Marta Hlušíková: Modré srdce s kečupovým fľakom

(úryvok z knihy)

Mať najväčšiu nohu v triede, geniálneho malého brata, v triede dve namyslené nepriateľky a jednu super kamošku, to sa môže pritrafiť iba Laure. Nemá žiadnu veľkú rodinu ako ostatní spolužiaci, ktorým široké príbuzenstvo lajkuje každý školský rok tekvice v školskej súťaži. Má iba chápavých rodičov a brata Tomáša, ktorého zaujímajú aljašské žaby a vymýšľa si vlastné písmená abecedy.  A má aj susedku Sibylu Pavúkovú, ktorá všetkým predpovedá blížiacu sa „apokalopsu“ a neverí, že existuje Fínsko. Okrem toho Laura ako jediná dostane od Lukiho modré srdce. Každý iný chlapec by jej daroval srdce červené, a nie modré, poprskané kečupovými fľakmi. Napriek tomu všetkému je Laura dievča ako každé iné – raz sa trápi a raz smeje. To je u deväťročných zaľúbených dievčat normálne.

–

Krpec má v opiciach chaos

„Čo tu bolo, keď ja som tu ešte nebol a vy všetci ste boli opice?“ spýtal sa pri raňajkách krpec. Ockovi vyliezli oči a začal sa smiať. Päsťami si búchal po hrudi ako naozajstná opica a mama len krútila hlavou.

„Budete sa v škole učiť.“

„Ale ja ešte nechodím do školy.“

„Veď raz budeš.“

„Keď ja by som to chcel vedieť teraz,“ povedal urazene braček.

„Všetko má svoj čas. Teraz sa musíš naraňajkovať, lebo Laura ťa zoberie do škôlky. Tak si švihni, aby ste nezmeškali.“

„Veď ja ho beriem iba zo škôlky!“

„No a dnes ho zavedieš aj do škôlky. Ja musím byť skôr v práci, lebo máme kontrolu a po ocka sa zastavia každú chvíľku. Spolieham sa na teba.“

Tá moja mama je teda poriadne rafinovaná! Povie mi vetu Spolieham sa na teba. Veď proti takej vete sa nedá ani brániť! Ale trochu sa aj teším, že mama sa na mňa spoľahne. Znamená to, že som už dosť veľká, takže by som jej mohla povedať o Lukiho srdiečku a o tom, že sa mi páči Viktor. Ona by ma ako žena mohla pochopiť.

Keď s krpcom kráčame do škôlky, zasa začal rozvíjať svoju opičiu teóriu.

„A ty si už bola opica?“

„Nie, ja som stále ja.“

„Tak ako je to? Oskarovi povedal brat, že pred nami tu boli opice. A ja neviem, kedy pred nami. Ešte pred mamou a ockom, však?“

„Neviem, kedy to presne bolo, ale bolo to veľmi, veľmi dávno.“

„A môže sa napríklad stať, že v zoologickej nájdeme ešte nejakého dedka nášho pradedka? Lebo minule som videl vo filme opice a jedna bola úplne ako náš zmrzlinár.”

„Tomáš! Netáraj. To bolo tak veľmi dávno, že tu ani naše mesto ešte nebolo!“

Krpec stuhol a stisol mi ruku. Potom už nehovoril nič. Keď sa za ním zatvorili dvere triedy, uvedomila som si, že zmrzlinár v stánku na rohu má naozaj niekedy taký inakší výraz. Ja ho mám však rada, lebo sa krásne smeje.

Do školy som sa musela o dve ulice vrátiť. Aha! Po chodníku kráča Viktor s Terezou. S tou Terezou, s ktorou sedím! Mne sa asi sníva. Čo ak Luki Viktorovi povedal, že mi dal srdiečko, a on sa teraz rozhodol nie pre mňa, ale pre Terezu? Tú klebetnicu, čo všetko každému vytára! Čo je ten Viktor slepý?

Celé tri hodiny som vydržala sedieť pri Tereze akoby nič, no potom to už bolo silnejšie ako ja.

„Ty si do Viktora?“ pýtam sa jej nenápadne.

„Prosím?“ vyvaľuje na mňa Tereza oči a v tej chvíli sa podobá na pandu.

„Čo si hluchá? Videla som vás dnes ráno. Išli ste spolu do školy.“

„No a?“

„Tak potom je Viktor do teba!“

„Ako môže byť do mňa, keď je to môj bratanec?“

„Tvoj bratanec?“ tuším mám aj ústa otvorené.

„Bratanec. Ale druhého stupňa.“

„To čo znamená ten druhý stupeň?“

„Jeho babka a naša babka sú sestry.“

Tak to som naozaj nevedela. Tereza vyklebetí všetko, čo sa len dá, ale o tom, že Luki a Viktor sú jej bratanci druhého stupňa, nikomu nepovedala. Prečo?

Keď idem popoludní s krpcom zo škôlky, vykladám mu, že som minule od Lukiho dostala modré srdiečko. Asi mi naozaj preplo. Prečo mu o tom hovorím?

To fakt už nemám komu?

„Asi má modrú krv,“ zhodnotil braček.

Teraz neviem: šibe mne alebo jemu?

–

Modrá krv

„Existuje modrá krv?“ pýtam sa večer ocka.

„Existuje.“

„To naozaj?“

„Počkaj chvíľku,“ povie ocko a vezme do ruky tablet.

„Pavúky a niektoré morské potvorky takú majú,“ víťazne povie.

„Aha…“

„A niektoré jašterice v trópoch a žaby majú krv zelenú… dokonca existuje ryba, ktorá má krv úplne priesvitnú!“ číta ocko z obrazovky.

„Ale ja myslím teraz skôr na ľudí. Môžu mať modrú krv ľudia?“

„Hovorí sa to o šľachticoch.“

„Oni sú iní ako my?“

„Kdesi som čítal, že to vzniklo vtedy, keď sa chceli odlíšiť od roľníkov, ktorí pracovali na poli. Nechceli byť opálení ako oni, a tak vôbec nevychádzali na slnko. Potom boli bledí a modré žilky im bolo pod kožou lepšie vidieť. Preto sa hovorilo sa, že majú modrú krv.“

„Takže sú iní. Sú neopálení!“ poviem a zamyslím sa. Luki je opálený a Viktor tiež. A hneď mi v hlave vyskočila Tereza.

„Ozaj, a mám ja nejakého bratanca druhého stupňa? Alebo sesternicu…“

„Počkaj… Môj bratanec Ondro sa neoženil a mamine dve sesternice tiež ešte študujú. Takže teraz ešte nemáš žiadneho bratanca alebo sesternicu druhého  stupňa. Prečo ťa to zaujíma?“

„Lebo som rozmýšľala, či bratanci alebo sesternice druhého stupňa sú ešte rodina…“

„To sa učíte v škole?“

„Nie, ja si rozmýšľam len tak, sama od seba. Tak sú teda rodina?“

„Myslím si, že sú vzdialená rodina. Dokonca by sa takíto dvaja ľudia mohli aj vziať.“

„To sa im normálne dovolí?“

„Čo sa komu normálne dovolí?“ spýtala sa mama, ktorá práve vošla do kuchyne.

„Ale nič sa nedeje, len Laura rozmýšľa nad bratancami a sesternicami druhého stupňa. Či sú rodina.“

„Aha. Vy ale máte tému!“

„Tak ju zmeňme,“ povedala som a vytiahla som z tašky to modré Lukiho srdiečko.

„Lukáš z našej triedy mi ho minule dal. Ale je modré.“

Mama s ockom si srdiečko začali obzerať. Jasné, že mama hneď začala odstraňovať ten kečupový fľak.

„Teraz je krajšie,“ povedala a biele miesto zatrela červenou farbičkou.

„Ach jaj, mala som dať modrú!“ chytila sa za hlavu.

„Teraz vyzerá ako Žižka,“ povedal otec a konečne sa zasmial.

Zobrala som si srdiečko a odišla som do svojej izby. S tou červenou škvrnou namiesto kečupu vyzerá síce tak ako predtým, akurát je hygienickejšie. Teraz neviem: vôbec sa ma nepýtali, prečo mi to srdiečko Lukáš dal. Ani im len nenapadlo, že srdiečka sa dávajú z lásky! To sú už takí starí?

Večer v posteli som rozmýšľala aj o tej žižke. Nájdem si o nej zajtra niečo na internete.

–

Blíži sa Deň školy

Tak aby bolo jasné: to nie je nijaká žižka, ale Jan Žižka, slávny český bojovník. Aj som si na internete pozerala obrázky, ale raz mal zakryté ľavé oko, raz pravé. Neviem, či sa nevedia maliari dohodnúť. Lebo fotky vtedy, keď Žižka žil, ešte určite neboli.

Je práve prestávka, som na chodbe a sledujem Terezu, či sa nekrúti okolo Viktora, ale ani jej to nenapadlo. Stojí s Kamilou a Lindou pri veľkom kvetináči s palmou, pozorujú Sama, ktorého všetci volajú Burger, potom si niečo šušocú a smejú sa na celú chodbu. Samo je tučný a na telocviku nedokáže ani raz obehnúť telocvičňu bez toho, aby nebol celý rozhorúčený a nefučal ako nejaký maxijež. Mne je Sama ľúto, lebo on nikdy nikomu neurobil nič zlé. Škoda, že nechodí do tretej bé. Bol by úplne nenápadný, lebo tam sú tuční až traja chalani. Tereza s babami sa práve rehocú, lebo Samo si zaväzuje šnúrku na teniske. Je predklonený a vtedy mu vykúka z nohavíc kúsok zadku. Iba taká čiaročka dvojcentimetrová. Fakt by bolo Samovi lepšie v béčke. Tam majú aj Noriku, ktorá je vyššia ako ich učiteľka a má už dokonca aj také malé prsia. Myslela som si, že je jediná z tretiačok, ktorá nosí podprsenku, ale mýlila som sa. Minule, keď sme sa prezliekali na telocvik, Kamila sa zrazu pretŕčala pred nami s takým malým kúskom látky na hrudi a tvrdila, že je to podprsenka. Už ju potrebujem, hovorila takým tým javiskovým hlasom a chodila po šatni, aby sme si všetky všimli jej sivú handričku s akousi čipkou. Vravím, kúsoček látky. A onedlho možno dostanem aj monštruáciu!, dodala dôležito a obliekla si tričko. Môže aj tisíc ráz ukazovať, aká je dospelá, na Noriku nemá. Okrem toho, Norika má skoro takú veľkú nohu ako ja.

–

„Mám pre vás zaujímavú správu,“ povie nám na poslednej hodine triedna. „O mesiac bude Deň školy.“

„Nebudeme sa učiť?“ vykríkol Igor Hroch.

„Nebudeme.“

„Uááááááááááááááá!“ naša trieda piští ako poplaško.

„Ticho! Ak neprestanete, budete zo Dňa školy vylúčení a jediní sa budete učiť!“ kričí triedna a my stíchneme, ale iba preto, aby sme jej urobili radosť, lebo vieme, že to hovorí iba tak. Keď je Deň školy, nikto sa neučí!

„Bude aj burza?“ vyskočil Oskar.

„Aj súťaž o slávika?“

„A čo voľba kráľovnej krásy?“ vykríkla Kamila.

„Budú sa vystavovať najkrajšie výkresy?“

Triedna si zapchávala uši.

„Ticho!“

Konečne sme zmĺkli.

„Všetko bude! Aj futbalový zápas. Všetci sa môžu niečím predviesť, lebo bude súťaž, akú sme tu ešte nemali.“

„Aká súťaž? Ako sa bude volať?“

„Naša škola má talent,“ povedala triedna a vyšla von, lebo zvučka v rozhlase oznámila, že je po hodine.

Teda! To bude bomba! Že Naša škola má talent! Vyzerali sme ako včelí úľ. Ako ten mesiac vydržíme byť normálni, to fakt neviem.

–

Nie som v ničom dobrá

Cestou po Tomáša do škôlky som rozmýšľala, či by som dokázala vystúpiť na javisko a ukázať všetkým, v čom som dobrá. Hm… ale v čom? Nič mi nenapadá. To náš krpec, ten by sa tam mohol postaviť a nemal by problém. Stačí, aby otvoril ústa a začal sa vypytovať. Včera napríklad prišiel za otcom a spustil: „Teta Pavúková povedala, že si ide oči vyočiť, no tie malé písmenká na obale nevidí. Rozmýšľal som, že keď si niekto ide vyočiť oči, tak sa díva ako detektív, však?“

Ocko prikyvoval a čakal, čo z krpca vylezie. A on veru nesklamal.

„Tak si myslím,“ povedal, „že keď sa niekto veľmi díva a ide si oči vyočiť, tak ten, kto sa veľmi smeje, si ide zuby vyzubiť. Alebo zvedavec, ktorý načúva, si ide uši vyušiť.“

Potom sa s ockom smiali ako sprisahanci a počula som len: Hlavu vyhlaviť! Ruky vyručiť! Nos vynosiť! Keď bol ocko malý, určite bol taký ako krpec, lebo oni dvaja sú niekedy ako dvojičky, hoci sa vôbec nepodobajú.

Ja nemám taký vymýšľací talent. Spievam si iba tak pre seba, maľovať viem celkom dobre, pri tanci vyhadzujem nohami ako ranená srnka (to povedala mama) a viem dobre recitovať. Ale to by som už ako vyzerala, keby som sa postavila na javisko a začala recitovať nejakú básničku? Určite by všetci pískali a ukazovali palcami dolu. Neprežila by som to.

„Ahoj, Laura!“

Viktor! Ja odpadneeem… už som mŕtva.

„Ahoj!“

„Aj vám hovorila učka o tej novej súťaži na Dni školy?“

„Myslíš Naša škola má talent? Mhm… hovorila nám.“

„Možno tam vystúpime s našou skupinou…“ povedal Viktor a zatváril sa ako svetová hviezda.

„S akou skupinou?“

„Hudobnou.“

„Čože? Ty hráš na gitare alebo tak?“

„Nie, ja spievam.“

Neviem, čo by som mala urobiť. Zrútiť sa na zem, chytiť sa za hlavu, zhíknuť alebo čo. Viktor sa tvári, akoby práve vyhral Super Star. Ale nikto okolo nie je, kto by mu volal na slávu, iba vrabce čvirikajú v živom plote, lebo sa práve blížime ku škôlke.

„Musím vybrať krpca, tak ahoj…“ hovorím a zakývam mu. Ahoj, povie a ide ďalej, ale zdá sa mi, že ešte chcel byť so mnou. Že to povedal tak sklamane, že chcel počuť nejaký oslavný výkrik. Ale ak chcel byť so mnou iba preto, aby som ho obdivovala, tak potom… No neviem… Veď mi ani nepovedal, ako sa tá skupina volá. Možno si to iba vymyslel, aby ma ohúril.–

„Vieš, čo je zvláštne? Že dospelí nikdy nehovoria to, čo by mali,“ vraví krpec po ceste domov. „Na chodbe dnes zvonil telefón a naša učiteľka vykríkla, že už bežím, už bežím, a pritom sa iba tak pomaly kyvkala, lebo ju bolela noha. Alebo nám čítala rozprávku a tam bolo, že…“

Vypínam si uši, lebo krpec je normálny vysávač energie. Okrem toho chcem rozmýšľať o Viktorovi, o súťaži, aj o tom, či vôbec dokážem urobiť niečo výnimočné.