Martin Makara: „Bojujem so skutočnosťou, že aj ja som človek.“ Štyri knihy nobelistky Han Kang

Keď Švédska akadémia v októbri minulého roka ohlásila Nobelovu cenu za literatúru pre juhokórejskú spisovateľku Han Kang, na Slovensku zrejme nebolo mnoho čitateľov, ktorým by toto meno niečo hovorilo. Z objektívnych dôvodov: do slovenčiny nebolo dosiaľ preložené ani jedno (!) z jej diel, a tak nám, ktorí po kórejsky nevieme, jej prózy ostávajú prístupné len prostredníctvom prekladov do iných jazykov.

Vlani na jeseň boli do češtiny preložené tri z jej kníh, a začiatkom tohto roka pribudla štvrtá. Kto už od Han Kang čosi čítal, s najväčšou pravdepodobnosťou šlo o Vegetariánku, román o žene, ktorá sa zmenou stravy nezámerne (?) vzbúrila voči výraznému patriarchátu kórejskej spoločnosti. Ak predpokladám, že by na Slovensku mohlo ísť o jej najčítanejší román, nie je to len preto, že spomedzi jej prác bol do češtiny preložený ako prvý, ale tiež a zrejme najmä kvôli tomu, že zaň autorka a prekladateľka do angličtiny získali v roku 2016 Medzinárodnú Man Bookerovu cenu. A naopak, textom, ktorý u nás nevyvolal takmer nijakú pozornosť, je Bílá kniha, ktorú v sieti slovenských verejných knižníc nájdete v jednotkách kusov. Keď som ju pred niekoľkými mesiacmi v Košiciach zháňal prostredníctvom medziknižničnej výpožičnej služby, najbližší výtlačok sa nachádzal v Bratislave.

Nebudem tu zachádzať do témy zmyslu prekladov svetovej literatúry do slovenčiny a toho, že sa nemožno spoliehať na sprostredkovanie češtinou – to dôležité už vyjadril Marek Vadas. Slabá dostupnosť kníh Han Kang v našich knižniciach (od udelenia Nobelovej ceny sa aspoň pomaly zlepšujúca) je o to mrzutejšia, že hoci jej ocenenie prišlo v nezvyčajne mladom veku – a 53 rokov je v kontexte Nobelovej ceny za literatúru skutočne mladý vek, ak zvážime, že jej najmladším laureátom bol v roku 1907 41-ročný Rudyard Kipling –, prišlo zároveň v pravý čas.

Ako prvá ázijská autorka s Nobelovou cenou za literatúru bola totiž ocenená za jej „prenikavú poetickú prózu, ktorá sa konfrontuje s historickými traumami a odhaľuje krehkosť ľudského života“. A hoci sú historické traumy aj krehkosť ľudského života univerzálnymi fenoménmi, dnes ich však v Európe pociťujeme akosi naliehavejšie než, povedzme, v ostatnom štvrťstoročí.

V každej zo štyroch titulov Han Kang, ktoré vydal český Odeon v edícii Světová knihovna, sa autorka dotýka bolesti. A hoci nie každej sa možno vyhnúť, ako je to v prípade predčasného úmrtia spisovateľkinej sestry, o ktorom píše v Bílé knize, za mnohými tragédiami stojí celkom vedome a cielene – človek. Témou Han Kang nie je historická spravodlivosť – hoci ani voči nej nie je ľahostajná –, ale literárne ju zaujímajú najmä dôsledky násilia a traumy, ktoré jej postavy poznačujú na celý život. Dalo by sa to povedať aj tak, že autorka sústavne skúma nevratnú povahu skúsenosti: na to, čo človekom otriaslo, nemožno zabudnúť, nech by už voči tomuto „zážitku“ zaujal akýkoľvek postoj. Netýka sa to len udalostí veľkých dejín, ale aj intímnych skúseností, ako to vyjadruje autorská rozprávačka Bílé knihy:

„Protože jednou mě bezpochyby navždy opustíš.
Tehdy, až zeslábnu a budu nejvíc potřebovat pomoc,
bezcitně se ke mně otočíš zády, aniž bych ti v tom mohla
zabránit.
Vím to docela jasně.
A nemůžu se vrátit do času, kdy jsem to ještě nevěděla.“

Vegetariánka

Do pozornosti medzinárodného publika sa Han Kang prvý raz dostala románom Vegetariánka (2007, česky 2017), čomu výrazne napomohol už spomenutý zisk Man Bookerovej ceny. Vzhľadom na príbeh anglickojazyčného vydania knihy šlo o prekvapivý úspech. Nielen, že relatívne neznáma kórejská autorka zvíťazila v konkurencii slávnejších autoriek a autorov, ale navyše sa jej to podarilo s nedokonalým textom. Takto Vegetariánku, pochopiteľne, nezhodnotila porota ceny, ale kritika prekladu, ktorá medzi originálnym textom a jeho prekladom do angličtiny objavila viacero nezrovnalostí, včítane celých chýbajúcich pasáží. Prekladateľka Deborah Smith totiž začala Vegetariánku prekladať ešte ako študentka kórejčiny, a trvalo niekoľko rokov, kým sa jej pre román podarilo vo Veľkej Británii nájsť vydavateľstvo ochotné ho vydať.

Vegetariánkou z názvu knihy je Jonghje, ktorá sa v dôsledku nepríjemného sna rozhodne prestať jesť mäso. Zdanlivo banálna zmena stravy však spustí sériu dramatických udalostí, ktoré sa končia jej internáciou na psychiatrickej klinike, rozpadom dvoch manželstiev a precitnutím jej sestry Inhje z ubíjajúceho života. Jonghje je totiž vydatá, a to v silne patriarchálnej kórejskej kultúre znamená, že nijaké jej rozhodnutia nie sú len jej rozhodnutiami, ale aj rozhodnutiami jej manžela. A ten od nej očakáva predovšetkým to, aby ho poslúchala a reprezentovala.

O vzbure, ktorej sa Jonghje dopúšťa tým, že sa vzdala mäsa – ale napríklad aj nosenia podprsenky – sa s odstupom čase dozvedá aj jej otec, veterán vojny vo Vietname, a sám sa podujme zjednať nápravu. Jej diéta je vnímaná ako zahanbenie celej rodiny, a preto na ňu otec, do jej dospelosti sa voči nej oháňajúci trstenicou, oborí: „Co si to vymejšlíš za blbosti? Ty si klidně umři hlady, ale jak k tomu přijde tvůj manžel, chlap v nejlepších letech, co?“ Pri najbližšom rodinnom stretnutí ale neostane len pri dohováraní, a otec Jonghje násilím vtlačí do úst kúsok mäsa. Reakcia, ktorú to vyvolá, prevráti celú rodinu hore nohami.

Bezohľadnosť a tvrdosť v románe necharakterizuje len vzťah medzi otcom a dcérou – presnejšie, obomi dcérami – ale tiež mužsko-ženské partnerstvá vôbec. Jonghjin manžel, ktorý je rozprávačom prvej časti knihy, na svojej manželke nedokáže nájsť nič výnimočné, ba čo viac, nič výnimočné k nej ani necíti: „Čas od času jsem si říkal, že i když žiju s trochu vyšinutou ženou, nemůže se vlastně nic tak hrozného stát. Že ji můžu brát jako cizího člověka. Nebo klidně jako sestru, která mi vaří a uklízí byt. Anebo raději jako hospodyni.“ O nič lepšie na tom však nie je ani jej sestra Inhje, ktorej manželstvo je emocionálne prázdne a nijakých prejavov lásky v ňom niet. Obe ženy sú nadto obeťami opakovaného znásilňovania zo strany svojich manželov, v dôsledku čoho má Inhje tendencie k sebapoškodzovaniu, pri príprave rodinných raňajok cíti nutkanie „vrazit si jídelní hůlku do oka nebo vylít si vroucí vodu z kanvice na hlavu“. Pre všetky mužsko-ženské vzťahy, ale aj príležitostné interakcie, ako je to v druhej časti románu, tu je príznačné buď násilie, alebo zneužívanie, v každom prípade však absencia akejkoľvek empatie voči slabšiemu, ktorým je tu vždy žena.

Druhá, prostredná časť románu bola pôvodne vydaná ako samostatná novela pod názvom Mongolská skvrna. Zachytáva úsilie Inhjinho manžela Songmina získať Jonghje pre svoje umelecké dielo, ktoré môže byť len zámienkou, ako sa jej sexuálne priblížiť. Songmin pomaľuje mladšiu sestru svojej manželky kvetmi, ktoré jej pomáhajú zaháňať nepríjemné sny. Opisy malieb na Jonghjinom tele, ktoré predznamenávajú jej postupnú premenu na rastlinnú bytosť, patria k najpôsobivejším obrazom celej knihy. „Vzťah“ Jonghje a Songmina, ktorý asociuje Williamsovu Električku zvanú Túžba, sa však nekončí nijakou idylou, ale – takmer – tragédiou. O odlišnosti v mužskej a ženskej životnej skúsenosti tu synekdochicky svedčí aj kontrast v pocite naplnenia, respektíve prázdnoty, u manželov Songmina a Inhje: kým Songmin má pocit, „že už všechno prožil, že už je na světě příliš dlouho a že i kdyby měl okamžitě zemřít, nebál by se“, Inhje sa, naopak, cíti „jako malé děcko, které dosud nic neprožilo“. Nikdy totiž nedostala príležitosť žiť skutočne svoj život – buď ho podriaďovala svojmu otcovi, manželovi alebo v poslednej časti románu sestre, voči ktorej musí byť tou silnejšou a zodpovednejšou.

Vegetariánka podáva kritiku potlačenej, či skôr nepripustenej ženskej autonómie, možnosti konať nezávisle od vôle mužov, súčasne však kladie otázku, do akej miery majú ostatní právo na náš život, do akej miery doň smú zasahovať „v našom vlastnom záujme“. Jonghje, ktorá sa v závere knihy celkom vzdáva jedla a dostáva sa na hranicu vyhladovania, kladie svojej sestre otázku: „Nesmím snad umřít?“ Je to otázka, ktorá sa dotýka nielen problému eutanázie v dôsledku fyzických bolestí, ale tiež mimoriadne náročného vzťahu medzi psychickými ochoreniami a rozhodnutím pripraviť sa o vlastný život, pretože už samotná Jonghjina túžba „rozplynúť sa“ v rastlinnej ríši sa z medicínskeho hľadiska chápe ako abnormalita – existuje však čosi ako „povinnosť žiť“, ak svoj život človek pociťuje ako neznesiteľný? Má dôvod veriť, že sa tento pocit zmení, a ak áno, má mať táto nádej akési časové či iné ohraničenie? To, čo sa spočiatku javí ako kultúrne špecifický problém, sa v závere Vegetariánky rozvinie do dilemy, s ktorou sa môže stretnúť každý a všade, kde človek trpí.

Kde kvete tráva

Kto sa nikdy nezaujímal o moderné kórejské dejiny, najskôr vníma Kórejský polostrov rozdelený celkom jednoznačne: 38. rovnobežka oddeľuje tyraniu a demokraciu. Sever uviazol v hlbokej minulosti, zatiaľ čo Juh predbieha súčasnosť, Soul reprezentuje bohatstvo, prosperitu a rešpekt voči ľudským právam, zatiaľ čo Pchjongjang predstavuje chudobu, zaostávanie a totalitu. Povojnová história Kórey, ktorá je pre priemerného (stredo)európskeho čitateľa s výnimkou Kórejskej vojny najskôr úplne neznáma, však toto úhľadné hodnotové rozdelenie narúša. Aj do dejín Južnej Kórey totiž patria zločiny proti ľudskosti, ktorých sa na nepriateľoch z cudzieho i vlastného ľudu dopúšťala vláda. Cenzúra, násilné potláčanie protestov či vylúčenie opozície do ilegality, to sú mocenské praktiky, ktoré pod zámienkou obrany voči komunistickej hrozbe zo Severu juhokórejskí autoritárski lídri neváhali opakovane používať voči svojim vlastným občanom.

Keď v roku 1980 došlo po vyhlásení stanného práva k povstaniu v meste Kwangdžu, prezident Čon Tuhwan armáde nariadil túto vzburu so všetkou brutalitou exemplárne potlačiť. Proti niekoľkým stovkám povstalcov, ktorí sa vyzbrojili zastaralými puškami z vyrabovaných vojenských skladov, vyslal do obkľúčeného mesta dvadsaťtisíc elitných vojakov s podporou ťažkej techniky a letectva. Mesto bolo utopené v krvi, a hoci pravicový režim priznal do dvesto obetí, neoficiálne odhady sú viac než desaťnásobné.

Kwangdžuské povstanie, a jeho dôsledky na životy tých, ktorí ho zažili, sú témou románu Kde kvete tráva (2014, česky 2018). Každá z jeho šiestich kapitol je vyrozprávaná kýmsi iným a z odlišnej časovej perspektívy. Hlavnými postavami tu sú s výnimkou poslednej kapitoly mladí ľudia, ktorí do povstania boli vtiahnutí takmer náhodou, akonáhle ich však drastické udalosti zasiahli, už neustúpili, a zapojenie sa do odboja sa pre nich stalo vecou cti a solidarity s padlými, ranenými a zastrašenými.

„Vzpomínám si jen, jak se druhý den ráno před vchodem do nemocnice řetězily nekonečné fronty lidí, kteří přišli darovat krev, jak po ulicích obrácených vzhůru nohama chvátali doktoři a zdravotní sestry, s nosítky v rukách a s krvavými šmouhami na bílých stejnokrojích, jak nám neznámé ženy na náklaďák podávaly rýžové bochánky zabalené do plátků sušených řas, vodu a čerstvé jahody, jak jsme všichni společně z plných plic zpívali hymnu a Arirang. Znovu jsem pocítil, že ve chvíli, kdy lidé vykročili ze svých zkornatělých skořápek a dotkli se jeden druhého svým obnaženým nitrem, to největší a nejvznešenější srdce na světě, které předešlý den téměř vykrvácelo, se jako zázrakem scelilo a začalo zase bít. Právě to mě tolik uchvátilo. Máte představu, pane profesore, jakou sílu má poznatek, že se z vás stává bytost daleko čistší a ušlechtilejší, než jakou jste doposud byl? Ochromila mě nádhera okamžiku, kdy mé svědomí zazářilo jako průzračný drahokam vsazený do mého čela.“

Existenciálna, medzná situácia, akej chlapec Tongho, jeho priatelia a napokon všetci obyvatelia Kwangdžu koncom mája 1980 čelia, v nich prebúdza neočakávané odhodlanie a odvahu. Hrubá sila, na ktorú sa každý despota spolieha ako na zdroj strachu, a teda prostriedok „riešenia“ svojich problémov, často funguje práve naopak, a aj zbabelcov donúti stať sa hrdinami – bárs o to ani nestoja, ale ako ukazuje Han Kang, nemôžu inak.

V závere románu položí matka jednej z obetí svojmu synovi otázku: „Jak chceš, pro rány boží, pomstít smrt někoho, koho zabila vlastní země?“ Vrah sa však národom či štátom len zaštiťuje. A hoci zodpovednosť možno v konečnom dôsledku vyvodzovať len voči ľuďom, zabijakom je vždy konkrétny záujem, vo svojej podstate nápadne podobný pri každom politicky motivovanom masakri. Čím je moc nad iným koncentrovanejšia a väčšia, tým vážnejšia je hrozba, že sa podobné udalosti ako v Kwangdžu môžu kedykoľvek zopakovať. Akási „metafyzická vina“ (K. Jaspers) slúži rozptylu zodpovednosti do abstraktných celkov, ako je ľud či krajina – záujem na kumulácii súkromnej moci však má vždy svojich konkrétnych osobných a triednych nositeľov, ktorí sú pri jeho presadzovaní zodpovední za všetky ujmy na dôstojnosti a živote človeka.

Han Kang v tomto románe preukazuje svoje lyrické aj epické nadanie: jej metafora, ktorou cenzúrou začiernený text pripodobňuje k spálenej knihe, je ukážkovým príkladom nielen efektnej, ale najmä zmysluplnej literárnej obraznosti, a svoje postavy dokáže charakterizovať najvlastnejším prostriedkom slovesného umenia, teda ich jazykovým prejavom. Záver románu je neobyčajne dojemný: autorka v ňom jednoduchým prírodným obrazom dáva utrpeniu svojich postáv podobný zmysel, ktorý zakladateľovi logoterapie Viktorovi Franklovi – a mnohým ďalším – dal psychickú silu prežiť koncentračný tábor.

Bílá kniha

Zďaleka najosobnejším dielom Han Kang spomedzi tých, ktoré sú prostredníctvom češtiny dostupné slovenským čitateľom, je Bílá kniha (2016, česky 2019). Ide o prózu fragmentov, ktorá je vystavaná na lyrickom princípe: témou je biela (farba) a jednotlivé krátke texty v sebe spravidla kombinujú poetický obraz a naň naviazanú myšlienku či úvahu. Až učebnicovým spôsobom – v najlepšom význame slova – tu funguje princíp ozvláštnenia: v obyčajnom čísle na dverách autorka nenútene objavuje emóciu, dokonca príbeh predchádzajúceho obyvateľa izby. V momente, keď začína snežiť, si spisovateľka všíma ľudí a ich rýchlo upadajúce zaujatie náhlym stíšením krajiny; vlna, trieštiaca sa o skaly, jej je obrazom všetkého prchavého v živote.

Sněhové vločky

Jedné noci kdysi dávno zahlédla neznámého muže, jak leží pod sloupem elektrického osvětlení. Omdlel? Nebo je opilý? Má zavolat sanitku? Zatímco od něj nemohla odtrhnout znepokojený zrak, muž se ze země napůl zvedl, posadil se a upřel na ni prázdný pohled. Vylekaně uskočila zpět. nevypadal sice jako násilník, ale noční uličky byly tiché a nikde kolem ani živáčka. Otočila se a vzdalovala se od něj rychlými, úsečnými kroky. Když se zprudka ohlédla, on stále seděl na studeném chodníku s tělem skloněným ke straně a strnule zíral na roh špinavě omítnuté zdí před sebou.

*

Člověk, co se po ošklivém pádu zvedá mrazem znecitlivělýma rukama ze země, si náhle uvědomí, že promarnil celý svůj dosavadní život,
Nechci se vrátit do tý posraný osamělý díry, napadne ho.
Co to je? Co to ksakru je? myslí si, zatímco se kolem snáší špinavý, a přece bílý sníh.

*

Sněhové vločky řídce poletují.
V temném prostoru, kam nedosáhne světlo pouliční lampy.
Nad mlčenlivými černými větvemi stromů.
Ve vlasech lidí kráčejících se schoulenou hlavou.

Aj táto kniha je delená do troch častí – Já, Ona a Všechno bílé. „Ona“, na ktorú Han Kang odkazuje, je jej staršia sestra, ktorá umrela chvíľu po narodení. Prostredníctvom rozličných bielych motívov sa autorka vracia nielen k momentom života svojej sestry, ale tiež premýšľa nad tým, ako by žila ďalej, ak by na to dostala príležitosť. Jemný pátos, ktorý je pri takejto téme a postupe jej spracovania pochopiteľný, je dôsledne kontrolovaný pred tým, aby sa rozvinul do sentimentálnych obrazov neprežitého života. Aj tu je totiž – podobne ako vo Vegetariánke – naznačená možnosť, že akýkoľvek život sa môže stať neúnosným.

Bílá kniha vznikla počas tvorivého pobytu Han Kang vo Varšave, a poľské hlavné mesto tu je vlastne samo postavou. Po druhej svetovej vojne doslova nanovo vyrástlo z trosiek a popola; pre autorku tak symbolizuje nielen húževnatú životaschopnosť, ale tiež možnosť dôstojného trúchlenia a verejného spomínania na traumatickú minulosť, tak často upieranú v jej domovskej krajine. Chlad a sneh, modrá z obálky a biela z názvu knihy, to všetko tvorí melancholickú atmosféru textu, v ktorom charakteristické motívy Han Kang – nech už sú to kvety či teplo – dostávajú zvláštnu príležitosť vyniknúť. Už typografická úprava knihy, väčšie písmo, sádzanie do veršov a krátke kapitoly, pobáda väčšmi k poetickému než prozaickému čítaniu; kedykoľvek odteraz budem počuť slovné spojenie „báseň v próze“, bude mi ho reprezentovať práve Bílá kniha.

Čítanie tejto knihy pôsobí ako očistný rituál. Jej text by sa dal označiť aj ako liminálny: skúsenosť s ním je skúsenosťou prechodu z jednej etapy do druhej, krátkeho, ale transformačného stretnutia – v prípade autorky s jej zosnulou sestrou, v prípade čitateľa možno s vlastnou potrebou „udělat několik věcí:

Přestat lhát.
(S očima dokořán) sejmout roušku.
Všem mrtvým a duším, na které si vzpomene – včetně té vlastní –, zapálit svíčku.“

Hoci ide – ako je to v prípade kníh Han Kang pravidlom – o pocitovo náročné čítanie, Bílá kniha neubíja, jej étos zodpovedá ostatným spisovateľkiným dielam: akokoľvek je život náročný a spochybniteľný, jeho zmysel spočíva (aj) v jeho neurčitosti, nedefinitívnosti, možnosti zmeny. Máloktoré slovo by tu bolo menej patričné než „šťastie“, oň tu vôbec nejde; navzdory všetkým pochybnostiam a celkom iste logicky protirečivo a paradoxne je to napokon život ako taký, ktorý je u Han Kang centrálnou hodnotou a meradlom všetkého ostatného.

Na posledných stranách autorka píše: „Na konci příliš dlouhého dne potřebuji nějaký čas vyhradit mlčení. Čas, kdy se posadím u hořícího krbu, a aniž bych si to sama uvědomila, směrem k sotva postřehnutelnému teplu mlčení natáhnu zkřehlé dlaně.“ Listovať touto knihou a čítať si z nej pôsobí podobne.

Neloučím se navždy

Nateraz ostatným dielom Han Kang v češtine je román Neloučím se navždy (2021, česky 2025). Autorka sa v ňom opäť vracia do kórejských, tento raz ešte o čosi dávnejších dejín, a prostredníctvom príbehu priateliek Kjonghy a Inson oživuje pamiatku obetí krviprelievania na ostrove Čedžu v období jesene 1948 až jari 1949.

„To, že té zimy bylo na tomhle ostrově zavražděno třicet tisíc lidí a následující léto dalších dvě stě tisíc na pevnině, nebylo jen shodou náhod. Americká vojenská správa vydala rozkaz zastavit komunizaci ostrova, i za cenu vyhlazení všech tří set tisíc obyvatel. Tento rozkaz přijeli vykonat členové krajně pravicové mládežnické organizace pocházející ze severní části Koreje, ozbrojení hlubokým pocitem křivdy a nesmlouvavou odhodlaností. Po dvoutýdenním výcviku oblékli policejní a vojenské uniformy a vylodili se na ostrově. Pobřeží bylo uzavřeno, tisk umlčen, šílenství mířící zbraněmi na hlavy nemluvňat bylo povoleno, a dokonce odměňováno. Takhle zemřelo patnáct set dětí mladších deseti let. Ještě než stačila oschnout krev po tomto precedentu, vypukla válka a podle stejného scénáře bylo v každém městě a vesnici na pevnině zadrženo, odvezeno, uvězněno, popraveno a tajně pohřbeno dvě stě tisíc lidí.“

Rozprávačkou príbehu je spisovateľka Kjongha, ktorej sa v úvode románu ozve priateľka Inson, aby si vzala veci a prišla za ňou do nemocnice. Inson je totiž umelkyňa a poranila sa pri práci s drevom, v dôsledku čoho ju z jej domu na ostrove v Čeždu museli transportovať do nemocnice v Soule. V dome, kde kedysi bývala s mamou, však ostal papagáj, o ktorého sa treba postarať. Kjongha sa teda vydáva na cestu na ostrov, do podhorskej dediny, kam sa v časovej tiesni – vtáčikovi dochádza jedlo aj voda – musí prebiť cez snehovú fujavicu.

Okolnosti Kjonghinej záchrannej misie vytvárajú pohlcujúcu atmosféru románu: posledný autobus, ktorým sa dá dostať pod hory, všadeprítomný sneh a chlad, nikde takmer ani človiečika, a v dome, do ktorého Kjongha dorazí, navyše nejde elektrina a netečie voda… Najmä v prvej časti románu zažívame takmer triler, avšak v druhej časti románu, keď sa Kjonghe konečne podarí prísť do cieľa, sa rozprávanie mení a zjavujú sa prízraky súčasnosti aj minulosti, podanie sa lyrizuje a čitateľ s Kjonghou postupuje čoraz hlbšie do minulosti, až do obdobia Čedžuského masakru, ktorým sa výskumne a umelecky vo svojom domácom ateliéri zaoberala Inson.

Trilerovú atmosféru podporuje aj symbolmi nasýtené počasie – trieskanie okenicami na Kjonghu pôsobí tak, akoby sa ktosi usiloval vlámať do domu – a pochybnosti samotnej rozprávačky, čo je prelud a čo je skutočnosť. Prostredie, kde sa román odohráva, pôsobí desivo samo osebe, nehovoriac už o jeho minulosti: „Nejsou tu ani pouliční lampy, ani sousedé. Když napadne sníh, dům je odříznutý od světa, bez vody a elektřiny. Na dvoře stojí palma, která celou noc mává větvemi, jako by se měla vysvobodit ze země, a stačí přejít vyschlý potok, aby se člověk ocitl ve vypálené vesnici, kde vyvraždili všechny obyvatele.“ Opisy Insoninho domu aj okolia, v ktorom je zasadený, tu nie sú samoúčelnou literárnou ozdobou, ale predstavujú významovo nasýtené rozmery rozprávania – a to až do takej miery, že tu čitateľ môže prvý raz nadobudnúť dojem akejsi vykonštruovanosti, príliš intenzívnej, vnucujúcej sa symboliky, ako je to v prípade všadeprítomného snehu.

Ako priznáva rozprávačka s autobiografickými rysmi Han Kang aj jej priateľka Inson, čím viac sa dostávajú do tém svojho skúmania, respektíve písania, tým väčšmi ich pohlcujú a prenasledujú aj v osobnom živote a mimo pracovného času: „V určitém okamžiku, kdy se materiály hromadily a celkový obraz se stával jasnějším, jsem pocítila, že se měním. Dostala jsem se do stavu, kdy by mě už nic nepřekvapilo, ať by člověk člověku udělal cokoli… Hluboko v mém srdci se cosi odtrhlo a krev, která se řinula z té prázdnoty, už nebyla rudá a netryskala proudem. V rozedraných okrajích rány tepala bolest, kterou mohla utišit jedině rezignace…“ Dejiny doliehajú do prítomnosti aj navzdory úsiliu na ne zabudnúť, alebo presnejšie, donútiť spoločnosť na ne zabudnúť: ozývajú sa v snoch, odkrývajú sa v podobe ľudských pozostatkov v masových hroboch pod letiskovou dráhou, prerážajú k nám z minulosti v podobe nových výbuchov násilia.

Peklom je to, čoho sme schopní my sami

V jednom z rozhovorov sa Han Kang vyjadrila, že vo svojom písaní chce prepožičať svoje telo a hlas tým, ktorí prostredníctvom vlastného tela a hlasu (už) nemôžu vyjadriť, čo zažili. Aj preto je telesnosť v jej tvorbe tak návratná a výrazná. Nech ide o ktorúkoľvek z jej próz, rozprávanie je vždy nápadne fyzické a zmyslové. Teplo, svetlo aj vôňa – rovnako ako ich opaky – symbolicky prestupujú všetky štyri knihy a sú základom kompaktnej motiviky, ktorá v každom texte funguje inak, súčasne ich však vzájomne prepája a obohacuje. Tak, ako je autorka fascinovaná vybranými motívmi – nech už je to jedlo, oheň alebo sneh –, jej pozornosť sa tiež pravidelne vracia k okruhu základných tém, akými pre ňu sú vina & svedomie, ľudské srdce s jeho nadaním k dobru a zlu (E. Fromm) či udalosti, prielomy času, v dôsledku ktorých sa život vyvíja celkom inak než pred nimi.

Dokážem si predstaviť výhradu, že traumám, ktoré sú námetmi jej písania, by svedčala iná emócia, než s akou ich spracúva Han Kang. Nie je smútok príliš osobným, spoločensky pasívnym pocitom, nežiadajú si všetky barbarstvá, o ktorých vo svojich románoch hovorí, viac hnevu a ostrosti? Isteže, ak ide o nespravodlivosť a životy zničené na celé generácie dopredu, aj takéto pocity majú svoj zmysel a sú úplne pochopiteľné; Han Kang však ide o čosi iné. Jej postavy vo svojich bojoch nemávajú ideologické motivácie, ale zápasia o svoju dôstojnosť – nechýba im viac moci, než koľko jej treba na uchovanie a podporu vlastného života. Lenže práve v tom je spisovateľkin dôvtip: vlastným životom tu nie je život jednotlivca, ale život sám, jeden a nedeliteľný, život ako kontinuum, život, v ktorom sa osudy jednotlivcov prelievajú jeden do druhého, a každá bariéra medzi nimi je umelá a účelová.

Ak by sme knihy Han Kang čítali pred niekoľkými rokmi, v Európe by sme ich hádam chápali ako vhľad do minulosti exotickej krajiny. Dnes nám však to, o čom autorka píše, nie je vzdialené v čase ani priestore. Ako sama píše: „Kwangdžu může být cokoliv, co je vyloučené a osamocené, pošlapané mocenskou zvůlí, bezdůvodně odsouzené k totálnímu zničení. […] Kwangdžu se neustále rodí, aby bylo znovu zmasakrováno. Bouří se a hyne v ohni, aby mohlo být znovu obnoveno z krve a popela.“ Dôstojnosť človeka a úcta k životu už vo veľkej časti spoločnosti a politiky nefungujú ani len ako frázy. Súčasná moc stratila potrebu akokoľvek sa maskovať, hrmotne sa oborí na každého, kto sa jej nepodvolí, a ak na to má, rinčí zbraňami. Preto má zvláštnu nástojčivosť otázka, ktorú Tongho kladie profesorovi, zaujímajúcemu sa o jeho spomienky na Kwangdžu:

„Je tedy člověk ve své podstatě krutým a krvežíznivým tvorem? Je moje tíživá zkušenost jenom běžným důsledkem této podstaty? Žijeme v přeludu vznešenosti, zatímco naše existence může být kdykoliv beze stopy vymazána, zatímco se z nás kdykoliv může stát obtížný hmyz, prašivé zvíře, kus masa, hnis a krvavý sekret? Být ponižován, mučen, vražděn – copak to není vepsáno v samotné přirozenosti člověka, v neustále se opakujících lidských dějinách? […]

Nezapomínám. Nezapomínám, že všichni ti, které každý den potkávám, jsou lidé. Že i vy, profesore, který mě teď posloucháte, jste člověk. Že i já jsem člověk. […]

Neustále svádím boj. Každý den svádím boj, jen já, sám za sebe. Bojuji s peklem, které ve mně přežilo, které mé dosud stravuje. Bojuji se skutečností, že i já jsem člověk. Bojuji s myšlenkou, že jediným způsobem, jak svou příslušnost k lidské rase suspendovat a vzdálit se od ní, je smrt.“

Peklo sú tí druhí, napísal Sartre, ale Han Kang je presnejšia: peklom je to, čoho sme schopní my sami. A vzdorovať mu možno jedine neustále obnovovaným vedomím, že na tie najhoršie z našich schopností nie sme – na rozdiel od našej schopnosti empatie a solidarity – bytostne odkázaní. Literárne diela Han Kang sú umením veľkého humanizmu, ktorý napriek všetkej historickej skúsenosti a z nej vyplývajúcej skepsy hovorí človeku aj životu áno.