] Vnímatelia by mohli byť očarení estetickými kvalitami diela a dokonca mohlo na nich zapôsobiť tak, že sa u nich spustia nejaké procesy podobné terapeutickým.

Aj keď takto širšie chápaná liečba umením nie je cielenou terapiou pod vedením odborníka, ale približuje sa tomu, čo Jaroslava Šicková-Fabrici nazýva receptívnym alebo pasívnym typom arteterapie,[6] môže to znamenať, že pri tom môže participovať stroj. Ak sa zameriavame na neschopnosť či nemožnosť poznať autora nejakého diela, iná, no predsa len podobná situácia nastala v Ríme s vystavením Konštantínovho kolosu, trinásť metrov vysokej repliky starovekej mramorovej sochy v záhrade za Kapitolskými múzeami v roku 2024. Fragmenty tejto monumentálnej sochy sú vystavené od roku 1486 na vrchole Kapitolu a archeológovia aj pomocou najnovších technológií vytvorili repliku celého monumentu. Ešte nie je jasné, kde sochu po ukončení jubilejného roka 2025 umiestnia, no návštevníci Ríma ju takto mohli vnímať úplne inak ako doposiaľ. Pôvodný umelec pritom nie je známy a replika vznikla na základe živicových odliatkov vytvorených s použitím 3D technológií. Tak ako v prípade spomínaného diela umelej inteligencie, ani tu nepoznáme identitu umelca či viacerých umelcov, dokonca už Konštantínov kolos vznikol adaptovaním častí z predchádzajúcej kultúry – archeológovia sa domnievajú, že socha predtým zobrazovala boha Jupitera. Napriek tomu dielo disponuje určitými kvalitami ako monumentálnosť (je to najväčšia socha z antiky), znalosť ľudskej anatómie, symetria, rytmus alebo prináša poznanie – kto bol Konštantín, keď mu venovali takúto výnimočnú sochu, ale aj Jupiter atď. To všetko dokáže silne pôsobiť na recipienta.

Umeleckých diel, ktorých autora nepoznáme, je v umeleckom svete mnoho a všetky môžu byť v receptívnej forme arteterapie využívané, pretože ich vnímanie môže viesť recipienta k sebapoznaniu, rozvíjaniu kreativity, imaginácie a komunikácie, alebo môžu pôsobiť uvoľňujúco atď. Neschopnosť alebo nemožnosť identifikovať umelca nejakého diela je síce niečo, čo hrá v prospech zahrnutia strojov do oblasti umenia, no nie každé umelecké dielo má autora, technické kvality či charakteristiky umelcovho rukopisu alebo nejakej školy, pôsobí harmonicky, esteticky príťažlivo, vzbudzuje pozitívne emócie. Umelá inteligencia totiž dokáže pracovať len s algoritmami, vzorcami a štatistikami, napodobňuje techniku a štýl už vytvorených diel, takže sama nemôže vytvoriť niečo originálne, vnímať kontext, historické súvislosti, nie je kreatívna ako človek. No tu by neobstál ani Konštantínov kolos a pravdepodobne ani Jupiterova socha – preto podľa niektorých antických teoretikov sochárstvo spadalo skôr pod techné – bola to predovšetkým remeselná zručnosť. Ako však kreativitu uchopiť, opísať či dokázať? Sú rôzne spôsoby ako ju skúmať a ako ju porovnať so strojmi. Možno sa vydať cestou filozofie, empirických vied či umenia atď. Ernst Cassirer, ktorý sa snažil prepojiť filozofiu s výskumami v prírodných vedách uvedomujúc si ich symbolickú silu v modernom svete, používal vo svojej teórii aj pojem kreativita, no na niektorých miestach hovorí o energii ducha. A tou rozhodne umelá inteligencia nedisponuje.

Doba a prostredie, v ktorých Cassirer pôsobil, neustále vyrovnávanie sa s evolucionizmom, ho prirodzene viedli k tomu, aby človeka odlíšil od zvierat. To, k čomu dospel, nám môže pomôcť aj pri hľadaní rozdielov medzi človekom a strojom, čo je zase výzvou súčasnosti. Schopnosť vnímať výraz má určité trvanie a spája sa vždy s nejakou odozvou, nie reakciou v biologickom zmysle. Na človeka teda vždy niečo pôsobí a nejako to vníma, „prejde“ to rozumom a emočne spracuje v súlade s jeho fyzičnom.  Vnímanie výrazu je podľa Cassirera predmýtický, predestetický, predlogický stav alebo proces, ktorý sa u zvierat neobjavuje. A nie je možné, aby prebiehal v strojoch, nielen preto, že nemajú ducha či dušu, ale aj preto, že nemajú telo a ešte presnejšie „živé“ telo, teda harmonické prepojenie duše a tela.

Stroje nereagujú ako zvieratá, ani „neodpovedajú“ ako človek, pretože nie sú schopné vnímať výraz, nemajú ľudskú inteligenciu ani kreativitu. Podľa Cassirera teda umenie nie je obyčajným napodobňovaním, kopírovaním, falzifikátom, mechanickou reprodukciou skutočnosti, ale „odhaľovaním skutočnosti“.[7] A umelec je napokon ten, kto nielen intenzívnejšie ako ostatní vníma minulosť a prítomnosť, ale aj budúcnosť, vytvára čosi, čo nám odhaľuje pestrosť foriem a štruktúr. Energia ducha podľa Cassirera nie je charakteristická len pre umelca, aj keď sa v umení najviac vyjavuje, ale aj pre vedca, veriaceho človeka, filozofa či historika, pretože umenie, veda, mýtus, náboženstvo, história atď. sú všetko rovnoprávne symbolické formy, ktorými sa vyznačuje človek a každá má v jeho živote nejaký význam, resp. funkciu.[8]

Umelec ako pacient a umelec ako terapeut

Výskum arteterapie ponúka jeden zo spôsobov ako uchopiť kreativitu a tu sa možno dostať blízko práve k neurovedám, o ktoré sa Cassirer zaujímal. Keď sa vrátime k tomu, že v dvadsiatom storočí sa rôzne interpretovala myšlienka, že umenie môže robiť ktokoľvek, pretože, nadnesene povedané, umením môže byť čokoľvek, v spoločnosti sa v tomto období rôzne chápalo aj to, že umelec je predsa len niekto, kto sa vymyká davu. Niekto, kto je „iný“, v porovnaní s inými ľuďmi je až príliš senzitívny a často trpí psychickými problémami. Ide o zveličenie i dedičstvo romantizmu, no aj z iných období je známe, že umelci boli vždy citliví ľudia, s nesmierne pestrým vnútorným svetom, prežívali rôzne silné emocionálne pohnutia a ich život bol často plný vášne. To vzbudzovalo veľký záujem okolia a aj rôzne dohady o tom, čo je ešte normálne a čo už patologické.

U umelcov sa často „tolerovali“ aj vážnejšie diagnózy, dokonca sa niekedy ukazujú ako predpoklady ku genialite. Známy je napríklad životný príbeh o výbušnom, no trpezlivom, húževnatom a skromnom Michelangelovi, ktorý prvý biograficky zachytil Giorgio Vasari na základe osobného poznania a ďalší historik, jeho žiak Ascanio Condivi. Dnes vedci predpokladajú, že Michelangelo trpel Aspergerovým syndrómom, teda funkčným autizmom.[9] O bohémskom živote nesmierne talentovaného Caravaggia, ktorý bol veľkú časť svojho života vyhľadávaným umelcom, ale aj zločincom na úteku, takisto kolujú rôzne legendy. V posledných rokoch je v centre záujmu odborníkov z oblasti psychológie a psychiatrie, ktorí uvažujú nad jeho schizofréniou.[10] A rovnako sa traduje rivalita medzi Borrominim a Berninim, ktorá ovplyvnila charakter súčasného Ríma atď. Umelcov taktiež vždy fascinovali a inšpirovali ľudia s psychickými problémami a rôznymi odchýlkami, radi pozorovali a zobrazovali ľudí v rôznych emocionálne vypätých situáciách a hraničných stavoch.

V dvadsiatom storočí sa výrazne prejavoval odborný záujem o vnútorný svet umelcov a súčasne o rôzne patológie, ktoré sa v umení začali odhaľovať, čo stojí napokon v základoch arteterapie. Je však potrebné odlíšiť dva fenomény. Na jednej strane je to širší záujem o umelcov, ktorí sa vo svojom živote prejavujú nejako neštandardne, majú výnimočne bystrý intelekt alebo emocionálnu inteligenciu, ich diela sú prelomové, originálne, šokujúce, doposiaľ nevídané, teda umením aj svojím životom vzbudzujú rôzne vášne a obrovskú pozornosť druhých, čo je znakom ich geniality. Na druhej strane je to pozornosť venovaná pacientom vrátane menej významných umelcov, ktorí trpia nejakými psychickými problémami. Oboje je totiž prítomné v arteterapii, v jej histórii a súčasnej podobe. Aj Miroslav Grohol sa v historickej časti svojej práce venuje práve záujmu o umenie duševne chorých, kde rozpoznáva vplyv dvoch faktorov: romantického hnutia so záujmom o individualizmus a subjektivitu, a vznik azylových priestorov pre umeleckú tvorbu.[11]

Tieto na prvý pohľad rozličné perspektívy možno prepojiť na základe filozofických aj neurovedeckých poznatkov. Už Cassirer počas svojho života participoval pri výskumoch rôznych porúch vnímania, napr. afázie, apraxie či agnózie, ktoré už niekoľko desaťročí predtým vzbudzovali veľkú pozornosť filozofov. Nejde o psychické poruchy, človek trpiaci týmito poruchami sa však tak javí, pretože často vydáva len zvuky, nevie komunikovať v materinskom jazyku, ale vie cudzí jazyk atď. Cassirer spolu s neurológom Kurtom Goldsteinom navštívil niekoľko vojakov s poškodením mozgu vo frankfurtskej klinike, študoval medicínske teórie, neskôr navštívil chorých v Hamburgu a svoje poznatky rozpracoval najmä v časti Patológia symbolického vedomia v jeho Filozofii symbolických foriem. Zistil, že ak mozog nie je kompletný, resp. príde o niektoré svoje funkcie napríklad vplyvom úrazu, dochádza k rôznym zmenám vo vnímaní, a to napriek tomu, že tento človek má funkčné zmyslové orgány.[12] Cassirer svoje závery potom zhrnul tak, že keď človek stratí niektoré kognitívne funkcie, napríklad stratí schopnosť vyjadrovať sa a komunikovať, môže prísť aj o ďalšie schopnosti orientovať sa v živote, ale nie o schopnosť vnímať výraz. To všetko nadväzuje na to, že táto schopnosť, ktorá je v jeho Filozofii symbolických foriem kľúčová, nesúvisí len s estetickým vnímaním a estetikou, ale aj inými formami vnímania, ktoré Cassirer nazval symbolické. Keď človek príde o schopnosť reči, neprichádza o to, že je človekom, pretože má schopnosť symbolickej adaptácie. Pacienti trpiaci afáziou síce nerozumejú reči, nevedia odpovedať áno alebo nie, nerozumejú prečítanému textu atď., ale často sa dorozumejú pomocou gest alebo kresieb.

Nadviazať na Cassirerove závery by sme mohli novými výskumami v neurológii, neurovedách či neuroestetike, v ktorých budúcnosť Cassirer veril, no nie v ako v samostatné odbory, ale predovšetkým v interdisciplinárnom dialógu s filozofiou. Súčasné neurovedy totiž skúmajú to, čo sa deje v organizme človeka, konkrétne v jeho nervovej sústave a predovšetkým v mozgu, keď na neho pôsobí umelecké dielo, ale aj to, čo sa s ním deje, keď tvorí. Tieto poznatky sú veľmi dôležité, no bez zahrnutia filozofie dochádza k redukcionizmu, keď sa človek ako živá bytosť redukuje na funkcie, organickú štruktúru či mechanické deje prebiehajúce v centrálnom orgáne nervovej sústavy. Tieto procesy sa potom označujú rovnako ako schopnosti strojov, napr. asociačné procesy u človeka sa pripodobňujú kombinačným procesom strojov, čo spôsobuje stieranie rozdielov medzi ľudskými bytosťami a umelou inteligenciou.

Pri súčasných neurovedeckých výskumoch vykonaných predovšetkým magnetickou rezonanciou, teda na základe metódy, ktorú Cassirer ešte nepoznal, sa zistilo, že sa zásadne inak prejavujú umelci a inak ľudia bez kontaktu s umením, tzv. laici. A inak sa prejavujú ľudia, ktorí trpia depresiami alebo Alzheimerovou chorobou – ich mozog prichádza o metakognitívne procesy ovplyvňujúce originálne nápady. S tým, že sa umelci prejavujú inak, sa samozrejme pracovalo vo filozofii oveľa skôr a aj sa tak stále deje, a to aj bez dôkazov o funkciách a štruktúre mozgu. A rovnako sa spozorovali rozdiely, keď nejaký umelec trpel depresiami alebo patologickými psychiatrickými stavmi, a to nielen v zmenách osobnosti, ale aj v tom, čo a ako tvoril, ako napr. Caravaggio. Avšak určiť hranicu medzi „normálnym“ a chorobným stavom umelca, medicínsky medzi psychotickými znakmi a psychiatrickými diagnózami, bolo u umelcov komplikovanejšie. Vždy totiž priťahovali pozornosť svojím správaním, zjavom, životom a tvorbou – na jednej strane to bola ich kreativita a originalita, a na druhej strane psychické stavy, ktoré sa prejavovali inak ako u ľudí, ktorí nie sú takí kreatívni a netvoria. Na základe umeleckého diela sa často mohlo prísť na to, že tvorca predsa len trpí nejakými vážnejšími problémami, zároveň sa často ich stav v spoločnosti podporoval a stal sa žiaducim. To spadá do zložitého problému vyžadujúceho si zahrnutie etiky.

V prospech Cassirerových tvrdení sa nedávno zistilo aj to, že inú štruktúru a funkcie má mozog aj iným spôsobom významných ľudí ako umelcov, a to predovšetkým vedcov či vrcholových športovcov. Je však potrebné podotknúť, že opäť ide o výskum vykonaný predovšetkým na živých bytostiach, u ktorých sa zaznamenali donedávna nepoznané funkcie mozgu, a to neuroplasticita. Známy príklad o Einsteinovom mozgu, ktorý mu z tela ilegálne vybral jeho patológ, neposkytol v jeho dobe žiadne dôkazy o jeho výnimočnosti, a to aj z dôvodu vtedajšieho presvedčenia, že „výkonnejší“ či kreatívnejší mozog musí mať väčšiu veľkosť. Centrálny orgán nervovej sústavy tohto fyzika je dokonca menší ako priemerný mozog a až neskôr sa zistilo, že má v porovnaní s ostatnými veľmi komplikovanú štruktúru. Neuroplasticita, ku ktorej sa dospelo až v posledných rokoch, je však neustála zmena alebo pretváranie mozgu najmä vplyvom činností, ktoré sú kreatívne a pôsobia motivačne, preto tento proces neustálej premeny možno zaznamenať práve na žijúcom človeku, nie na organickej hmote.

To, k čomu psychológovia, psychiatri a umelci dospeli v dvadsiatom storočí na základe interdisciplinárneho prepojenia a v čom pokračujú v dialógu s neurovedcami, sú poznatky o terapeutických účinkoch umenia. A zväčša sa zhodujú v tom, že ide predovšetkým o výtvarné umenie. Každý z nich sa síce riadil preferenciami svojho odboru, psychiatri sa najskôr zamerali na výskum a liečbu schizofrénie, pričom prišli na to, že práve výtvarné umenie a kreatívna tvorba sú v tejto liečbe veľmi prospešné. Psychológovia dokázali na základe výskumov psychiatrických pacientov vrátane umelcov a ich kresieb vytvoriť diagnostické metódy. A umelci ako napríklad Jean Dubuffet, hľadali oporu v autenticite a originalite výtvarne sa prejavujúcich „kultúrne neskazených“, ľudí žijúcich v azyle či na periférii ako v pilieroch postaveným voči kultúrnej mašinérii uniformity a strate autentickosti.[13]

Ako však jednoznačnejšie pochopiť spojenia medzi kreativitou, psychickými poruchami a výtvarným umením? Sú umelci náchylnejší na psychické problémy? Ak by to tak bolo, prečo potom boli a sú jednými z najvýznamnejších arteterapeutov? Teda nie sú to len významní pacienti, na ktorých sa mnohé javy skúmajú, ukazujú a vysvetľujú, ale sú aj tými, čo preukazujú jedny z najlepších schopností v prospech liečby druhých.

Vedci sa snažia prísť práve na prepojenia medzi kreativitou, psychickými problémami a umením svojimi metódami, pričom môžu využívať štatistiky, a teda v súčasnosti aj strojové metódy, čo im umožňuje pracovať s obrovskými údajmi. V roku 2013 vyšla publikácia Duševné choroby, samovraždy a kreativita: 40-ročná prospektívna štúdia celej populácie,[14] ktorá nadviazala na predchádzajúcu štúdiu, kde vedci z Karolinska Institutet vo Švédsku dokázali, že „pacienti so schizofréniou alebo bipolárnou poruchou a ich príbuzní sú nadmerne zastúpení v kreatívnych povolaniach“.[15] V novej štúdii použili väčšiu vzorku pacientov a nové údaje a prišli na to, že kreativita má spojenie s diagnózami ako schizofrénia, schizoafektívna porucha, bipolárna porucha, unipolárna depresia, úzkostné poruchy, zneužívanie alkoholu, zneužívanie drog, autizmus, ADHD, anorexia nervosa a dokonaná samovražda. Predovšetkým sa však ukázalo, že v rodinách, kde sa objavujú takéto diagnózy, sa príbuzní venujú vede alebo umeniu. Okrem toho sa prišlo na to, že napríklad spisovatelia alebo ľudia pracujúci v profesiách venujúcich sa kreatívnemu písaniu, sú podľa nich podstatne náchylnejší na schizofréniu a na dokonané samovraždy.

Čo o súčasnej spoločnosti a človeku odhaľuje arteterapia

Utrpenie človeka je v umení prítomné a to nielen ako motív, ale môže byť motiváciou k zmene života, k tomu, aby sa človek vrátil sám k sebe. Velikáni z oblasti umenia nám ukazujú presah medzi kreativitou a autentickým životom, utrpením a oslobodením sa z fyzického sveta v jeho absolútnom prežití aj to, že umelecká tvorba môže byť bránou do nadpozemského sveta. Spomínaný Michelangelo, ktorý bol už počas svojho života vysoko cenený za svoje umenie a dostával za to obrovské peniaze, prežil mnoho rokov v samote, s jednými koženými sandálmi vrastenými do kože, so sviečkou na čapici, skrútený s bolesťami končatín a chrbta na lešení maľujúc v ľahu fresky na Sixtínskej kaplnke, pretože to bol druh jeho meditácie a zaiste terapie, jeho kontakt s Bohom. Raffael, ktorý zomrel náhle, schvátený horúčkou za záhadných okolností v mladom veku, inšpiroval svojou tvorbou tak, že mu kardinál a básnik Pietro Bembo napísal epitaf: „Tu leží Raffael, keď žil, matka príroda sa bála, že si ju podmaní, teraz, keď je mŕtvy, bojí sa, že zomrie spolu s ním.“[16]

Nejde však iba o najväčších umelcov, géniov z oblasti výtvarného umenia, ktorých umenie aj mnoho rokov po ich smrti pôsobí tak silno, že lieči. Ale aj hudobných skladateľov, spisovateľov, básnikov, filmových režisérov, architektov atď., ktorých diela nielen očarujú ostatných, sú impulzom k premýšľaniu, vzbudzujú rôzne emócie, rozširujú poznanie, pôsobia upokojujúco, ale aj ukazujú, ako je proces cieľavedomej a nepretržitej práce s nejakou formou a so sebou samým motiváciou prekonať limity človeka. Tvoriť môže a mal by ktokoľvek, nielen preto, že to dnes odporúčajú rôzni odborníci, ale preto, že to je, sledujúc Cassirerove závery, kľúč k ľudskej podstate.

Pre koho je teda dnes arteterapia určená? Čo nám vypovedá o súčasnej spoločnosti a človeku? V súčasnosti sa terapia umením alebo arteterapia naozaj stáva súčasťou mnohých vzdelávacích, výchovných, duchovných či oddychových programov, je prítomná v rozličnej podobe na neformálnych pracovných stretnutiach, vyhľadávajú ju rôzni ľudia, ktorí pociťujú stres, vyhorenie, emocionálnu a fyzickú záťaž, zažili rôzne traumy atď. A nejde len o výtvarné umenie, aj keď to jednoznačne v arteterapii prevláda, dokonca je kľúčové, ale aj muzikoterapiu, terapiu tancom, dramatoterapiu, kreatívne písanie atď. Cielená liečba výtvarnou tvorbou pod dohľadom špecializovaného arteterapeuta sa odporúča najmä psychiatrickým pacientom s diagnostikou schizofrénie či Alzheimerovej choroby, ale aj deťom, ktoré trpia rôznymi formami autizmu. V odborných prácach zameraných na túto problematiku potom prirodzene dochádza aj k prináležiacej pojmovej diferenciácii. Prvé spomenuté prípady, pri ktorých ide skôr o voľnejší proces bez prísnych požiadaviek na osobnostný a profesijný typ arteterapeuta spadajú skôr pod to, čo sa označuje ako terapia umením. A odborná liečba školeným arteterapeutom podložená psychologickou diagnostikou pacienta a identifikovanými psychiatrickými poruchami sa označuje ako artepsychoterapia.[17] V súčasnosti sa používa aj pojem artefiletika, čo je využívanie výtvarnej tvorby vo vzdelávaní.

Záujem o duševne chorých je v našej spoločnosti rovnako silný ako to bolo v minulosti. No metódy liečby sa rôzne menili od vyháňania zlých duchov, nehumánnych zákrokov až po preplnené zariadenia pre chorých v 19. storočí, kde sa o pacientov nikto nestaral. Ako aj kedysi, tak aj dnes sa stretávame s tým, že umenie dokáže s človekom robiť zázraky. To, či pribúda počet diagnóz alebo počet samovrážd je otázne, pretože sa používajú úplne iné metódy, ktorými sa k tomu možno dopracovať. V štatistikách, v prácach s obrovskými množstvami údajov a dát začínajú byť čoraz nápomocnejšie strojové metódy. A rovnako nám stroje dovoľujú nahliadnuť do sveta umenia – môžeme si kedykoľvek a kdekoľvek prehliadať umelecké diela, informovať sa o umení, rozširovať si naše poznatky, vnímať určité estetické kvality diel. Môžeme tak pomocou nich napríklad virtuálne navštíviť Rím. No a ten, kto sa do tohto mesta vydal v čase určenom pre konkláve ako ja, tak má jedinú možnosť navštíviť Sixtínsku kaplnku.[18]

Nové technológie však nie sú len pomocníkmi, ale spôsobujú aj vznik nových druhov závislostí. Dnes už nehovoríme len o náraste závislých od alkoholu či omamných látok, ale aj o závislostiach od mobilných telefónov, počítačových hier, sociálnych sietí, o celospoločenskom odcudzení spôsobeným stratou ľudského kontaktu. Pri riešení týchto problémov, v rôznej škále od psychickej nerovnováhy až po ťažké diagnózy, sa ukazuje prospešná práve terapia umením a artepsychoterapia. Kurzy môže navštevovať hocikto z vlastného záujmu, ten, kto predtým tvoril aj ten, komu výtvarná tvorba nie je blízka. Dokonca sa hocikto môže zaujímať aj o profesiu arteterapeuta a môže sa ním stať. Odporúča sa to však ľuďom, ktorí už vyštudovali alebo sa venujú pedagogike, psychológii, psychiatrii či umelcom. Liečba pod dohľadom naozaj skúseného a špecializovaného arteterapeuta sa odporúča alebo môže byť naordinovaná ako súčasť inej špecializovanej liečby. A ak chceme predchádzať ťažkým psychickým problémom, vrátiť harmóniu do nášho života a veríme v to, že umenie dokáže liečiť, treba si raz začas naordinovať prehliadku nejakého miesta, ktoré „dýcha“ umením. Ak je však náš kontakt s umením vždy sprostredkovaný, treba sa pritom pripraviť na sociálny a možno aj kultúrny šok. Prípadne si potom vyhľadať svojho arteterapeuta.

[1] Grohol, M.: Arteterapia v psychiatrii. Písomná práca k špecializačnej skúške z psychiatrie (doplnená verzia z júna 2009). Bratislava: Slovenská zdravotnícka univerzita v Bratislave, Fakulta zdravotníckych a špecializačných štúdií, Katedra psychiatrie, 2009, s. 5. Dostupné na internete: https://vydavatelstvo-f.sk/sites/default/files/grohol_arteterapia_v_psychiatrii.pdf  [navštívené 3.5.2025] Grohol sa prikláňa k záverom americkej arteterapeutky Margaret Naumburgovej, ktorá v roku 1966 odlíšila americký a európsky prístup k arteterapii. Americký prístup podľa nej vychádzal z psychoanalýzy, zatiaľ čo v Európe sa psychoanalytický prístup skôr odmietal a záujem sa sústredil na estetickú stránku diel duševne chorých. Pozri: Tamtiež, s. 17.
[2] Šicková-Fabrici, J.: Základy arteterapie, Praha: Portál, 2002, s. 28
[3] Myslím tým najmä na reakcie na readymade, vystavené objekty každodenného použitia v galériách a múzeách, pop-art atď.
[4] Pavla Minarovičová uvádza vo svojej dizertačnej práci niekoľko zaujímavých príkladov zo súčasnosti napr. to, že diela umelej inteligencie boli vystavené spolu s dielami iných umelcov v San Francisco Museum of Modern Art a Tate Modern v Londýne, čo vzbudilo otázky ohľadom estetickej hodnoty a autenticity umeleckých diel. Ďalej upozorňuje na to, že portréty generované umelou inteligenciou sú vysoko hodnotené na aukciách či to, že stroje nám v dnešnej dobe neustále menia estetické parametre úpravami fotografií a ovplyvňujú tak naše vnímanie. Alebo udáva príklad projektu The next Rembrandt, keď umelá inteligencia vychádzajúca zo vstupných dát vytvorených na základe tvorby tohto umelca vygenerovala nový „Rembrandtov“ obraz atď. Pozri: Minarovičová, Pavla: Človek a stroj v kontexte kreativity a umenia. Dizertačná práca. Trnava: Filozofická fakulta, Trnavská univerzita v Trnave, 2025, s. 38 , 25.
[5] Označenie „svet umenia“ (angl. artworld) prvýkrát použil americký analytický filozof Arthur C. Danto ako názov svojej eseje uverejnenej v The Journal of Philosophy v roku 1964, kde sa venoval problému odlíšenia objektov od umeleckých diel, ktoré sa na ne podobajú. Toto označenie neskôr prevzal George Dickie a vytvoril inštitucionálnu teóriu umenia.
[6] Šicková-Fabrici, J., c. d., s. 59.
[7] Porovnaj: Cassirer, E.: Esej o človeku, Bratislava: Pravda, 1977, s. 240, 246, 262, 282.
[8] Vo Filozofii symbolických foriem sa Ernst Cassirer venuje trom symbolickým formám v jednotlivých zväzkoch – mýte, jazyku a vede. V Eseji o človeku pridáva k trom základným ďalšie, a to umenie, náboženstvo a históriu. Avšak symbolické formy majú rovnakú hodnotu v živote človeka, sú to rôzne spôsoby akými sa vyjavuje energia ducha.
[9] Arshad, M., Fitzgerald, M. Did Michelangelo (1475-1564) have high-functioning autism? J Med Biogr. 12 (2), 2004, s. 115 – 120.
[10] Pozri napr.: Mather, R.: Caravaggio and the Physiology of Schizophrenia. PSYART: A Hyperlink Journal for the Psychological Study of the Arts, 6, 2025. Dostupné na internete: http://psyartjournal.com/article/show/mather-caravaggio_and_the_physiology_of_schizop. June 6, 2025 [or whatever date you accessed the article]. [navštívené 30.5.2025] [11] Grohol, M., c.d., 7 – 8.
[12] Krois, J. M.: ‘A passion can only be overcome by a stronger passion’: Philosophical Anthropology before and after Ernst Cassirer. In: European Review, Vol. 13, No. 4, 2005, s. 561.
[13] Jean Dubuffet (1901 – 1985) bol francúzsky maliar, sochár a esejista, jeden z hlavných osobností informelu a zakladateľ tzv. Art brut (surové umenie). Pri formulovaní zásad Art brut sa inšpiroval nemeckým psychiatrom a historikom umenia Hansom Prinzhornom (1886 – 1933), ktorý zbieral práce psychiatrických pacientov a vydal ich v zbierke Bildnerei der Geisteskranken (Výtvarná tvorba duševne chorých).
[14] Kyaga, S., Landén, M., Boman, M., Hultman, CH. M., Långström, N., Lichtenstein, P.: Mental illness, suicide and creativity: 40-year prospective total population study. J Psychiatr Res, 47(1), 2013 s. 83 – 90. Dostupné na internete: https://scottbarrykaufman.com/wp-content/uploads/2012/10/Kyaga-et-al.-2012.pdf [navštívené 1.6.2025] [15] Tamtiež, s. 1.
[16] „Illehicest Raffael, timuitquosospite vinci, rerum magna parens et moriente mori.“
[17] Malchiodi, C. A.: The art therapy sourcebook, New York: McGraw-Hill, 2007, s. 6.
[18] https://www.vaticannews.va/sk/svet/news/2020-03/navstivte-sixtinsku-kaplnku-z-domaceho-gauca.html