Lao-c‘, Tao te ťing, verš 16:
Vyprázdnite svoju myseľ od všetkých myšlienok
srdcom objímte zmier pokoja
pozorujte počínanie celého stvorenia
premietajte o ich návrate k zdroju.
Nedávno ma zarazilo, keď som si v slovenskom mienkotvornom denníku, takpovediac vo vlajkovej lodi slovenskej žurnalistiky, prečítal, že zomrelé knieža zo Schwarzenbergu má odpočívať nie v pokoji – ale v izbe“,…
Samozrejme, ako prvé je naporúdzi, že redaktor použil strojový preklad z češtiny a ani to po sebe neprečítal, ba čo viac, svoju úlohu si nesplnil ani editor…
Ale čo keď je v tomto preklade nie niečo stratené, ale pridané? Chce tu onen denník naznačiť, že by urnu s popolom známeho aristokrata mali jeho potomkovia uchovávať doma v sekretári a nie v urnovom hájiku? Alebo naopak, mala by podľa redaktorov rodinná hrobka Schwarzenbergov pripomínať izbu nebožtíka?
Skrátka a dobre, niekedy sa próza všedných dní novín mení na čistý surealizmus útlej zbierky začínajúceho básnika, ktorý sa v sne hrá so slovami… Premietam nad návratom človečenstva k Počiatku, k Stvoriteľovi… Švejkovo „to chce klid“… Ježišovo „svoj pokoj vám dávam“… „A můj pokoj je studený a prázdný“ v texte piesne Hodinový hotel od skupiny Mňága a Žďorp… Je skrátka toľko možností, ako tému pokoja uchopiť, a to aj pre blízkosť jazykov našej rozpadnuvšej sa – a nepokojnej – federácie…
No ale je vôbec pokoj možný? Nie je to len prízrak, za ktorým sa celý život ženieme, aby sme ho napokon po smrti dosiahli?
S vekom mi v hlave dozrieva koncept, že hoc na pokoj snáď človek nesiahne nikdy, iba ak ako na mušku zlatú, stav zmierenia je možný – a slovami európskej byrokracie – hádam aj „trvalo udržateľný“…
Zmieriť sa pre mňa neznamená rezignáciu. Je to len spôsob, ako vybrať z osobnej valenčnej vrstvy častice emócií s negatívnym znamienkom.
Ako človek, ktorý sa v satirickom podcaste o slovenskej a svetovej politike často venuje aktuálnemu dianiu, sa od ostatných parlamentných volieb na Slovensku zmierujem s ich výsledkom…
No a čo, no… No tak sú tu zase: Fico, Pellegrini. Danko. Zase ideme márniť čas. Zase chodíme v kruhu. Zase tancujeme Slovenské tango – jeden krok vpred, dva kroky vzad. No tak sme zase padli do tej istej jamy. No tak sa zase nepohneme – a ak aj pohneme – tak len k horšiemu…
Ale vravím si. Tak si říkám…
Pokoj.
Pokojík.
Pokojíček…
Zatiaľ sa previedčam nie veľmi úspešne…. Nie náhodou nazýva môj priateľ Kamil ten náš podcast, že je to „kabaret morálneho nepokoja“… Nie náhodou sa ma druhý priateľ – Sergej – pravidelne pokúša upokojiť – až učičíkať…
Pokoj – vrátane vnútorného – je proces. Zmierme sa s tým. Skúsme nelámať vlny, ale surfovať na nich. Skúsme si brať viac k srdcu slová z Tao Te Ťing od Starého Majstra: buďme ako voda, ktorá pokojne rozbíja skaly.
Slavomír Olšovský
Autor je spolutvorcom satirického politicastu Silný výber.
