Zlom v čitateľskej percepcii Juraja Červenáka nastal niekedy v polovici desiatych rokov, teda asi dve desaťročia od zabudnutého debutu Olgerd ze Scallbornu: Meč z Thormarenu (1993). Dovtedy jeho tvorba rezonovala iba v uzavretej komunite česko-slovenského fandomu, až kým sa mu napokon podarilo osloviť mainstreamový trh. Túto zmenu spôsobil zjavný odklon od prvoplánových inšpirácií v pulpovej fantasy typu sword-and-sorcery smerom ku konvenčnejšiemu historicko-dobrodružnému žánru. Odhliadnuc od ranej výslovne epigónskej série o bojovníkovi Conanovi (1994 – 2004), nadväzujúcej na univerzum Roberta E. Howarda, ostatné práce sa – našťastie – nesú v hľadaní vlastnej identity: pôvodne podnetmi zo slovanskej mytológie, neskoršie z dejín habsburskej monarchie. Autor pod egidou veľkého vydavateľského domu Slovart – ako sa hovorí – konečne prerazil, a to hlavne detektívnymi prípadmi veterána Joachima Steina a notára Mateja Barbariča z čias osmanských invázií do strednej a juhovýchodnej Európy, počnúc románom Mŕtvy na Pekelnom vrchu (2013).

Nová kniha Zakliaty kláštor (2022), ktorá potenciálne otvára viacdielny súbor pre komornejšie nakladateľstvo Artis Omnis, funguje v princípe na rovnakom podklade. Protagonista je opätovne klasickým westernovým pištoľníkom, formovaným scénami z kultových filmov Johna Sturgesa alebo Sergia Leoneho: „Gaštanový kôň zafŕkal a pohodil hrivou. Muž kývol hlavou, zosadol, vzal tátoša za uzdu a prešiel podjazdom brány. Mal široký klobúk, kabátec so strapcami na rukávoch, na bielej košeli tmavú vestu, nohavice zakasané do vysokých čižiem. Bol ozbrojený – na ľavom bedre mu spod kabáta vyčnievala pažba cudzokrajného revolvera.“ (s. 67). Keďže Červenák príbeh zasadzuje do poslednej tretiny devätnásteho storočia, Adamovi Šarkanovi mohol dodať praktickú skúsenosť so Spojeným štátmi: službou v unionistickej armáde a na poste federálneho maršala. Hrdina sa však po rýchlom úvode, odohrávajúcom sa na divokom pohraničí, vracia domov do Gemersko-malohontskej župy, aby rozuzlil kriminálnu zápletku s nezvestným príbuzným.

Spestrením románu je i postava luteránskeho farára Pavla Dobšinského, učebnicovo známeho zberateľa ľudových rozprávok, ako člena družiny na nebezpečnom putovaní plnom pandúrov a zbojníkov. Ďalším oživením sú prvky gotického hororu tým, že dobový obraz Horného Uhorska autor filtruje cez pseudoromantickú perspektívu ponurých hostincov, lesov a starobylých ruín skrývajúcich tajomstvá: „Popraskaná drevená ceduľa s ošúchaným textom bola na jednom boku zastrúhaná do šípky a naozaj ukazovala na odbočku, ku ktorej sa stromy nakláňali ako zakliati strážcovia a splietali konáre do prírodnej klenby, takže cesta vyzerala skôr ako chodba či tunel vedúci do sivej, hmlistej prázdnoty, obývanej nanajvýš tak prízrakmi“. (s. 189). Atmosféricky tieto opisy dotvárajú ilustrácie Michala Ivana. Náhle včlenenie nadprirodzených zložiek v úplnom závere sa ale zdá byť vskutku zbytočným a nekompatibilným prídavkom do realisticky poňatej narácie. Azda ich bolo potrebné do textu vnášať náležitejšie, aby nevyznievali umelo, napríklad prostredníctvom prológu, intermezz, postupného rozvíjania alebo paralelnej sujetovej línie.

Podobne ako všetky doterajšie Červenákove prózy, vznikajúci cyklus Šarkanove poklady taktiež napĺňa atribúty ľahkého literárneho rozptýlenia s pôdorysom pevne ustrnutým v šablónovitej fabule bez psychologizácie postáv a s predvídateľným dejom a zvratmi v ňom. No na rozdiel od prvých častí Dobrodružstiev kapitána Báthoryho (2009 – 2018), ktorými sa autor snažil vplávať do stredného prúdu, sa jeho kompozícia a štýl – aj pod badateľným vplyvom profesionálnejších redakčných zásahov – do určitej miery zbavili nadbytočností v dialógoch a opisných pásmach, vrátane historických reálií. Rozprávanie preto plynie väčšmi komfortnejšie: „‚To je americká opakovačka?‘ nevedel odtrhnúť oči od pušky. / ‚Winchester. Vyznáte sa.‘ / ‚Videl som obrázky. Francúzi ju nasadili vo vojne s Prusmi, ale veľmi im to nepomohlo. Teraz ju vraj vo veľkom nakupujú Turci, chystajú sa zatočiť s rebelantmi na Balkáne. Náboje sú v spodnej hlavni?‘ / ‚Vlastne to nie je hlaveň, ale zásobník.‘ / ‚Nabíja sa tým otvorom na boku?‘ / ‚Presne tak. Štrnásť striel, kaliber štyridsaťštyri.‘“ (s. 116 – 117).

Nakoniec od Červenáka už ani netreba nič viac očakávať. Zrejme narazil na tvorivý limit, respektíve dosiahol vrchol, kde sa môže udržať, dokým bude vhodne obmieňať jednotlivé premenné, aby sa matrica, s ktorou pracuje, čitateľstvu nezunovala. Trik jeho písania – a zároveň i slabosť – totižto spočíva práve v tom, že predáva stále ten istý produkt, len v inom obale.

–

Juraj Červenák
Zakliaty kláštor
Artis Omnis, 2022

Peter F. ‘Rius Jílek vyštudoval filológiu so zameraním na slovakistiku a politológiu so zameraním na medzinárodné vzťahy. Považuje sa za profesionálneho knihomoľa, hoci viac sa mu páčia francúzske spojenie rat de bibliothèque alebo nemecké slovo Leseratte. Akademicky sa v rámci literárnej vedy zaujíma o vzťah medzi literatúrou a politikou, mytifikáciu v tvorbe J. C. Hronského či konfigurácie kategórií rodu a sexuality v slovenskej literatúre. Venuje sa tiež literárnej kritike. V rámci aplikovanej lingvistiky sa zasa špecializuje na výučbu slovenčiny ako cudzieho jazyka. Pôsobil na viacerých vysokoškolských pracoviskách v Bratislave, v súčasnosti je zamestnancom Inštitútu západoslovanských jazykov a literatúr Filozofickej fakulty Univerzity v Záhrebe. Jeho časopisecky publikované literárne recenzie, ale aj spoločenské komentáre a iné príspevky sú dostupné na stránke www.jilek.cafe.