Modrozelený čaj sa v Číne pripravuje zvláštnym spôsobom zvaným gong fu – zručnosť.
Na začiatku je dôležité vyhriať každý kus keramiky na čajovom mori – misky, voniačiky, kanvičku i zlievačik zo zvláštnej yixingskej hliny – vriacou vodou, a to kvôli šíreniu arómy vylúhovanej tekutiny. Do kanvičky sa sype 5,8 alebo až 10 gramov čajovej sušiny a zalieva sa vriacou vodou. Prvý nálev sa tradične vylieva, po prvé kvôli tradícii, po druhé kvôli tomu, že je ešte chuťovo nedostačujúci a slúži na to, aby sa lístky „otvorili“ a boli náchylnejšie pri ďalších nálevoch pustiť do výluhu viac účinných a aromatických látok. Tekutina, ktorá nám po 40 až 60 sekundách lúhovania vznikne, sa prelieva do zlievačiku, nádoby, ktorá separuje čaj od čajových lístkov, a tým bráni ďalšej výmene látok. Zo zlievačika lejeme čaj do voniačikov, tie zakryjeme miskou, výslednú kompozíciu obrátime, aby sa tekutina preliala z voniatka do misky. Voniatko, teda dlhú misku určenú na vnímanie arómy, si priložíme k nosu a okúsime charakter čaju čuchom, neskôr prikladáme misku k ústam, aby sa výluhu potešili i ústa. Postup sa dá niekoľkokrát opakovať, až kým čaj nevysypeme a potešíme ním i oko.
Prečo píšem o čaji? Lebo ho v poslednej dobe konzumujem denne miesto správ. Vytvoril som si tento rituál, aby som sa nezbláznil a zároveň preto, aby som bol schopný nevypadnúť zo svojho autentického života. Mám pocit, že po dennom počítaní pandemických mŕtvol, dennom počítaní padlých v susednej krajine, dennom strašení snáď každou politickou stranou, každým myšlienkovým prúdom, každým náboženským presvedčením je práve autenticita to, čo nám chýba najviac, práve to, čo sme v procese extrémnej bázne stratili. Proste jednoduché bytie, bez strachu. Je úplne jedno, aké média z troch prúdov (alternatívny, liberálny, konzervatívny) pôsobiacich v našej malej republike konzumujete, z reproduktorov sa denne ozýva strach a nenávisť. Katolíci sú bigotní znásilňovači detí, homosexuáli sú progresivistickí vrahovia tradícii, liberáli chcú páliť drevenice a naočkovať vás homo-vírusom, socialisti vám chcú znárodniť vašu obľúbenú kaviareň a ukradnúť vám všetky peniaze, konzervatívci chcú púšťať omše online nenarodeným plodom, americký vojaci budú znásilňovať vaše dcéry a Rusi zhodia atómovú bombu na redakciu SME. Dlho som sa hneval a dlho som nenávidel, ale v poslednom čase som prišiel k jedinému postoju, s ktorým viem žiť, a ten znie: ODMIETAM SA BÁŤ. Generácia našich prarodičov prežila dve svetové vojny, pandémiu a dva autoritárske režimy. Bez polovice účinných liečiv, ktoré máme dnes, bez sociálnych médií, bez podcastov a často i bez základných ľudských práv a slobôd, prežili niektorí z nich dokonca veľmi šťastný život.
Toto rozhodnutie možno znie pomätene, zvlášť s toľkými otáznikmi pred nami. Jediné, čo však môžem povedať je, že sme tu. Každý deň má cenu truhlice zlata a sú to malé veci ako ľudskosť, láska či naše každodenné rituály, ktoré nás robia ľuďmi. Ak príde vojna, budeme bojovať, ak dopadne politická situácia akokoľvek, nevzdáme sa vlastných presvedčení, ak sa svet zmení, zmeníme sa v ňom. Ale prosím, odmietnime sa báť! Odmietnime nenávidieť vlastných susedov kvôli ich názorom a presvedčeniam, odmietnime rozsievanie strachu v našich rodinách a mysliach, odmietnime vytvárať násilie kvôli budúcim strachom a situáciám, ktoré nemusia nikdy nastať. Odmietnime sa báť, naša ľudskosť tkvie v dnešku a ten je našim jediným majetkom. Len dnes môžeme žiť naše autentické životy a užívať si bez strachu malé zázraky, akými je napríklad čaj.
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.
