Viacero generácií súčasných dospelých a takmer dospelých vyrastalo vo vákuu umelého bezpečia. Limitom bolo nebo a odvody, a aj keď televízna ruleta zhruba každých päť rokov vylosovala ďalšieho nepriateľa – Maďari, Rómovia, utečenci, homosexuáli, NATO…, hrozba bola väčšinou len virtuálna. Všetko sa dialo niekde inde. Vojny v moslimskom svete, pandémie v Číne, zemetrasenia v Japonsku, policajná brutalita v Amerike, teroristické útoky v Paríži. Žiadne väčšie zlo sa nás netýkalo a na tie menšie stačilo naše úsilie, nájsť si ešte jednu prácu, rozísť sa s priateľom, presťahovať sa do iného štátu.

Pandémia a vojna nám ale ukazujú, že svet je oveľa väčší ako my a že naša snaha, akokoľvek silná, nedokáže zmeniť nič, okrem nášho blízkeho okolia. Zažívame dejinné posuny a sme zmietaní globálnymi udalosťami, pred ktorými sa často cítime šialene malí, bezmocní a nepodstatní. Paralyzovaní pri vykonávaní našich každodenných rutín, ako by tieto v perspektíve sveta zrazu prestali mať zmysel. Francúzky filozof Albert Camus vo svojom diele Mýtus o Sizyfovi píše: „Človek si musí predstaviť Sizyfa šťastného.“ Tento nelogický postulát sa zdá skutočne absurdný. Ako môže nekonečná, nezmyselná, extrémne namáhavá práca činiť niekoho šťastným? Ako môže tento trest prinášať naplnenie?

Pravdou je, že Sizyfos by svoj kameň do kopca tlačiť nemusel. Mohol by ho nechať skotúľať na breh rieky Styx a sadnúť si vedľa neho. Čo ale potom? Prežiť celú večnosť v nečinnosti?V paralyzujúcom strachu, úzkosti či otupení? Sizyfos sa rozhodol ozmyselniť svoj život prácou, aj keď to nedáva zmysel, aj keď je to namáhavé, aj keď je táto práca nekonečná. Šťastie, ktoré Sizyfos nachádza, je šťastie z procesu, z ťažkého nasledovania krok po kroku, nie k veľkým cieľom, ale k cieľom, ktoré dokáže tu a teraz uskutočniť. Toto „sizyfovské“ šťastie nie je trvalou spokojnosťou ani nadšením z úspechu, je len cestou, ako sa nezblázniť.

Nie, nevieme ovplyvniť vojnu ani budúcnosť. Nevieme zmeniť osud sveta, ktorý často vedú prísloveční majstri vojny. Nie, nevieme, čo bude. Môžeme ale ubytovať ženu s dieťaťom alebo ich zobrať do ZOO, vieme sa nehádať na sociálnych sieťach a miesto toho zavolať svojim blízkym, vieme poslať peniaze charite, ktorej veríme či sa usmiať na pani pri pokladni. Nie, nezmeníme svet, to všetko sú len kroky ľudskosti, ktorých význam tkvie v nich samých. V pomoci k tomu, aby bolo šťastných Sizyfov stále viac.

Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.