Čítať možno mnohými spôsobmi – prehľadovo aj výberovo, letmo aj pozorne, náhodne aj cieľavedome. Nech je naša motivácia k čítaniu akákoľvek, mali by sme k textu vždy zvoliť prístup najvhodnejší ako jeho povahe, tak aj našej potrebe. Pokiaľ po texte siahame s istým cieľom – dozvedieť sa čosi nové, pobaviť sa či navodiť si predstavu –, mali by sme tak vždy robiť zmysluplne, teda čo najúčelnejšie k jeho dosiahnutiu. V prípade, že čítame so zámerom čosi sa naučiť, a zvlášť čomusi porozumieť, zvyčajne nám vlastne ide ešte o niečo viac: totiž získané informácie si aj zapamätať, začleniť do súboru už nadobudnutých poznatkov. Šťastní sú tí, ktorí si aj po rokoch a množstve medzitým prečítaných kníh dokážu bez problémov vybaviť mená postáv z románu, prednášať verše zo sonetov alebo citovať repliky z klasickej drámy; čitatelia s priemernou až podpriemernou pamäťou (ako ja, ktorý hovoriac o knihách postavy spravidla opisujem, nie pomenúvam) si musia poradiť, ako vedia. A na základe vlastnej skúsenosti môžem napísať, že mnohí nevedia.
Literatúru som vyštudoval bez toho, aby som vedel čítať. Presnejšie: aby som vedel čítať zmysluplne. Na univerzite som sa síce naučil, ako rozumieť umeleckému dielu aj odborným prácam, ale nie, ako si toto porozumenie osvojiť, urobiť stálou hodnotou, včlenenou do celku životného poznania a skúsenosti. Moje čítanie bolo epizodické; dokázal som sa textom nadchnúť, zahĺbiť sa doň, horlivo o ňom diskutovať, po začítaní sa do čohosi iného však zvyčajne netrvalo dlho, keď z vytrženia textom neostalo viac než hmlistá predstava o zážitku z neho, jeho myšlienkovom vyznení. Pre človeka, ktorý o literatúre hovorí rád, a navyše sa vedecky pripravuje venovať sa jej profesionálne, to rozhodne nie je ideálny stav. Môj nepokoj ešte vzrástol s perspektívou nevyhnutnosti (ale aj túžby) písať tiež s istou mierou zovšeobecnenia, ktorá si vyžaduje široký prehľad a precízne odkazovanie na myšlienky iných. V hlave som mal množstvo postrehov, ktoré vo mne zarezonovali, väčšinou som sa však nijak nevedel dopátrať k ich pôvodu, keď som ho potreboval – kde a v akom kontexte som sa s nimi stretol? Koľko ráz som sa márne snažil vôbec si spomenúť, čo som v predchádzajúcich týždňoch čítal, nehovoriac už o tom, kde konkrétne som sa s tou-ktorou myšlienkou stretol. Hodiny venované čítaniu vyšli navnivoč, pokiaľ za zmysel čítania považujeme vedomé a nielen momentálne ovplyvnenie sa.
Čítacie potreby
Možno namietnete, že môj problém má banálne riešenie: ceruzu. Robiť si k textu poznámky, podčiarkovať si dôležité vety, zaznamenávať pozoruhodné odstavce, to všetko má predsa pomáhať vyťažiť z textu čo najviac. Sotva s tým možno polemizovať, a predsa: výsledok môže byť prakticky rovnaký, akoby sme čítali bez písacích potrieb aj klávesnice. Už z gymnázia som poznal teóriu sekundárnej literatúry – čo je abstrakt, konspekt či resumé – v praxi som s nimi však pracovať nevedel. Teda presnejšie: nebol problém ich zhotoviť, ale používať. Všetky knihy, ktoré som čítal počas predchádzajúceho štúdia, sú plné poznámok, hviezdičiek, výkričníkov a otáznikov, a iste by boli nápomocné, pokiaľ by som pri spätnom zalistovaní si chcel vedieť, čo ma v danom titule zaujalo. Zo všetkých ostatných hľadísk sú však tieto značky a poznámky – samé o sebe – bezcenné. Nijak totiž nekomunikujú so značkami a poznámkami v ostatných knihách, nijak nepomáhajú dopátrať sa zdroja originálnej metafory, na ktorú si spomeniem po mesiacoch od stretnutia sa s ňou, nijak neovplyvňujú moje ďalšie uvažovanie po tom, čo som knihu zavrel a odložil do poličky. Výpisky na samostatných listoch papiera či v zošitoch sú azda ešte zbytočnejšie: roztratené po zásuvkách a prekladané úplne nesúvisiacimi záznamami (telefónne čísla, pripomienky, skice atď., ako to už býva v prípade univerzálnych zápisníkov) sú len útržkami, v ktorých sa síce podobne ako v haraburdí na povale dajú nájsť poklady, zákonite však len čírou náhodou – samotná vôľa nájsť čosi konkrétne totiž zapríčiňuje jeho spoľahlivé zmiznutie (a prípadné znovuobjavenie v situácii, keď je už táto potreba dávno passé). Čítať s ceruzou v ruke či bez – ak má ísť len o to – vo svojom účinku zodpovedá voľbe medzi zemiakom a krumpľou.
Inak ako s ceruzou však naďalej nečítam. Je pre mňa vlastne skôr čítacou než písacou potrebou. Čierna verzatilka, ktorú som si v Prahe kúpil za pár korún. Pre zmysluplné čítanie je nevyhnutnou, avšak nie dostatočnou podmienkou. K tomu, aby všetko, čo si ňou poznačím, plnilo svoju funkciu – teda trvalo pôsobilo v mojom myslení – je totiž potrebné všetky tieto poznámky a značky ďalej spracovať. Konkrétne: premyslieť, prepísať, prepojiť. (Ako, o tom ďalej.) Zámerne píšem o pôsobení v myslení, pretože pri zmysluplnom čítaní nejde o to, aby sa informácie staticky uchovali v našom pamäťovom archíve, ale aby naše myslenie dynamicky a kontinuálne podnecovali a ovplyvňovali. V takomto prípade môže aj informácia, pre ktorú nemáme bezprostredné využitie, prísť k úžitku trebárs o niekoľko rokov neskôr – a v celkom inom kontexte, ako by sme azda prvotne očakávali. Či sa tak stane, rozhodne náhoda: lenže tá podobne ako šťastie praje pripraveným.
Hodnota siete
Dnes je už samozrejmou pedagogickou zásadou upevňovať poznatky tak, že ich vzájomne prepájame. Ideálom moderného školského vyučovania nie je deľba študijnej látky do jednotlivých predmetov, ale tematických blokov, v rámci ktorých sa vzájomne dopĺňajú rozličné vedomosti, schopnosti a zručnosti. Takýto prístup nie je len módou, ale kotví v poznaní nášho mozgu a nervového systému vôbec: najväčšiu šancu zapamätať si nejakú informáciu máme vtedy, ak ju používame často a ak je prepojená s inými informáciami. Istotu, že si na potrebnú informáciu spomenieme, nemáme nikdy, ak s ňou však z času na čas pracujeme a šikovne sme ju včlenili medzi to ostatné, čo nosíme v hlave, naša šanca v príhodnej chvíli si ju vybaviť sa dramaticky zvyšuje.
Rovnaký princíp je užitočný pri robení si poznámok. Ich hodnota je tým väčšia, čím viac spolu komunikujú, čím hustejšia je sieť ich vzájomných súvislostí. Je to podobne ako s telefónom: keď ho máme sami a nik iný, veľkú hodnotu nemá. Nijak zásadne by sa nezvýšila ani vtedy, ak by sa na náš telefón dalo dovolať len z jedného čísla a len na jedno ďalšie číslo by sa z neho dalo dovolať. Až keď sa prostredníctvom svojho telefónu dokážeme spojiť s množstvom čísel, začína pre nás byť zaujímavý: čím viac ľudí ho má, čím menej prostredníkov potrebujeme, kým sa dostaneme k človeku, s ktorým chceme hovoriť, tým je pre nás telefón užitočnejší. To isté platí pre naše poznámky: ich hodnota je priamo úmerná hustote siete, ktorou sú prepojené. Zvyšuje sa tým pravdepodobnosť „krátkeho spojenia“: nečakanej interakcie zdanlivo vzdialených či nesúvisiacich informácií, ktorá môže vyústiť do originálneho nápadu či prevratného vhľadu.
Prax čítania a poznámok
Teória, ako by naše poznámky mali v ideálnom prípade fungovať, je načrtnutá. Ako to však urobiť prakticky? Inšpiráciu ponúka systém zettelkasten nemeckého sociológa Niklasa Luhmanna, ktorý vo svojej knihe Jak si dělat chytré poznámky podrobne predstavuje Sonke Ahrens. Princípy, na ktorých tento systém funguje, však nájdeme už v staršej literatúre o organizácii intelektuálnej práce (napríklad vo výbornej knihe Jak sbírat vědomosti od Jiřího Tomana). V skratke ide o to, aby sme svoje poznámky organizovali a prepájali prostredníctvom vzájomných odkazov. Postup sa mierne líši v závislosti od toho, či si poznámky uchovávame fyzicky alebo elektronicky. Pokiaľ ich radšej píšeme rukou, je dobré si ich zaznamenávať na kartičky menšieho formátu, ktoré označíme vlastným systematicky tvoreným číslom a nadpisom. Text poznámky potom doplníme nielen odkazom na príslušnú literatúru, z ktorej čerpáme, ale aj odkazom na ďalšie súvisiace poznámky. (Všetky podrobnosti je možné nájsť vo vyššie uvedenej literatúre.) Ešte jednoduchšie je to v prípade, ak si poznámky uchovávame elektronicky. Nielen, že tým ušetríme miesto (fyzické kartičky je potrebné uchovávať ideálne v krabiciach a nie sú vždy po ruke), ale zároveň sa takto poznámky jednoduchšie upravujú a vyhľadávajú. Softvéru, ktorý nám s organizáciou poznámok môže pomôcť, je množstvo, a tak si každý vyberie podľa svojich preferencií a potrieb, ja som si však zvykol pracovať s aplikáciami Zotero a Zettlr, preto svoju prácu s poznámkami priblížim na ich príklade.
V aplikácii Zotero si vediem databázu bibliografických údajov; je pre mňa vlastne kartotékou všetkého, čo som prečítal. Možno v nej uchovávať nielen informácie o knihách, ale aj článkoch, prednáškach, videách, podcastoch a podobne. V prípade novšej literatúry je to veľmi pohodlné: stačí totiž zadať ISBN alebo ISSN číslo knihy či časopisu a všetky údaje sa do databázy nahrajú samé; ak si chceme uložiť odkaz na internetový zdroj, možno to urobiť jedným kliknutím priamo z prehliadača (v prípade starších zdrojov je potrebné ich nahrať manuálne). Každý zdroj v mojej kartotéke je označený nielen údajmi, ktoré mi umožňujú ho v prípade potreby spoľahlivo identifikovať, ale tiež krátkou anotáciou, vďaka ktorej si viem pripomenúť, čo je jeho obsahom, prípadne prečo ma zaujal. Samozrejme, elektronická verzia ma v ničom neobmedzuje okomentovať zdroj v ľubovoľnom rozsahu; keď teda pripravujem recenziu na knihu, často si všetky poznámky k nej zhromažďujem práve pri jej bibliografickom hesle.
Druhou aplikáciou, ktorú na spracovávanie poznámok používam, je Zettlr. V tomto rozhraní svoje poznámky zaznamenávam, prepájam a pracujem s nimi. Princíp je jednoduchý: vytváram si tu virtuálne kartičky, ktoré označujem len názvami, priebežne ich dopĺňam a prepájam s ostatnými kartičkami. Nie sú organizované vo fyzických krabiciach, ale v digitálnych priečnikoch, a tak ich mám vždy k dispozícii na svojom počítači. Nuž napríklad: moja poznámka Estetická norma obsahuje poznámky z literatúry, ktorá sa tejto téme venuje (aj s príslušnými odkazmi na zdroje, ktoré vďaka prepojeniu s bibliografickou kartotékou Zotero pridávam automaticky), a pár mojich myšlienok či otázok k nim; okrem toho tu však sú aj odkazy na ďalšie súvisiace poznámky. V tomto 
prípade: Kritériá hodnotenia literatúry, Subjektivita hodnoty, Nároky na literárneho kritika a viaceré ďalšie. Každá poznámka má podobnú štruktúru – názov, poznámky z literatúry s odkazmi na zdroj, vlastné myšlienky a odkazy na ďalšie súvisiace poznámky –, vďaka čomu je ľahké sa v nich orientovať a aj s nimi pracovať. Vždy, keď si k téme tej-ktorej poznámky prečítam niečo nové alebo mi k nej čosi napadne, poznámku doplním. Okolo každej poznámky takto vzniká sieť súvisiacich poznatkov, otázok, problémov či myšlienok, ktoré priam znemožňujú vnímať ju izolovane, mimo kontextu priľahlých informácií. Prirodzene, niektoré poznámky sú zapojené do väčších sietí, iné odkazujú len na jednu či dve ďalšie poznámky. Dôležité však je, že nie sú zabudnuté v knihe, ktorú doma možno už ani dávno nemám.
Premýšľanie v kontexte
Pozornej čitateľke či čitateľovi už iste napadlo množstvo praktických otázok, ako si takýto systém poznámok budovať. V tomto texte ich nemôžem zodpovedať všetky; praktickým pomocníkom a návodom, ako postupovať krok po kroku je však kniha Sonkeho Ahrensa, o ktorej píšem vyššie. Šlo mi skôr o naskicovanie základných princípov zmysluplného čítania, ktorého neodmysliteľnou súčasťou je nielen robenie si poznámok, ale predovšetkým ich organizácia. Všetko dôležité, čo s čítaním súvisí – nech to sú zaujímavé myšlienky, dôležité fakty, pôsobivé obrazy, vyvolané emócie alebo heuréka momety –, vďaka tomu neostáva viazané len na krátke obdobie kontaktu s knihou, ale uchováva sa v našej príručnej pamäti. A čo viac: nie je tam len odložené ako zaprášená archívna zložka, ale pôsobí tam ako stále sa občerstvujúci podnet a vplyv, ktorý celé náše myslenie (pretože ak si poznámky robíme dôsledne, vlastne sú jeho doslovnou data-bázou) udržiava v stálej dynamike. Samozrejme, kým takýto prístup začne prinášať svoje ovocie, istý čas to trvá a žiada si od nás disciplínu a trpezlivosť, už po niekoľkých týždňoch pravidelného čítania a zapisovania si poznámok novým spôsobom však sieť poznámok začne celkom samovoľne odhaľovať rôzne rozmery a súvislosti problémov, ktorými sa zaoberáme. Nie je, napokon, vedomie tejto komplexnosti a pochopenie vzájomnej previazanosti informácií a javov za nimi tým, po čom naša zdanlivo neprehľadná a nespojitá súčasnosť volá najviac?
Martin Makara (1997) je doktorandom v odbore slovenský jazyk a literatúra na Inštitúte slovakistiky a mediálnych štúdií Filozofickej fakulty Prešovskej univerzity v Prešove. Výskumne sa zaoberá dejinami marxistickej literárnej vedy, teóriou literárnej kritiky a sociológiou literatúry. Je redaktorom časopisu o poézii Vertigo, do slovenčiny preložil knihu Kapitalistický realizmus (2022) od Marka Fishera, popri reflexii literatúry sa venuje aj spoločensko-politickej publicistike.
