13. februára zomrel významný literárny vedec Milan Hamada. Bol kritikom, ktorý ani pod vplyvom nepriaznivej spoločenskej situácie a zákazu publikovať neprestal uvažovať o literatúre a neznížil svoje nároky na text. Po revolúcii s rovnakou energiou pristupoval k hodnoteniu nových kníh, ktoré boli často aj pre generačne bližších kritikov výzvou.
„Za každou vskutku opravdivou kritikou literatúry, umenia vôbec, vždy stála a vždy musí stáť určitá predstava, koncepcia literatúry, umenia, určitý spoločenský a estetický ideál.“ (1966, s. 15). Milan Hamada bol jedným z mála kritikov, ktorý budoval vlastný koncept hodnotovej kritiky, prepájal estetické a etické. Jeho „ideál“ by sa dal nazvať tiež „konceptom ľudskosti“, prostredníctvom ktorého predovšetkým od poézie („próza nikdy nenahradí ľudský význam poézie“; 1966, s. 95), no zároveň od spoločnosti očakával kvality stále skutočné a hodné pozornosti aj v dnešnom celospoločenskom naladení. Hamada od skutočného umenia, a zároveň od jeho hodnotenia, požadoval aktivitu voči životným problémom, aktuálnosť, racionálne uvažovanie, úctu, toleranciu, mravnosť, pravdivosť, využívanie „vnútorného duchovného videnia“, budovanie vzťahu k tradícii a prihliadanie na historický kontext. Naopak odmietal službu akejkoľvek politickej či ideologickej doktríne a podliehanie tlaku vonkajších požiadaviek. Od literatúry teda požadoval konkrétny typ „nadstavby“, presahu, ktorý, logicky, nachádzal napríklad v tvorbe katolíckej moderny, najmä v poézii J. Silana, ale aj u L. Novomeského, M. Válka, J. Ondruša či J. Stacha. Napriek dlhoročnému zákazu publikovať však aj proces normalizácie, samozrejme, v spojitosti s tvrdošijným záujmom, „zakonzervoval“ a podporil Hamadovo idealistické uvažovanie a kritik si ho preniesol aj do porevolučnej tvorby, ktorá sa v spojitosti s nastupujúcou kritickou generáciou spájala skôr s individualizáciou než s komplexnosťou. Od 60. rokov, keď sa ako kritik začal ustaľovať, až po návratové 90. roky, Hamada svoj „ľudsky“ koncept udržiaval a kultivoval. Výrazne nezmenil ani svoje idealistické vnímanie kultúry, a to aj napriek tomu, že sa ho samého dotklo „zlyhanie systému“. Milanovi Hamadovi sa podarilo vybudovať „koncepciu života a literatúry“, ktorá mu bez ohľadu na dobu dovoľovala formovať vlastnú „opravdivú kritiku“ (1966, s. 20), vďaka čomu k nám jeho dielo prehovára aj dnes.
Foto: Soňa Maletz
Mária Klapáková (1989) je literárna vedkyňa a kritička, pracuje na Katedre slovenskej literatúry a literárnej vedy na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií na Filozofickej fakulte v Prešove. Pôsobí ako porotkyňa literárnych súťaží (Medziriadky, SARM, Literárny Zvolen), vedie literárne workshopy pre verejnosť, odborne sa venuje súčasnej literatúre a metakritike. Rada tancuje, varí indické jedlá, teší ju móda a dobrá kultúra.
