Škriekanie prerušil sekavý zvuk, spoza domu prichádzal vrtuľník nesúci obrovský kus kameňa alebo čohosi nevyhnutného na stavbu ďalšej luxusnej bytovky, ktoré vyrastali v údolí, kde predtým bývali staré záhrady alebo nič. Huby po daždi. Na plotoch skrývajúcich základy stavieb vsadených do strmých svahov pokrytých poslednou divokou zeleňou v meste pribúdali nasprejované nápisy „Kokotina pre bohatých“. Silvia si občas predstavovala, že grafiti sprejuje M. a pritom on k nim nechodil, vždy len ona k nemu. Určite nebol ani anarchista, ani marxista. Nič mu nechýbalo, jeho existencia bola pohodlná, ale skromná, nebolo na ňom nič opulentné. Nepotreboval veľa. Pomohlo, že jednoizbák na okraji Starého mesta zdedil po starkej. Keby tak starké vedeli, akých mamáčikov týmto spôsobom vychovávajú, bytíky aj s gaučíkmi, len si pohodlne lažkať.
Helikoptéra spôsobila, že všetky straky z okolia vzlietli a opäť sa spojili do kŕdľa – spoločne odlietali.
Neskončila to hneď vtedy, až na konci jari. Mesiace dúfala, že sa stane niečo, čo jej umožní odísť od muža, čakala na zjavenie, zásah prozreteľnosti, legitímnu príčinu. Čakala na jeho signál. Poďme na to. Namiesto toho hovoril: nie si pripravená, oľutuješ to, to nechcem. Nedokážeš byť s deťmi menej než stále.
Počas toho, ako sa stretávali, verila, že sa jej podarí nemožné. Bola ako muž v orientálnej rozprávke, ktorému dal kráľ na výber: buď ťa zabijem hneď, alebo dostaneš pár rokov, aby si naučil slona lietať. Ak to nedokážeš, zabijem ťa potom.
Čakala, že slon sa naučí lietať sám, ale boli to plané, nikam nevedúce pokusy. Skôr sľuby než pokusy. Až keď si kúsok pred koncom školského roka uvedomila, že každý deň chodí okolo rozkvitnutých ruží prevísajúcich cez ploty záhrad a necíti ich vôňu, pochopila, že je čas vrátiť sa domov, dušou aj telom.
Počas toho roka vystúpilo z útrob Silviinho vnútra niekoľko postáv, ženského, mužského, neidentifikovateľného rodu. Zoznam nie je kompletný a poradie len orientačné.
Plačúce dieťa, vystierajúce ruky k neviditeľnému náručiu, v ktorom by sa chcelo upokojiť.
Trochu väčšie dieťa, paralyzovane stojace na pódiu, na ktoré neviditeľné publikum hádže paradajky, drevené kocky a iné predmety. Dieťa si ani len rukami nezakrýva tvár, akoby akceptovalo, že je mu súdené byť odmietané.
Vystresovaný/á tínedžer/ka trasúci/a sa ako osika, možno suicidálny/a.
Víchrica odrážajúca sa od vnútorných stien Silviinho tela ako hurikán, presadzuje rôzne pološialené nápady, napríklad odchod do Austrálie.
Mladá žena spokojne sediaca na obrubníku a pijúca kávu za slnečného októbrového popoludnia / mladá žena ležiaca na boku na chodníku v embryonálnej polohe, okolo nej listy.
Gepard, číhajúci / oddychujúci na konári stromu.
Dospelá žena s pevne zovretými perami.
Prísny rodič, transformujúci sa raz na neurčitú postavu matky, inokedy otca. Strážca/kyňa morálky: „to sa nesmie“, „zle dopadneš“ a podobne.
… keď si kúsok pred koncom školského roka uvedomila, že každý deň chodí okolo rozkvitnutých ruží prevísajúcich cez ploty záhrad a necíti ich vôňu, pochopila, že je čas priniesť dušu a telo domov, späť na kúzelný gauč, ktorý človeka priláka na familiárnu mäkkosť a pohodlie, kde sa nedá zle dopadnúť, telo sa doň zaborí a zmizne v hĺbke a človek je naveky šťastný.
Foto: Marika Majorová
Mária Modrovich je autorkou štyroch prozaických kníh, Lu & Mira, Tichý režim, Flešbek a Rozhovor s členkou kultu. Flešbek sa ocitol vo finálovej päťke ocenenia Anasoft litera 2018.
