Patrícia Gabrišová: Vedľajšia postava

Život nie je o tom, aby si niekam patrila.

Narodíš sa a nepatríš nikam.

Martina

Ráno pred konferenciou je nepríjemné, Martina sa chce čo najskôr dostať na WC a aspoň desať minút si v pokoji hrýzť ruky, neznáša pach ženských voňaviek, splachovanie a sústredené pohľady do zrkadla, nepochopiteľný rituál nanášania maskary a špúlenia pier, chce si len sadnúť na dosku, nahryznúť trochu kožu na ruke, jemne, kým sa nezačervená, myslite na ružové púčiky sakury, relaxačnú hudbu, dum, dum, dum, vaša myseľ sa oslobodzuje, dokážete si odpustiť, vaši rodičia už o vašom živote nerozhodujú, každým nádychom cítite príval energie, cítim, ako sa mi odkrvujú nohy, Martina nevydrží a pritlačí, jebať sakury a Budhu v jednom, bonusové vydanie, aj v lete nosí dlhé svetre a nikoho nezaujíma prečo, konferencia začína o 9.00 a jej príspevok má byť prečítaný o 9.30, Martina má rada presnosť, preto si aj dnes umyje ruky pre istotu sedemkrát, dôkladne ich prepláchne, nesmie sa pozrieť do zrkadla, možno skamenie, nepozrie sa.

 Alena M.

Alena M. nenávidí svoju dcéru, pretože patrí k iným živočíšnym druhom, pravdepodobne niečo medzi nepárnokopytníkom a hmyzožravcom, odjakživa bol s ňou problém, Alena mala katastrofálne tehotenstvo, podľa tehotenskej štatistiky pribrala tridsaťdva kíl,  členky jej zhrubli o sedem centimetrov, pôrod trval sedemnásť hodín, kým jej spoza nôh vyšla zošúverená, fialkastá hlavička, už vtedy podivne nepatričná, akoby ani nepatrila k telu, potom prišla popôrodná depresia, ktorú nikto nechápal (dieťa je zázrak života, mala by si sa tešiť, malinká je predsa rozkošná, ňuňu, podobá sa asi na ocinka), pri každom záchvate plaču sa Alene triasli ruky, až sa jedného dňa zavrela do kúpeľne a rozprestrela okolo seba žiletky, a nemyslela na ružové púčiky sakury, ani revúcu Martinu, zobudil ju až hlasný buchot, to jej matka, Irena M., pretláčala cez dvere mohutné telo a odierala si lakte, ako to robila celý život, nie si normálna, zahlušíš si decko, upokoj sa, nikomu to nepovieme

– a potom tu bol biologický otec dieťaťa, hajzel Docent, jedného krásneho dňa jej povedal, chcela si decko, máš, nechcela, ale má a ona zas, prosiť ťa nebudem (nech sa aj zadrhne so svojou docentúrou a štrbinou medzi zubami), a tak neprosila, každé dieťa si zasluhuje starostlivosť a lásku, a vôbec,

 – som predsa tvoja matka, a tým je povedané všetko, Martina už aj všetko počula, ale stále jej je pripomínané, pri nedeľných obedoch so slepačou polievkou, ktorej závan neznáša, ale mama vývar s rovnakou vervou robieva už roky, vždy jej vrchovate naloží, rezancov, mäsa, jedovatých poznámok, ubezpečuje sa, že jej nechutí, hoci by jej podľa správnosti malo chutiť všetko, tak to je, vlastným deťom sa nikdy nezavďačíte, vo vesmíre musí byť rovnováha a v rovnováhe je vesmír, je správne, aby Martina pokorne chlípala slepačí vývar, ktorý je dobrý na kosti, nervy a rodinné traumy, nemá bohužiaľ nič zo svojej matky, zdedila po otcovi tvrdohlavosť, spupnosť, precíznosť a veľké chodidlá, chcela by som chodiť na balet, vyštudovať žurnalistiku a odísť do zahraničia, ale takto si to Alena M. predstavovala, je ľahké neplniť očakávania.

 Ivana K.

Toto je naše dvanáste sedenie. Cítite v sebe istý posun?

(Najradšej by som občas niekoho zdrapila a vytlačila z neho krv, aby mi už konečne dal pokoj, nezvládam cudzie myšlienky, ani vlastné, tak veľmi túžim po objatí

Má ma vôbec niekto rád? Som pre niekoho dôležitá?

Dum-dum, moje telo je ťažšie ako voda …)

Pre duševný rast je dôležité odpustenie, hľadať zdroj lásky v sebe, naučíte sa byť za svoj život zodpovedná, hovoríte stále o matke, ale možno je problém niekde inde, nezamysleli ste sa nad tým, že možno u mužov hľadáte otcovský archetyp, terapeutka sa vie tváriť skutočne blahosklonne a blahosklonnosť je výsadou kráľov a dobre vydatých tridsiatničiek s kanceláriou zasmradenou levanduľami, motivačnými citátikmi a anjelikmi rôznych veľkostí, a nad gaučom obraz nádhernej japonskej panorámy a  rozkvitnutej sakury, myslite na sakury, vieš čo, jebať sakury, ale to už poznáme, ideme ďalej, dvacka za stretko, objednáme nový termínik?

dum, dum, dum

 Tomáš H.

Tvojou najväčšou devízou je, že si nenápadná, povedal jej, keď spolu ležali v posteli a očami sa dotýkala omietky na strope, možno preto ju tak fascinujú výrazné tváre, v kaviarni či vlaku sa skryje za časopis a sleduje – tamten vyzerá, akoby mu ušla mačka, pán sediaci vpredu mal katastrofálny deň v práci, obézna žena z kupé má problémy s kolegyňou a vzťahy zajedá veľkými porciami a dezertami navyše, to všetko sa dá dozvedieť, ak budete počítať nádychy a výdychy a zastavíte sa rukou na kľúčnej kosti, mohli ste spolu vydržať, Tomáš mal ako jediný zo všetkých stabilný príjem a pochopenie pre tvoje nálady, ver mi, už takého nenájdeš, nebol tvoj typ, koho to zaujíma, s takou povahou by som bola vďačná za každý prejav pozornosti, nikdy nezabudol na tvoje narodeniny, uvažoval o deťoch, a ty si sa s ním rozišla, lebo vraj – nefungovalo to, ako keby toto bolo v živote dôležité, matkine slová sa jej zarývajú do lakťov a hýbu so šálkou horúceho cappuccina, vie, že niekde medzi mliečnou penou a podšálkou sídli pravda, vykríkne, no jasné, nešika, prepáčte, slečna, ospravedlňujem sa, mojej dcére sa opäť niečo podarilo rozliať, už ste si snáď zvykli.

 Dominik S.

Dominik má stále rovnakú tvár, uvedomí si, keď spolu fajčia vonku pred budovou, akoby bol vyhĺbený z dreva, je neviditeľná, keď jej pripaľuje, a preto preniká do kruhového stržňa, dovolila by mu obmotať sa okolo kôry, ale mohol by sa rozplynúť, priblíži sa k nej lakťom, zvraštené čelo je jesenná krajina a pery slivkový čaj s cukrom v otlčenej šálke u babky, ochutnala by si, ale príliš páli a po dopití sa v tebe rozplynie a bolí ešte viac, pýta sa jej, či je nervózna, pokývne, nie, Martinine nohy sú trasúce sa zápalky, už si neškrtne

často myslieva na jeho ženu, na jej štíhle telo a vždy upravené nechty, možno na ňu myslieva viac ako Dominik, v jej predstavách je severský typ, pokojná a majestátna ako čarodejnica dávno zmierená s chodom tohto sveta, nie, nič sa nezmení a má pravdu, Dominik to bude striedať kade-tade, ale rozumne, asistentky, študentky, kolegyne, je to všeobecne známe, ale nie natoľko, aby sa vôbec len pomyslelo na rozvod, manželku si vybral, pretože bola najľahšie riešenie, pretože ho neopustí v dobrom i zlom, šťastí i chorobe, nemá inak na výber, je príliš racionálna, ako matematička taká aj byť musí, láska je entitou, ktorá vždy obstojí, iba premenné sa menia, Martina do konceptu bokoviek nezapadá, na to si ju príliš alebo primálo váži, Dominik má všetko vypočítané.

Odkedy som sa narodila, nepatrila som nikam – vyrazí zo seba Martina a zdalo sa, že ju bolo počuť.

Sabína

Sabínino telo je kanárik a pery sa jej guľatia do čerešne, máš všetko veľké na tak drobnú tvár, dobré vedieť, zasmiala sa a vždy chodila neskoro, hovorila to, čo nemala v najmenej vhodnej chvíli, vždy sa jej stávali bizarnosti – neotvárali sa posuvné dvere v supermarkete, potkýnala sa o prahy, zavadila o kusy nábytku a zábradlia, padala na schodoch, ťahala za sebou dlhočizné nohy, odierala sa bokmi o všetky rohy stola, vedela sa hlasno smiať, nebolo možné si ju nevšimnúť, no vždy jej bolo odpustené, živel Sabína, nepočítateľná a presná zároveň.

Martinine kroky podliehali prísnej štruktúre, oblečenie mala usporiadané podľa farieb, veľkosti, ročných období či možných zmien nálady, na prednáškach si zapisovala každé slovo, mala vynikajúcu pamäť, dokázala pracovať s potrebnými informáciami, bola vzorná žiačka, učiteľka to nazvala “slušná a svedomitá”, pohybovala sa v priestore ako robot, kontrolovala svoju mimiku, získala červený diplom, jej dizertačná práca bola prezentovaná v zahraničí, aj na konferenciách ocenili jej „precíznosť a svedomitosť“, no každý si po rokoch pamätal Sabínu, ktorá zapálila jediným pohľadom dažďové pralesy. Martina bola tieň, telo jej nepatrilo, radšej by sa bola ukryla na dno šálky, ktorú Sabína hltavo prikladala k ústam, až jej bolo vidno len obrovské oči.

Vy dve akoby ste ani len neboli sestry – Alena M. si našťastie na šírenie genetického materiálu zvolila dobre, inžinier Ladislav Konrát, ktorý sa nedožil 52 rokov, ale vždy urobil všetko tak, ako mal, vedel sa postarať o rodinu a aj v pokoji odísť, to je jediné, čo mu Alena M. zazlievala, ale vždy bola silná žena a vedela sa vyrovnať aj s touto životnou skúškou, Sabína prekypuje životaschopnosťou, to má po nej, druhé manželstvo v tridsiatke je len skúška osudu, teraz sme odlúčení, už dlhšie sme si nerozumeli, vieš, aký je Peter, trpela som pri ňom od nudy, neviem, ako to ďalej bude, ale vieš, že sa z toho dostanem, možno sa čosi črtá, spokojne si uchlipne z mätového čaju, Alena M. schvaľuje dcérino rozhodnutie, slušnú kariéru v marketingu, spontánny smiech a čaro osobnosti.

Ani nie sme – povzdychne si Martina a nezdá sa, že ju bolo počuť, prstom na stôl kreslí kolieska z rozsypaného kryštálového cukru, a prvýkrát zatúži po tom, aby sa niekto spýtal na dohryzené ruky, materské znamienko na pravom stehne alebo len tak, na čokoľvek.

Ešte viac

Dominik má materské znamienko nad hornou perou a okolo krku obmotaný šál, z pier mu vyrážajú triesky a lámu Martinu na dvoje, pozri, poznáme sa dlho a rád by som ti niečo povedal – ale ja nikam nepatrím.

Momentálne veľmi zvažujem rozvod. je to vážnejšie, ako som si myslel …

Pred Martinou sa zjaví telo-kanárik, zaškerí sa a štuchne ju do rebier, Sabína bola vždy životaschopná,  my s Dominikom sa predsa poznáme už dávno, Dominik sa k Martine otočí opačnou stranou, už nie je vyhĺbený z dreva, zašumí v ňom piesok, pošteklí Martinu na  kľúčnej kosti

– ešte si sedemkrát umyť ruky, zmyť zo seba pach ženských voňaviek,  nepozrieť sa do zrkadla, lebo skameniem, nepozrieť, ale pozrie sa, výrazné oči v drobnej tvári, priveľké predné zuby v pootvorených perách v tvare čerešne, lakťami a bokmi sa odiera o steny, Dominik vzdychá a jej nestačí dych, chcela by utiecť, ale nedá sa, príspevok, sakury, výčitky ako rozprestreté žiletky a bolesť prebíjajúca sa cez dvere,

– slepačí vývar s rezancami, kopou mäsa sa bude podávať v nedeľu, dedičný hriech každý deň,

– chcela si decko, máš – ale takto si si to nepredstavovala,

– chceli sme docenta, docent si vybral štrbinu,

je presne 9.30, Sabína si nikdy na čas príliš nepotrpela, lenže ona je Martina, tie mávajú občas obhorené nohy a sú neviditeľné, aj keď si vedia všetko vypočítať,

– som iný živočíšny druh a odkedy som sa narodila – áno, už sa opakujem (nebolo ma počuť),

– Martina je kanárik, moja voda je ťažšia ako telo, myslite na ružové púčiky sakury, musíte si odpustiť a hľadať v sebe lásku, vo vesmíre je predsa rovnováha, slečna, slečna, ste v poriadku?

– dýchajte zhlboka, cítite príval energie

dum, dum, dum.

Próza Vedľajšia postava získala Zlaté pásmo v literárnej súťaži Literárny Zvolen 2023.