Nikdy tu nebude dobre. Toto nie je smutný povzdych, ale obyčajné konštatovanie vychádzajúce z poznania súčasnosti a histórie. Ako tínedžer som sa často pýtal, prečo je to tak. Prečo musíme žiť v pekle, v ktorom sú učitelia žobrákmi, zdravotné sestry odpadom, umelci neprípustnou hanebnosťou a dôstojnosť sa nedostáva ani umierajúcim, nieto ešte politikom.
Premýšľal som, prečo moja mama ako špecializovaná diplomovaná sálová sestra musela odísť pracovať do Rakúska, aby sme mali čo jesť, ale aj o tom, prečo ja sám nemám žiadnu úctu k hymne, vlajke či hlavnému mestu. Čím viac som pátral, tým viac som sa desil, a desím sa dodnes. Nikdy tu nebude dobre, pretože slovenská spoločnosť nemá na čom stáť.
História našich demokratických snáh je žalostná.
Nebudem písať o Štefánikovi, vďaka ktorému sa naše pologramotné etnikom stalo súčasťou civilizovaného sveta. Zaujímajú ma moderné základy demokratickej občianskej spoločnosti. Tie máme dve: Nežnú a Slušné Slovensko.
V prvom prípade dokázalo oportunistické lokálne bratislavské hnutie s názvom VPN rozbiť tradíciu najúspešnejšej stredoeurópskej demokracie a priviesť k moci autoritára, ktorý dovolil prepojenie mafie a štátu. V tom druhom tu máme naivné hnutie, ktorého politický odkaz sa zredukoval na dvoch neschopných politikov, pričom jeden utiekol z boja a čelí obvineniu z daňových podvodov, druhý v parlamente síce ostal, no hlasuje za zákony obmedzujúce ľudské práva, alebo najnovšie za parlamentarizmus znásilňujúce bludy ministra financií priamo s fašistami.
Prečo nie sme schopní ako samostatné Slovensko vybudovať fungujúcu demokraciu?
Jednoducho preto, lebo sme nikdy demokraciou byť nechceli. Otcovia samostatného Slovenska sú dvaja – Jozef Tiso a Vladimír Mečiar. Toto sú základy, na ktorých stojíme. Základy plné zla a nenávisti. Základy, ktoré sa nám ukazujú i dnes, napríklad najvyšším vyznamenaním pre klérofašistických bojovníkov.
Etnická nenávisť je totiž to, čo má Slovenská „demokracia“ v krvi a okrem neonacistických hnutí v parlamente i mimo neho to dokazujú aj desiatky bratislavských inštitúcií, pre ktoré Slovensko končí pri hranici trnavského kraja a všetci žijúci za touto čiarou sú len číslom v sčítaní obyvateľov a nie cítiace a mysliace ľudské bytosti s právami, túžbami a snami – menejcenný odpad. Byť comfortably numb, to je našou najvyššou hodnotou i cieľom.
Zarobiť dosť peňazí na to, aby nás už politika, demokracia či podobné zbytočnosti nemuseli trápiť.
Comfortably numb je uzavrieť sa v rutine rodinnej bunky či kmeňového spoločenstva a zabudnúť na vlajky, národ, vládu či vonkajší svet.
Comfortably numb je ujsť akýmkoľvek spôsobom pred utrpením a ešte aj pred horšími vecami ako je napríklad pokrok.
Nikdy tu nebude dobre, ale to je v poriadku, s východiskovou situáciou tejto krajiny sa to ani nikdy nedalo čakať.
Tomáš Straka – spisovateľ, publicista, moderátor, organizátor.
Vydal knihy Paper Back (2013), Hrdina Robotníckej Triedy (2014), Len sa nepozri do očí (2016) & Spievam (2020). Straka je reinkarnátorom slovenskej slam poetry a sám vystúpil na stovkách slamových exhibícií v československu. Autorsky sa podieľal na viacerých literárno-divadelných projektoch. Je súčasťou produkčného tímu v centre nezávislej kultúry Tabačka Kulturfabrik. Žije v Košiciach.
