Metafory paralýzy v románe Companion Piece od Ali Smith[1]
Pohyb je neoddeliteľnou súčasťou života. Rastliny sa otáčajú za slnkom, vtáky migrujú do teplých krajín, bylinožravce sa presúvajú na čerstvé pasienky a mäsožravce nasledujú svoju korisť. Ani ľudia nie sú v tomto výnimkou. Skupiny aj jednotlivci od nepamäti putovali hľadajúc pohostinnejšie podnebie, bohatšie loviská či exotické poklady. V dvadsiatom prvom storočí je mobilita naďalej jedným z najvýznamnejších fenoménov formujúcich ľudskú spoločnosť. Mnohí sa nazdávajú, že vďaka novým technológiám, ktoré umožňujú čoraz rýchlejší pohyb na čoraz väčšie vzdialenosti, je dnes mobilita intenzívnejšia a dôležitejšia ako kedykoľvek predtým.
Svetová rada pre cestovný ruch vo svojej správe z roku 2022 uvádza, že do roku 2020, kedy svet ochromila pandémia ochorenia COVID-19, bolo cestovanie a cestovný ruch jedným z najväčších priemyselných odvetví sveta, produkujúcim takmer 11% globálneho HDP a vytvárajúcim štvrtinu nových pracovných miest (Jus, Tsering a Mitcham 2022, s. 2). Podľa dát Medzinárodnej organizácie pre civilné letectvo v roku 2019 letecké spoločnosti prepravili viac ako 4 a pol miliardy cestujúcich („The world of air transport in 2019“). No azda najväčšou mierou dnes k mobilite jednotlivcov prispieva automobilita. V roku 2022 jazdilo po svetových cestách odhadom 1,45 miliárd vozidiel (Bonnici 2022). Počet áut pritom od začiatku ich masovej produkcie v prvej polovici 20. storočia prudko stúpa. Zatiaľ čo v roku 1950 bolo v USA zaregistrovaných necelých 50 miliónov motorových vozidiel, v roku 1970 to bolo už 108 miliónov („State motor vehicle registrations by years, 1900-1995“), a v roku 2021 ich počet dosiahol skoro 280 miliónov (Tilford a Megna 2023). A kým na začiatku 19. storočia priemerný Američan dochádzal za prácou približne 50 metrov denne, dnes denne precestuje v priemere 50 kilometrov (Urry 2007, s. 4). Týchto pár čísel výstižne ilustruje rozsah a dôležitosť mobility v súčasnej spoločnosti.
Ako si všíma John Urry, sloboda pohybu je v moderných spoločnostiach čoraz viac považovaná za ľudské právo (2007, s. 17). Zároveň však Urry a ďalší teoretici (napr. Zygmunt Baumann alebo David Morley) poukazujú na to, že táto hyper-mobilita zďaleka nie je dostupná pre všetkých rovnako a mnohým je právo na pohyb upierané. Ako píše Zygmunt Bauman (1998), v globalizovanom svete súčasnosti sa najbohatší členovia spoločnosti už nemusia trápiť svojou lokalizáciou v priestore. Sú im k dispozícii dopravné a komunikačné prostriedky vďaka ktorým vedia byť fyzicky hocikde na svete za pár hodín, alebo sa tam dokonca virtuálne prepraviť za niekoľko sekúnd. Inými slovami, globálne elity žijú vo svete bez hraníc, v delokalizovanom svete letísk, konferenčných miestností a luxusných hotelov, alebo vo virtuálnom svete internetu. Tí chudobnejší a menej vplyvní sú však naďalej pripútaní k svojim lokalitám, a navyše dnes majú len malý vplyv na to ako globálne politické a ekonomické procesy transformujú miesta, kde žijú. V tomto zmysle je ešte viac ako mobilita samotná dnes cenná motilita, teda schopnosť pohybovať sa. Tá sa stáva novou formou kapitálu, ktorej vlastníctvo je pre jednotlivcov nevyhnutné ak chcú prekonať priestorové obmedzenia, ktoré ich zväzujú (Kaufmann, Bergman a Joye 2004).
Pandémia ochorenia COVID-19, ktorá vypukla na začiatku roka 2020, bola katastrofou dokonale adaptovanou na svoju dobu. Nový koronavírus, zodpovedný za túto chorobu, bol prvýkrát objavený v čínskej provincii Chu-pej v decembri 2019. O necelé tri mesiace neskôr už Svetová zdravotnícka organizácia vyhlásila ochorenie COVID-19 za pandémiu. Globalizovaný a hyper-mobilný svet spravil z dvadsiateho prvého storočia „vek pandémie“ (Horvat 2021, s. 158). Vo svete bez hraníc čokoľvek čo sa stane na jednom mieste, stane sa zároveň všade. Mobilita, ktorá bola ašpiráciou a triumfom modernity, sa zrazu začala javiť ako hrozba. Strach z neviditeľného nepriateľa, ktorého nositeľom sme boli my sami, a ktorý sa dostával aj do najodľahlejších kútov sveta v našich lietadlách, kufroch a pľúcach, viedol k náhlemu a radikálnemu odmietnutiu mobility. Letecké spoločnosti rušili lety, vlády uzatvárali hranice a školy zamykali triedy. Najčastejšie odporúčanie ako situáciu zvládnuť malo výstižný anglický názov: shelter-in-place, čo znamená zostať vnútri, nehýbať sa, nevychádzať z domova, nestretávať ľudí. Vyľudnené ulice a jednotlivci alebo rodiny izolované vo svojich domovoch, na výletných lodiach, v utečeneckých táboroch či karanténnych hoteloch vytvorili atmosféru v ktorej „sa fyzická vzdialenosť, strach z druhého a permanentná úzkosť […] stali súčasťou novej sociability“ (Horvat 2021, s. 26, preklad: autorka).
No hoci to boli práve pokročilé technológie a prostriedky rýchlej prepravy, ktoré umožnili rapídne celosvetové šírenie choroby a s ňou aj úzkosti a paranoje, neviedlo to ľudí k odmietnutiu technológií ako takých. Práve naopak, pandémia urýchlila už prebiehajúci proces, v rámci ktorého nové technológie, konkrétne digitálne komunikačné technológie, prenikajú do všetkých sfér súkromného aj verejného života. Kanadská spisovateľka Naomi Klein o tejto nadvláde digitálnych technológií píše:
budúcnosť, ktorú sa teraz tak rýchlo snažíme vytvoriť […] Je budúcnosťou, v ktorej naše domovy už nikdy nebudú výlučne súkromným miestom, ale vďaka vysokorýchlostnému digitálnemu pripojeniu sa stanú aj našimi školami, ambulanciami, posilňovňami, a, ak tak rozhodne štát, našimi väznicami. (2020, preklad: autorka)
Schopnosť informačných technológií odstrániť hranice medzi domovom a vonkajším svetom, a tým aj medzi súkromným a verejným si všimol už niekoľko rokov pred pandémiou aj britský teoretik kultúry David Morley, ktorý v súvislosti s televíziou a ďalšími novými komunikačnými technológiami píše:
„nepretržitá dostupnosť“ (najmä pre mnohých pracujúcich, ktorých mobilné telefóny zrazu fungujú rovnako ako elektronické náramky odsúdených v domácom väzení) sa čoraz viac stáva nepísaným pravidlom a byť „nedostupný“ (v minulosti to znamenalo nemať žiaden telefón—dnes nemať mobilný telefón) je čoraz viac považované za abnormálne (2000, s. 178, preklad: autorka).
Domov sa vďaka komunikačným technológiám otvára svetu a stáva sa miestom bez jasného ohraničenia. Táto otvorenosť alebo neohraničenosť domova sa počas pandémie stala vrcholne paradoxnou, keď jednotlivci a rodiny náhle stratili možnosť svoje domovy fyzicky opustiť, či už kvôli strachu z vírusu alebo kvôli oficiálnym vládnym nariadeniam. Rovnako ako globalizovaný svet sa tak aj lokalizované byty a domy stali miestami bez hraníc, ktorých obyvatelia napriek tomu nemali možnosť z nich uniknúť. Francúzsky antropológ Marc Augé už v roku 1992 pozoroval, že ľudská činnosť sa čoraz viac odohráva na takzvaných nemiestach (non-lieux), v priestoroch, ktoré nemajú žiaden emočný ani iný význam, ktoré sú generické, globalizované, čisto funkčné, a ktorými jednotlivci iba prechádzajú (napr. letiskové haly, nákupné centrá, diaľnice, a pod.). Dnes môžeme povedať, že život sa z týchto fyzických nemiest čoraz častejšie presúva doslova mimo priestor, do virtuálneho priestoru, ktorý je zároveň všade a nikde. A jednotlivci, ktorí pracujú na svojich mobilných telefónoch ležiac v manželských posteliach alebo študujú vo virtuálnej triede od svojich jedálenských stolov sú a zároveň nie sú doma; sú doma všade, ale vlastne nikde.
Pandémia ochorenia COVID-19 pre nás bola apokalypsou v pôvodnom zmysle tohto slova: bola zjavením o našej možnej dystopickej budúcnosti charakterizovanej neprestajným digitálnym dohľadom, absolútnou dominanciou technologických riešení vo všetkých oblastiach života, následným rozpadom medziľudských vzťahov a s ním súvisiacou všadeprítomnou úzkosťou a paranojou. Táto budúcnosť sa zo dňa na deň stala živou prítomnosťou a jednotlivci aj spoločnosti sa stále snažia nájsť spôsob ako sa s ňou vyrovnať. Presne o to sa pokúša vo svojom najnovšom románe Companion Piece (Sprievodné dielo, 2022) aj škótska autorka Ali Smith. Ako naznačuje názov tohto románu, Companion Piece je akýmsi doplnkom k jej predchádzajúcemu románovému cyklu Kvarteto ročných období. V jednotlivých knihách tohto cyklu sa Smith pokúsila umelecky vyrovnať s realitou života v dvadsiatom prvom storočí. Súčasnú britskú spoločnosť v nich zobrazila eklektickým štýlom: hyperrealistické prvky, žurnalistické zmienky o najaktuálnejších spoločenských a politických udalostiach a odkazy na súčasnú popkultúru sa miesia so snovými lyrickými pasážami, slovnými hrami a historickou fikciou. Smith sa takto pokúša dať čitateľom možnosť získať istý odstup od problémov, v ktorých sa denne utápajú, a možno dokonca nájsť zmysel v chaose, ktorým je súčasnosť.
Pandémiou sa Ali Smith začala zaoberať už v poslednom z románov Kvarteta, Leto (Artforum, 2022, pôvodné anglické vydanie: Hamish Hamilton 2020). A hoci román Companion Piece nie je s Kvartetom prepojený postavami ani dejovou líniou, je jeho logickým pokračovaním. Kým v Lete sa s koronavírusom postavy ešte len zoznamujú, v Companion Piece je už neoddeliteľnou súčasťou ich životov: v úvode knihy stretávame skľúčených a osamotených ľudí, ktorí sa museli prispôsobiť opakovaným lockdownom, nedostatku kontaktu s blízkymi, novej, pre západného človeka nezvyčajnej, miere politickej kontroly, a v neposlednom rade aj strate mobility, ktorú dovtedy považovali nielen za samozrejmosť, ale aj za svoje ľudské právo. V knihe After the Apocalypse (Po apokalypse, 2021) chorvátsky filozof Srećko Horvat opisuje svoje pocity počas prvého lockdownu, ktorý strávil vo Viedni:
Nemôžem robiť nič, len volať rodine a priateľom, a keď nerobím ani to, tak skrolovať cez novinové články a fotky Záhrebu, čím sa katapultujem ešte hlbšie do svojej bezmocnosti. Som v karanténe, nemôžem sa už ani pohnúť […] jediné čo môžem robiť je strachovať sa. (s. 166, dôraz je autorkin, preklad: autorka)
Horvat svoju náhlu stratu mobility prežíva ako fyzickú aj psychologickú paralýzu: jednak nemôže fyzicky odísť z bytu, v ktorom uviazol, ale zároveň postupne nadobúda dojem, že nemá zmysel sa hýbať vôbec; že svojim konaním nedokáže svoj život vôbec ovplyvniť. Táto paralýza vedie k pocitu úzkosti, ba až paranoje. A keďže karanténa a paralýza mu znemožnili fyzickú mobilitu, čoraz častejšie sa uchyľuje na virtuálne nemiesta: na internetové stránky novín, sociálne siete, či do aplikácií na videokonferencie. V kontexte pandémie, ale aj ďalších celosvetových kríz súčasnosti, akými sú jadrové zbrojenie a klimatická kríza, Horvat hovorí o supraliminalite: tieto hrozby sú také obrovské, že si ich nedokážeme uvedomiť a pochopiť (s. 83). Neschopnosť vyrovnať sa s hrozbou potom jednotlivcov uvádza do stavu „post-apokalyptickej melanchólie“, v ktorom ich ovládne pocit, že už nie je možné katastrofu odvrátiť ani sa s ňou vysporiadať a „jedinou istotou zostáva vyhynutie“ (s. 19). Post-apokalyptická melanchólia sa môže stať paralyzujúcou silou, produkujúcou jednotlivcov neschopných konať. No napriek svojej skúsenosti z karantény Horvat verí, že v spojení s politickou aktivitou môže nadobudnúť aj radikálny, burcujúci potenciál (s. 24).
Rovnako ako Horvat, aj postavy v románe Companion Piece vstupujú do deja trpiac rôznymi formami metaforickej paralýzy. Hlavná hrdinka Sandy žije sama, a kvôli obavám z vírusu sa ešte viac ako zvyčajne izoluje od sveta, ktorého sa nikdy necítila tak úplne súčasťou. Jej príbeh začína „raz večer [keď] čumí doblba na sedačke vo svojej obývačke a predstavuje si konfrontáciu určitých hrôzostrašných aspektov svojej predstavivosti s realitou“ (Smith 2022, s. 4).[2] Tento večer je v Sandyinom kovidovom živote len jedným z mnohých identických okamihov. Dni trávi zavretá v dome so sučkou čierneho labradora Shep, ktorá patrí jej otcovi, sleduje desivé správy a banálne reklamy, a utápa sa vo vlastných, väčšinou temných myšlienkach. Tieto myšlienky ju napríklad dovedú k otázke, či psy majú obočie. No odpoveď sa nedozvie. Ako vraví:
Mohla som, keby som to bola chcela vedieť naisto, vstať zo sedačky, prejsť na druhú stranu miestnosti a pozrieť sa na hlavu otcovho psa, aby som to zistila.
Ale bolo mi úplne jedno, či psy majú obočie.
Vlastne mi bolo jedno aj ktorý deň v týždne práve je. (Ibid.)
Sandy sa doslova nedokáže pohnúť. Je síce fyzicky zdravá, ale trpí, použijúc Horvatov termín, post-apokalyptickou melanchóliou. Vládou nariadený lockdown zbavil Sandy fyzickej mobility, ale strach z vírusu, strach o chorého otca a strach z temnej vidiny blízkej budúcnosti na planéte zem ju zbavil aj motility, teda schopnosti pohybu. Sandyin otec, ktorý je pripútaný na lôžko v nemocnici, z ktorej nemôže uniknúť, a do ktorej kvôli prísnym karanténnym opatreniam nemôže preniknúť nikto zvonku, je zas znehybnený svojou chorobou. Leží na anonymnej posteli „niekde v priestore medzi vedomím a nevedomím“ (s. 116), je tam a zároveň tam celkom nie je, alebo slovami Marca Augého, nachádza sa na nemieste.
No napriek ponurej atmosfére úvodu románu, Sandyina počiatočná imobilita netrvá dlho. Sandy je z nej náhle vytrhnutá, keď predpokladajúc, že volá ošetrovateľka z nemocnice, príjme hovor od neznámeho čísla. Namiesto ošetrovateľky je však na druhom konci linky jej dávno zabudnutá spolužiačka z vysokej školy Martina Inglis. Martina vyrozpráva Sandy svoju šokujúcu skúsenosť z nedávnej pracovnej cesty, kedy ju zadržali počas sprísnenej kovidovej hraničnej kontroly kvôli historickému zámku, ktorý prepravovala do múzea, v ktorom pracovala. Po bežnej kontrole colní úradníci Martinu bez vysvetlenia zamkli do malej miestnosti bez okien, v ktorej ju držali osamote sedem a pol hodiny. Následne ju prepustili, rovnako bez vysvetlenia. Paradoxne, je to práve Martinin príbeh o tom ako bola zamknutá bez možnosti pohybu (pričom zámienkou bolo, ironicky, že vlastnila nezvyčajný zámok), ktorý uvedie Sandy späť do pohybu. Sandy nevie čo si o telefonáte myslieť, a rovnako ako Martina je fascinovaná zvláštnymi slovami, ktoré Martina začula (alebo možno halucinovala) počas svojho uväznenia: hvizdák alebo zákaz vychádzania, vyberieš si ty (v origináli: curlew or curfew, you choose). Sandy, ktorá ešte nedávno bola tak paralyzovaná, že nedokázala ani prejsť na druhú stranu miestnosti, zrazu prahla po činnosti:
Dnes v noci nebudem ležať bdelá a zadúšať sa šialeným strachom ako som to zvyčajne o tomto čase robievala.
Nie.
V príbehu o tom starom zámku bolo niečo čo odomklo niečo iné vo mne samotnej: (s. 34)
Na druhý deň Sandy nasadla do auta a odviezla sa do lesíka, kam zvykla chodievať so svojim otcom. Najskôr sa vydala po vychodenej ceste, ale po chvíli sa rozhodla z nej zísť a stratiť sa medzi stromami. Tam, obklopená lesom, pocítila telesné aj duševné spojenie so skutočným, hmatateľným miestom, na ktorom stála:
Stromy sa rozprávali svojim jazykom.
Svetlo sa striedalo s tmou.
Uvedomila som si vlastnú neprítomnosť.
Pocítila som, jasne ako nepoškvrnený vzduch naokolo, náznak šance, inej prítomnosti. (s. 80)
Tu sa končí prvá časť románu nazvaná „Vyberieš si ty“. Sandy, ktorú sme spoznali paralyzovanú a skľúčenú tu zanechávame síce stále zmätenú, ale pociťujúcu neistú nádej, že je možné prežiť aj iný príbeh. Smith zdá sa súhlasí s Horvátom v tom, že aj vo svete, kde „sa post-apokalyptická melanchólia šíri rýchlejšie ako vírus, aj vo svete, v ktorom je katastrofa neprestajne ‚normalizovaná‘ […] nám stále zostáva možnosť voľby“ (Horvat 2021, s. 37). Smith túto voľbu chápe ako voľbu medzi pohybom a nehybnosťou, medzi paralýzou a ochotou konať a riskovať, medzi slobodou, symbolicky stvárnenou vtákom hvizdákom, a uväznením či zákazom vychádzania. Jej paralyzované postavy v dôsledku svojej nehybnosti prišli nielen o možnosť uniknúť, ale stratili aj spojenie s druhými ľuďmi. No paralýzu sa im nakoniec podarí prekonať len vďaka tomu, že toto spojenie nanovo vybudujú.
Sandy sa vo zvyšných dvoch častiach románu postupne znovu stáva sama sebou vďaka telefonátu s Martinou, ktorý spustil sériu ďalších spojení: s Martininými dvoma dcérami, s mystickou tuláčkou z ďalekej minulosti (tvorkyňou zámku z Martininho múzea), s otcom počas krátkej nemocničnej návštevy, či s otcovou sučkou Shep. Spoločnosť druhých bytostí je pre Ali Smith tým, čo napokon dáva životu zmysel a umožní postavám vysporiadať sa s paralyzujúcou realitou. To nakoniec napovedá aj samotný názov románu: companion nie je len sprievodca, ale aj spoločník, druh, niekto s kým zdieľame naše radosti, strasti aj náš každodenný chlieb (z latinského com—s a panis—chlieb). Román Companion Piece je preto veľmi ambicióznym textom: Ali Smith nám chce ponúknuť príbeh, ktorý sa stane spoločníkom, ktorý nám aj na ceste temnými časmi pomôže zachovať si vôľu hýbať sa a žiť.
Použitá literatúra:
AUGÉ, Marc. 1995 (1992). Non-places. Introduction to an Anthropology of Supermodernity. preklad John Howe. Londýn a New York: Verso.
BAUMAN, Zygmunt. 1998. Globalization. The Human Consequences. Cambridge: Polity.
BONNICI, David. 2022. How many cars are there in the world? Which car? 23.4.2022. <https://www.whichcar.com.au/news/how-many-cars-are-there-in-the-world>
HORVAT, Srećko. 2021. After the Apocalypse. Cambridge: Polity.
JUS, Nejc, Chok Tsering a Jonathan Mitcham (red.). 2022. Travel and tourism economic impact 2022. World Travel and Tourism Council. August 2022. <https://wttc.org/Portals/0/Documents/Reports/2022/EIR2022-Global%20Trends.pdf>
KAUFMANN, Vincent, Manfred Max Bergman a Dominique Joye. 2004. Motility. Mobility as capital. International Journal of Urban and Regional Research, december 2004, roč. 28, č. 4, s. 745-756.
KLEIN, Naomi. 2020. Screen new deal. Under cover of mass death, Andrew Cuomo calls in the billionaires to build a high-tech dystopia. The Intercept_, 8.5.2020. <https://theintercept.com/2020/05/08/andrew-cuomo-eric-schmidt-coronavirus-tech-shock-doctrine/>
MORLEY, David. 2000. Home Territories. Media, Mobility and Identity. Londýn a New York: Routledge.
SMITH, Ali. 2022. Companion piece. Londýn: Hamish Hamilton.
State motor vehicle registration by years, 1900-1995. 2018. U.S. Department of Transportation. Federal Highway Administration. 29.3.2018 <https://www.fhwa.dot.gov/ohim/summary95/mv200.pdf>
The world of air transport in 2019. International Civil Aviation Organization. Annual Report 2019. <https://www.icao.int/annual-report-2019/Pages/the-world-of-air-transport-in-2019.aspx#:~:text=According%20to%20ICAO%27s%20preliminary%20compilation,a%201.7%20per%20cent%20increase.>
TILFORD, Ashlee a Michelle Megna (red.). 2023. Car ownership statistics 2023. Forbes, 8.5.2023. <https://www.forbes.com/advisor/car-insurance/car-ownership-statistics/#national_car_ownership_section >
URRY, John. 2007. Mobilities. Cambridge: Polity.
[1] Tento článok je výstupom z výskumu realizovaného v rámci riešenia projektu číslo vvgs-2021-1994
s názvom „ Mobility in the 21st-Century Literature and Film“.
[2] Všetky citáty z románu Companion Piece použité v tomto článku z anglického originálu preložila autorka.
Silvia Rosivalová Baučeková pracuje na Katedre anglistiky a amerikanistiky Univerzity P. J. Šafárika v Košiciach. Venuje sa najmä súčasnej britskej literatúre a food studies—interdisciplinárnemu odboru, ktorý sa zameriava na štúdium kultúrneho a symbolického významu jedla naprieč spoločnosťami. V roku 2020 mala vďaka grantu od Fulbrightovej nadácie príležitosť rozšíriť si vedomosti o tomto zaujímavom odbore na University of Oregon v USA. Najnovšie sa vo výskume zaoberá aj úlohou priestoru a lokalít v literárnych textoch. Mimo práce ju naplno zamestnáva starostlivosť o jej dvoch synčekov: Romanka a Adamka. Popri tom sa (nie vždy úspešne) snaží nájsť si čas na dobré knihy, cvičenie jogy a zaváranie množstva úrody zo záhrady svojich rodičov.
