(úryvok)
Bola to obyčajná brigáda. Ľudia v päťdesiatych rokoch chodievali na brigády bežne. Väčšinou na družstvo, ale to v ich prípade neprichádzalo do úvahy. Irma mala sotva jedenásť a sestra Anna už bola preč. Každá teraz sedela na svojich sánkach. Irma zostala doma, v bezpečí rodného domu, hoci okliešteného o prednú časť, kam sa nasťahovalo večne hrmotné a ufúľané zámočníctvo, a Anna sa vytratila. Podstatne, ale nie celkom. Každú druhú nedeľu sa objavila, zakríknutá a oveľa staršia než v skutočnosti bola, aby s nimi išla doobeda do kostola a poobede odpovedala na všetky matkine otázky ohľadom tety Margity. Ako sa má? Spí už lepšie? Ak by vám niečo chýbalo, len povedz. Niekoho pošleme alebo sa zastavíme. A potom sa zase dva týždne neukázala. Irma vedela iba toľko, že je to treba. Že teta Margita nemôže zostať sama, a keďže nemá vlastné deti, požičali jej svoje. Rozhodovanie bolo ľahké. Potrebovali dievča, ktoré by pomáhalo v kuchyni a okolo domu, nie chlapca, mocného brata Janiho, ktorého prsty boli príliš hrubé, aby dokázali zaštopkať dieru na pančuchách alebo prasknúť škrupinu tak, aby sa neroztrieštila, ani ju, Irmu, príliš malú a neobratnú, iba Anna sa hodila. A tak, aj keď sa museli v dome uskromniť a všade naokolo bolo odrazu rušno, Irmu obostrela čudná prázdnota. Nejasne chápala, že brigáda aj všetko ostatné bude odteraz trestom za to, že ona mohla zostať, zatiaľ čo jej sestra musela odísť.
Chlapi murovali a ženy varili. Zadná časť budovy, zničená ešte po osloboditeľoch štvrtého ukrajinského frontu, ktorí si svoju nudu vybíjali po svojom, mala dostať nový náter. Všetko malo teraz nový náter. Ulice mesta sa menili zo dňa na deň, pribúdali nové predajne, výklady obrastali farebnými plagátmi, do zeme sa zabárali čakany a rýle, hlasy kráv sa znásobovali a ľudia sa roztancovali, akoby ich pochytila nejaká cudzokrajná horúčka. Irma to nezadržateľné rašenie vnímala ostražito. Pridŕžala sa matky a plávala v závese. Nemala rada novoty, a tých bolo teraz všade plno. Ich dom zmenšený zrazu len na zadnú časť, zámočníctvo, mamine cestovanie za prácou, teta Margita a vyčítavý pohľad sestry. Bolo bezpečnejšie sa na nič nepýtať a držať krok. Spolurašiť, spolubujnieť. Preto keď jej mama oznámila, že pôjdu pomáhať do slepeckého internátu s varením, ani nemukla.
Vstávali zavčasu. Už nie za tmy, ale ešte nie za plného svetla. V kuchyni si dali všetci chlieb s maslom a meltu a vybrali sa do školy. Tam sa rozdelili. Jani s otcom Ondrejom sa pridali k partii chlapov a ony dve s mamou zapadli do jedálne. Väčšinou škrabala zemiaky alebo šúpala cibuľu. Keď bola cibuľa, stará Bajtoška si nikdy neodpustila uštipačné žarty k jej uplakaným očiam.
„No, čo, micuš? Nad čím toľko fňukáš? Žeby si už dajakého mládenca spomínala?“ vykrikovala na ňu spoza obrovského elektrického sporáka, aký Irma predtým nikde inde nevidela.
Ženy sa smiali, drgali do seba lakťami a potrhávali bradami. Našťastie v tom nebola sama. Spolu s ňou v internáte brigádovali aj ďalšie dievčatá. S niektorými sa poznala zo školy, iné poznala len z videnia. Všetky plakali a staršie ženy si z nich kvôli tomu uťahovali. Ale občas im dali krajec chleba, aby si privoňali. Cibuľa potom tak neštípala. Dievčatá si podávali krajec a prikladali si ho k nosu ako obklad, ktorý netíšil ani tak ich podráždené oči, ako skôr ich stud.
Čím bližšie bolo k obedu, tým tichšie a výkonnejšie sa ženy zvŕtali. Tesne pred tým, než na vozík pred okienkom vyložili komíny tanierov a kytice príborov, boli už všetky mĺkve a mastné od výparov aj od potu. Až s príchodom mužov sa zase spustil veselý hluk. Hrkotanie stoličiek, pochabé prekáranie sa aj vážne výmeny názorov o správach z politiky a športu. Dnes mali granadír. Museli naň našúpať hory zemiakov a cibule. Irmina mama, Františka, nabrala dcére na tanier. Otec s bratom sedeli za stolom spolu s ostatnými. Dievčatá mali jesť s nimi, ale Františka bola radšej, keď Irma jedla osve. Aj jej to lepšie padlo, no dnes akosi nevládala. V bruchu cítila ťažobu, akoby sa jej na steny žalúdka nalepila malta, ktorou chlapi obhadzovali izby slabozrakých detí. Ďobala do lepivých fliačkov, pretože jesť sa patrilo. Bola to skoro povinnosť. Všetko zužitkovať, neplytvať a zachovať sa nažive aj s málom. Irma omieľala každé sústo. Predtým, než ho prehltla, musela potlačiť nutkanie na dávenie a potravu nasilu pretlačiť neochotným hrdlom. Už bola skoro hotová, keď sa jej telo vzbúrilo. Neodkázalo viac premôcť prirodzený inštinkt a donútilo Irmu vybehnúť z jedálne.
Utekala pozdĺž nekonečného radu stoličiek obsadených telnatými murármi, ktorí boli zvyknutí starať sa o svoje. Len mladý Pišta Kojš, s ohryzkom poskakujúcim v hrdle ako jojo, postrehol poblednuté dievča a zhúkol za ním, či tak plano navarila, že sa jej z toho žalúdok zvŕta. Irma nič z toho nevnímala. Celú svoju pozornosť sústredila na zadržanie neodvratného aspoň do chvíle, kým nebude na očiach. Vedela, že von sa jej dostať nepodarí, preto hľadala nestrážený kút, kde by si mohla narýchlo uľaviť. Bežala chodbou, na konci ktorej svietili otvorené dvere do umyvárne. Tam sa konečne zbaví toho nutkavého pocitu v žalúdku, ktorý nemienil stíchnuť.
Umyváreň bola celá rozrúbaná a špinavá od stavebného prachu. Irma sa nahla nad prvé vedro, na ktoré natrafila, a vyvracala sa doň. Raz, a potom ešte raz. Žalúdok sa ešte párkrát naprázdno napol, až napokon ochabol. Irma sa oprela o stenu, aby zahnala chvíľkový závrat. Prvý v jej živote. Užívala si slastný pocit uvoľnenia, keď sa zrazu z opačného konca umyvárne ozval tlmený hlas:
„Čo ti obed nesadol?“
Myslela si, že svoju hanbu utajila, ale odrazu sa ocitla zoči-voči vyziabnutému kostnatému výrastkovi s kelňou v ruke. Mohol mať tak pätnásť, čo bola pre ňu neprekonateľná veková bariéra. Za iných okolností by sa naňho neodvážila ani pozrieť, a teraz tu stála s dôkazom svojej slabosti pri nohách a mala čosi povedať. Zmohla sa len na nejasné uhm.
Chlapec mávol svojou dlhou rukou ku kýbľu.
„Toto by som už nenahadzoval,“ načiahol sa po vedro, ale Irma ho stihla uchmatnúť skôr. Zvierala ho ako vzácnosť, o ktorú sa nemieni deliť.
„Treba to vyliať. Von dakde, aby sa rúra nezapchala. Ale ak s tým máš ešte dačo v pláne…“
Čo by mohla mať v pláne s vedrom plným mlaty a zvratkov? Nič. Nič okrem toho, že ho chcela zneviditeľniť, aby ubránila posledné zvyšky svojej cti. Ale chlapec to videl inak. Vzal jej vedro z rúk a s prostým daj doň dolial vodu. Potom si ho zavesil do dlane a vyšiel na chodbu. Kládol za sebou dlhé, neladné kroky, akoby sa kamsi ponáhľal. Akoby bolo treba niekoho zachrániť. Irma cupitala za ním. Snažila sa nezaostať, natoľko bola čestná. Hlásila sa k tomu nepeknému produktu svojho tela, no tiež bola vďačná, že sa oň nemusí starať sama. Prešli okolo jedálne, kde hluk ešte o čosi vzrástol, zišli dolu schodmi a zabočili k trávniku, ktorý sa zvažoval dolu k potoku a končil sa hustým porastom trnky. Tam sa toho mrzutého obsahu zbavili.
„A je to,“ utrúsil chlapec a utrel si ruky jednu do druhej, akoby si sťahoval rukavice. „Som Erno. Tuto z miestnych.“
Až teraz si všimla, že chlapcove oči sú prázdne. Aspoň sa jej také videli. Predtým to nepostrehla, no možno len bola príliš zamestnaná sama sebou.
„Irma. Naši tu brigádujú a my s bratom pomáhame,“ oplatila mu rovnakým. „A za to vedro ti ďakujem.“
„Jedno vedro hore-dolu. Nanosíme sa ich celé fúry.“
„Takže aj ty brigáduješ?“ pokúšala sa rozoznať, či jeho oči dokážu zaostriť, alebo len tak kĺžu v hmle.
„Čo ja viem. Vlastne tu bývam,“ prehodil Erno a prečesal si prstami ježaté vlasy. Nebol pekný. Mal v sebe čosi trhaného. Chýbala mu ladnosť, ale očividne sa o ňu neusiloval. Práve nezáujem o čosi lepšie a krajšie bol na ňom taký nápadný.
„Ale veď hovorili, že všetci sú teraz na prázdninách. Myslím, všetci slepí.“
Irma si hryzla do jazyka, nechcela ho uraziť. Erno iba pokrčil ramenami.
„Všetci, až na mňa.“
Františka zastala v tmavom výreze školských dverí. Nepokojne sa rozhliadala a snažila sa rozoznať, ktorým smerom sa mohlo jej dieťa vydať. Volanie sa k nim donieslo hladko. Neboli ďaleko. Obaja sa strhli, akoby ich pristihli pri čomsi zakázanom.
„Už idem!“ odpovedala Irma a znova sa obrátila k Ernovi.
„Mám ti pomôcť, alebo sa vieš vrátiť, veď vieš… sám?“
Ernovým telom prebehol úškľabok. Vlastne len náznak úškľabku, o ktorom si Irma nebola istá, či patrí k tým neškodným.
„Bez obáv, slečinka,“ povedal a zrak sa mu ešte viac zakalil.
Prečo to urobil? Prečo ju potreboval odrazu odstrčiť? Urobiť z nej slečinku, ktorá nevie o živote nič, na rozdiel od neho, skúseného a vetrom ošľahaného? A čo vedel on o nej? O jej rodine tlačiacej sa v dvoch zadných izbách kedysi hrdého domu, o tete Margite, ktorej šiblo potom, čo sa jej muž od žiaľu upil, o výmere na bývanie v Toryskách, kde jej sestra zabíjala sliepky a svoje detstvo, o krajčírstve, ktoré už nebolo, ale zato bola dennodenná cesta do Kežmarku, kde jej mama robila šičku, o nej a o tom prázdne, ktoré ju gniavilo v bruchu viac než granadír? Najradšej by sa rozvzlykala, ale takú radosť mu neurobí, aj keď je slepý a nevidel by z toho z toho ani záblesk, neurobí, nebude plakať! Irmou lomcoval vzdor. Ponížená, vykúpená a opäť ponížená kráčala k Františke a pätami sa zabárala do zeme. No postupne, ako vchádzala do gravitačného poľa matky, hnev ustupoval a ona pomaly zabúdala na všetko, čo sa jej v uplynulých minútach prihodilo. Akési materské bielko ju láskavo obaľovalo, ako keď oči prikryje šero. Ernove oči.
Foto: Jarma Uhlíková
Slavka Liptáková (1977) vyštudovala VŠMU odbor Filmová scenáristika a dramaturgia, kde ukončila aj doktorandské štúdium. Popri riadnom štúdiu navštevovala neformálne vzdelávanie v Society for Higher Learning, kde sa zaoberala interpretáciou literárnych diel. Je autorkou scenárov k trom celovečerným hraným filmom Zostane to medzi nami (2003), Malé oslavy (2008) a Ženy môjho muža (2009). Za ostatný z nich získala cenu Tibora Vichtu. Spolupracovala na niekoľkých TV seriáloch. Vydala dve knihy pre deti (Chlapec bez mena; Dierožrút), jednu knihu pre mládež (Nová oktáva) a román Krajina matiek, ktorý bol zaradený do desiatky Anasoft litera 2023. Autorsky pripravila viacero rozhlasových hier, vzdelávacích a diskusných rozhlasových cyklov. Je zakladateľkou občianskeho združenia Stodola Lišov. V súčasnosti sa venuje umeleckému vzdelávaniu a autorskej tvorbe.
