„Zaujatie je zajatie,“ povedal mi na konferencii s nezbedným úsmevom okrem iného aj výborný esejista Juraj Briškár. Vtedy som nevedela, kam svojou poznámkou mieri. Na vysvetlenie dodal, že môjmu príspevku chýba „odstup“. Práve schopnosť odstúpiť od vlastného textu považuje za jednu z najcennejších kvalít autora. Názov zbierky esejí Ivana Čičmanca V zajatí zvedavosti mi pripomenul Briškárov paradox. Dokonca by som na základe ich podobnosti vedela vytvoriť vzorec hodný skúmania: V ZAJATÍ ZVEDAVOSTI = ZA(U)JATIE. Ak sa nachádzame v zajatí zvedavosti, spútava nás to, čo nás zaujalo, krúžime okolo toho, ako v zajatí a vyslobodiť nás dokáže len schopnosť uvidieť to z odstupu. V akom za(u)jatí sa Ivan Čičmanec pohybuje vo svojej zbierke esejí?
Prvé za(u)jatie naznačuje už rozdelenie knihy na I. Korpus a II. Bonus. Systém uľahčuje usporiadanie zmyslu, no zároveň spútava, konzervuje inak slobodné, náhodné, esejistické myslenie. Korpus je súbor esejí o svetovej a slovenskej literatúre s presahmi k hudbe, divadlu či umeniu; Bonus sa venuje vybraným udalostiam z autorovho života. Práve v druhej, výrazne kratšej časti, autor v jednej z osobných esejí píše, že už dosiahol vek, ku ktorému sa hodí privátna dokumentárnosť. Zvláštna poznámka. Písanie o sebe tu pripomína istú výsadu, podobnú filozofom Platónovej Akadémie, podľa ktorej mohol byť filozofom len muž, aj to od určitého veku. Avšak, ako si všimol Michel de Montaigne, objaviteľ žánru, práve z privátnej dokumentárnosti vzniká esej. A zdá sa, že toto pravidlo sa potvrdzuje, najzaujímavejší mi príde Čičmanec vo svojich esejach tam, kde neoddeľuje literatúru a svoj život, ale naopak, intuitívne ich spája. Na tých pár miestach, kde unikne rozdeleniu na Korpus a Bonus, vo svojich literárnych esejach. V pamäti mi ostali napríklad tie pasáže, v ktorých spomína, ako Ján Johanides fajčil cigarety, aby sa necítil osamelý, alebo keď analyzuje svoje priateľstvo s nórskym autorom Stigom Saeterbakennom, ktorý svojho času pri preklade básní Jána Buzássyho a Jána Ondruša do nórštiny povedal, že „Slovensko je krajinou silnej poézie“. Keď Čičmanec odbočí od poznatkov k tomu, čo pozná a zažil iba on, vtedy je presvedčivý. V týchto častiach text prestáva byť príležitostným.
To, že je zbierka predovšetkým súhrnom príležitostných textov, predstavuje druhé za(u)jatie. Podnety na napísanie esejí prišli vždy zvonku, dokonca aj keď autor píše intímne o sebe, je esej reakciou na výzvu redakcie. Zvedavosť teda naozaj je v zajatí – témy. Poznámka nemá byť výčitkou, sama píšem túto recenziu na objednávku, skôr by som chcela upozorniť na to, že Čičmanec je aj dialogický typ, ktorý ako vidieť so záujmom a poučene reaguje na podnety iných. Presah nastane, ak sa dialóg udeje priamo vo vnútri textu, keď podnet vyjde zvnútra a nastane rozhovor so sebou samým. To sú tie prípady, v ktorých ožíva autorov skeptický naturel, čím ožíva aj text, aj čitateľ. Namiesto faktografických poznatkov čitateľ postrehne Čičmancov skeptický úsmev, objavnú paralelu. Deje sa to vtedy, keď autor polemizuje s názorom spisovateľa alebo literárnej postavy, ktorú predstavuje, alebo keď odbieha od hlavného zámeru k tomu, čo má rád, napríklad k vážnej hudbe. Preto za objavné považujem (podobne ako vo svojej recenzii pre Fraktál spomenul Igor Hochel) tie miesta v eseji, v ktorých reinterpretuje poéziu Janka Kráľa. Z prirovnania jeho básnického štýlu nie k ľudovej piesni ale k funkčnému využívaniu „lyrických motívov v ostro rezanej, často až agresívnej hudbe skladateľov ako Musorgskij, Janáček alebo Bartók“ (s. 73) by mohla vzniknúť samostatná esej.
Tretie za(u)jatie nadväzuje na druhé. Literárne eseje začínajú vo väčšine prípadov rovnako, pekným okrúhlym číslom. Niekto listuje kalendárom svätcov, iný kalendárom literárnych osobností. Pre esejistu by malo byť výročie len príjemnou zhodou okolností, nie povinnosťou. Je to tak aj u Čičmanca, no čitateľa zbierky môžu odrádzať monotónne začiatky, ktoré azda v časopiseckej podobe mali opodstatnenie, no v tej knižnej trčia z textu ako povinná jazda.
Štvrté Čičmancovo za(u)jatie prezradí pohľad na názvy literárnych esejí. Kľúčovú úlohu tu zohrávajú autori, akoby mali vlastnou hlavou ručiť za hodnotu eseje. Azda je za tým príklon k tradícii, či publicistická presnosť, nadväzujúca na pripomínanie si postáv a výročí, veď z predchádzajúcich Čičmancových esejí vieme, že sa za autoritu skrývať nepotrebuje. V časopisecky publikovanej verzii možno prijať, že názvu dominuje autor, no v knihe by si predsa len mohol dovoliť vytiahnuť do názvu skôr ideu, ktorá zastreší text. Hoci aj Františkovi Šaldovi svojho času vyšla kniha s názvom Duše a dílo, v ktorej nájdeme eseje s názvami Božena Němcová či Joris Karl Huysmans. No v takom prípade v jadre textu Šalda už nespomínal základy, životopisné údaje či komparáciu diel, ale hľadal a rozvíjal autorovu dušu, splývajúcu so štýlom. V Šaldových esejach o osobnostiach literatúry sme skôr svedkami putovania ideí, intelektuálneho básnenia, spojeného s hlbokým poznaním a premyslením štýlu romantizmu, než práce osvetového pracovníka. To druhé vidieť v Čičmancových esejach, pars pro toto, keď píše o Albertovi Škarvanovi a Jánovi Maliarikovi a dovolí si ísť až do elementárnych, ľahko dostupných životopisných a faktografických údajov. To je závan štúrovskej tradície, kde funkciou je vzdelávať, vykonávať osvetu. Cieľom by nemalo byť predstavenie autora, ale slobodne a súčasným jazykom uvažovať naprieč kultúrou. V takto naznačenom kontexte Čičmancove eseje pôsobia jemne starosvetsky, čo posilňuje aj usporiadanie zbierky od notoricky známeho (Dostojevský, Kafka, Defoe, Schopenhauer, Nietzsche…) k menej známemu či neznámemu (Vanovič, Jens Bjørneboe, Nina Grünfeldová…) či privátne dokumentárnemu. Privítala by som otočenie prúdu rieky, a začala poslednými, osobnostne ladenými esejami, pokračovala neznámymi nórskymi a slovenskými menami a zakončila knihu osobnosťami slovenskej a svetovej literatúry.
Taktiež by som si netrúfla v esejach, ktoré majú vročenie po roku 2000 dať textom názvy K základom estetiky v próze Fiodora Michajloviča Dostojevského či Poznámky o Arthurovi Schopenhauerovi a Fridrichovi Nietzschem, jednoducho preto, že o zmienených autoroch už bolo toľko napísané, že základy i poznámky sa už dávno vyčerpali (aj keď sú to záznamy poctivého a rozhľadeného čitateľa, o čom svedčia jemné detaily ako napríklad uvažovanie o hudobných miniatúrach Nietzscheho či o flautistovi Schopenhauerovi).
Piatym za(u)jatím sú návratné motívy Čičmancovho písania, ktoré možno nájsť aj v jeho predošlých esejach. S podozrivou presnosťou aj na najnovšiu zbierku esejí platí postreh Dalfara, podľa ktorého Čičmanec sa vo svojom myslení venuje „rôznym príležitostným témam, ale poväčšine sa refrénovito stáčajú k ustáleným motívom a základným črtám autorovho presvedčenia“, z čoho vyplýva, že „z viacerých tém sa nutne stáva návratný refrén“ (Dalfar, s. 171-173). Azda je to ako v zime na saniach, najprv premýšľame a ide to sťažka, postupom času už poľahky kĺžeme po vyšmýkaných cestách a stále prechádzame tie isté trasy. To znamená, že ak čítame Čičmancove texty ako napríklad Krehké čaro disonancií (2012) či Z večerných kontemplácií (2019), stretneme sa u neho s totožnými myšlienkovými závermi, ktoré sú spochybnením všeobecnej mienky, ale samé seba už nespochybňujú. Sú to jeho vlajkové lode, ktoré opätovne púšťa po hladine svojich textov.
Posledné, šieste za(u)jatie prezradil autor sám. Na margo preberania Ceny nezávislých spisovateľov v Rádiu Devín uviedol, že ako exilový autor, ktorý žije v Nórsku, podobne ako iní autori tvoriaci v zahraničí, by si myslel, že ho ľudia nevnímajú. Na jeho poznámku si môže čitateľ tejto recenzie odpovedať sám, nakoľko pozná Ivana Čičmanca ako prozaika, básnika, prekladateľa či esejistu. No v Zajatí zvedavosti priznáva aj to, že samotný exil nevníma ako zajatie, pretože sa pre tento spôsob života vedome rozhodol. Keďže ho existenciálny pocit zajatia prenasleduje už od detstva, radšej, ako píše, dýcha svieži vzduch exilu. Ak teda únikom zo zajatia je vedomý odstup od vlastnej situácie, v Čičmancovom prípade je reprezentovaný vypestovaným, pevným stoickým jadrom. Jeho stoicizmus je vyjadrený postojom, že neľutuje nič, pre čo sa vedome rozhodol a ostatné – to sú riziká života. Neprepadá hystérii, patetizmu, bolestínstvu, sťažovaniu. O tom, ako mu vyhorel dom i o vlastnej postupujúcej slepote píše prekvapujúco pokojne. Autorov, ktorých si vybral pre literárne eseje, spája predovšetkým to, že sú rebelmi, no on za každých okolností, zdá sa, ostáva slušným, kultivovaným spoločníkom. Vytvára tak svoj vlastný literárny kánon a morálny kódex, podľa ktorého sa z každého zajatia možno vyslobodiť tvorivou energiou alebo revolučným činom.
Ivan Čičmanec
V zajatí zvedavosti
Fraktál, o. z. 2023
Laura Kladeková (1985) študovala filozofiu a slovenský jazyk a literatúru na FF PU a obhájila doktorát z literárnej vedy na UPJŠ v Košiciach. Publikuje v časopisoch Fraktál, Vertigo a v Rádiu Devín.
