Otváram notebook. Vyskočí na mňa nevyžiadaná predpoveď počasia a zopár marcových pranostík.

Daždivý marec je roľníkovo nešťastie, no suchý apríl je ešte horšie.

Ak máš v marci lúku vytopenú, nič si z toho nerob, zaraduj sa senu.

Marcový sneh jed, aprílový hnoj.

Snehový brezeň, mokrý apríl, studený máj, vrchovaté stodoly a sena plný háj.

Nevlastním stodoly a nezakladám hnojiská. Mám uskladňovací luxus v podobe 1 m2 pivničného priestoru a neželané hnojisko pred bytovkou. Nie som roľníčka, k lúkam cestujem autobusmi a so senom mám spoločnú jedine nádchu. Balkónová kvetinovo-bylinková záhrada je vrchol môjho agrárnického ja, a som s tým stotožnená.

Napriek tomu pociťujem pri vyskakujúcich predzvestiach budúcnosti nepokoj.

Skúšam volať mame. Zisťujem, či už na chalupe zasadila zemiaky. Keď chceš mať zemiaky skoro v hrnci, zasaď ich v marci.

A čo hrach? Kto nenasial hrachu v marci, nebude ho variť v hrnci.

Mlčanie vystrieda mamino klopanie na čelo: „Videla si už, že by sme niekedy sadili zemiaky na Spiši v marci?“

Telefón na chvíľu ohluchne. Napokon sa z neho ozve: „Ale možno aj to bude.“

Po apokalyptickom scenári dôsledkov globálneho otepľovania zavesí.

Pre koho tie pranostiky vlastne sú? A pre koho boli v časoch, keď sa na Spiši ešte nesadilo hrozno ako dnes?

Z otázok vznikajú len ďalšie otázky. Stačí kliknutie a pranostiky sa len tak hrnú.

Vidíš v marci chlapa nahatého, volíš vidieť vlka chlpatého.

Ak sú pranostiky výsledkom dlhoročných pozorovaní a poznatkov o počasí a prírodných javoch, ako súvisí s marcom hustota mužského ochlpenia?

Ak aj takého chlapa moje predchodkyne videli, čo si z tejto skúsenosti vzali?

Ak pranostiky predznamenávajú budúcnosť, čo ich čakalo?

Skúšam si vybrať zo širokej ponuky predpovedí niečo, čo by sedelo na súčasnosť zmietanú klimatickou krízou a vzťahovalo by sa aj na život mestského človeka. (Nie že by nahí muži žili výlučne v lone prírody a rástli na poliach.)

Namiesto toho nachádzam čosi, čo si vyžaduje ozajstný pozorovací talent. Kto v marci blchu nezabije, môže v lete spokojne spať.

Odrazu mi vyskočí okno s informáciou, že v mojom počítači čosi cudzopasí. Prichádza výzva, aby som si ho prečistila, pretože ho mám riadne zablšený! Neostáva mi iné, ako zrušiť budúcnosť stlačením krížika a odsunúť ju tak nabok. Napokon, už teraz viem, že mi v lete pokojný spánok nehrozí.

Lenka Šafranová (1986)

pôsobí ako odborná asistentka na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na FF PU v Prešove.

Je literárna vedkyňa, poetka, zástupkyňa šéfredaktora časopisu o poézii a básnikoch Vertigo, sémantická redaktorka, lektorka tvorivých dielní, porotkyňa literárnych súťaží, editorka, spolueditorka a zodpovedná redaktorka viacerých umeleckých i literárnovedných publikácií, spoluautorka a moderátorka online relácie o poézii a literárnom živote Vertigo café, spoluzakladateľka a organizátorka svetového online festivalu poézie Vertigo fest, na ktorého prvom ročníku sa zúčastnili renomovaní autori z 22 krajín sveta. V roku 2018 vyšla jej debutová zbierka básní post partum, tematizujúca skúsenosť pôrodu, popôrodnej depresie a zmenu v živote človeka, ktorý sa po prvý raz stáva rodičom.