Matúš Marcinčin: K ďalekým modrým vrchom

Nás však čosi ženie,

nutkanie pozrieť sa za tie modré vrchy.

Územie za vrchmi, to je odveký sen a túžba.

Potrebuje to každá generácia

– onen sen ísť ďaleko-preďaleko.

Preplavili sme sa cez oceán, aby sme… čo?

Čo práve nás poháňa mocnejšie ako iných? 

(Louis L´Amour)

Sen o ďalekých modrých vrchoch za oceánom stvoril Nový svet. Vidina ďalekej, ale slobodnej zeme zrodila to, čomu dnes vravíme American dream (ktorý symbolicky skončil bankrotom Detroitu 18. júla 2013). Spolu tvoria prehistóriu literárneho, výtvarného, hudobného či filmového žánru, ktorému hovoríme western (skrátene z anglického Western Fiction). Ten sa nikdy nedostal do centra pozornosti kritiky. Ak sa prenesieme len do oblasti literárnej vedy, jeho periférne postavenie zodpovedá žánru z pomedzia dobrodružnej a brakovej literatúry. Napriek tomu si dovolíme tvrdiť, že je na škodu veci nezaoberať sa podrobne aj týmto žánrom, ktorý môže priniesť minimálne nové impulzy i do školskej praxe, a to konkrétne vo vyučovaní literárnej výchovy, ako aj štylistiky.

Počiatky westernu siahajú pred rok 1850, keď James Fenimore Cooper (1789 – 1851) písal svoju známu pentalógiu o zálesákovi Nattym Bumpovi – Príbehy Koženej pančuchy (Leatherstocking Tales: 1. Lovec jeleňov, 1841; 2. Posledný Mohykán, 1826; 3. Stopár, 1840; 4. Priekopníci, 1823; 5. Préria, 1827). Ešte predtým napísal román Vyzvedač (1821) z obdobia vojny za nezávislosť. Vývoj žánru sa však uberal inou cestou. Krátke príbehy z pionierskych čias Spojených štátov označované ako dime novels (romány do vrecka, u nás známe české zošitové rodokapsy – romány do kapsy), resp. až penny dreadful (krváky) hovorili najčastejšie o legendárnych postavách Divokého západu. K nim patril plukovník William Cody, známejší pod menom Buffalo Bill, desperádi ako Billy The Kid, John Wesley Hardin, Jesse James, Calamity Jane a i., ale aj strážcovia zákona (čo bolo vtedy veľmi relatívne pomenovanie) ako maršal z Dodge City Wyatt Earp spolu so svojimi bratmi Morganom a Virgilom, tuberkulózou nakazený hazardný hráč Doc Holiday, šerif Bat Masterson, maršal Divoký Bill Hickok… Historické pramene uvádzajú, že medzi rokmi 1865 a 1892 došlo k 823 potýčkam len medzi Indiánmi a armádou, pričom okrem toho pri rôznych prestrelkách a súbojoch malo zahynúť vyše 20 000 ľudí (porov. L´Amour, 1994, s. 3). Zabudnúť sa nedalo ani na najslávnejšiu prestrelku v dejinách Divokého západu  – na súboj pri nájomnej stajni O. K. Corral v arizonskom meste Tombstone v októbri 1881. Boj medzi tromi bratmi Earpovcami, ktorým pomáhal Doc Holiday, a klanom bratov Clantonovcov a McLauryovcov trval 30 sekúnd, ozvalo sa 34 rán z revolverov, na zemi ostali ležať traja mŕtvi. Táto a mnohé iné, skutočné i vymyslené udalosti sa stali vďačným námetom pre desiatky lacných románov. Western na vyššiu úroveň pozdvihol až legendárny Zane Grey (1872 – 1939), ktorý sa aj kvôli svojim viac než 90 románom stal najpopulárnejším spisovateľom westernovej literatúry v prvej polovici 20. storočia a zároveň aj jedným z prvých spisovateľov, z ktorých sa stali milionári len vďaka literárnej tvorbe. Popri ňom sa stali známymi aj Clarence Edward Mulford (1883 – 1956; séria o Hopalongovi Cassidym), Max Brand (1892 – 1944), Jack Schaeffer (1907 – 1991) a mnohí ďalší – anglická wikipédia uvádza pri hesle List of Western Fiction authors viac než 200 mien spisovateľov, ktorí sa aspoň čiastočne venovali písaniu tohto žánru. Medzi nimi sa nachádza aj ako jeden z mála „neameričanov“ nemecký spisovateľ Karl May (1842 – 1912), ktorý vtlačil „európskemu“ westernu aj svoj nezameniteľný rukopis. Avšak skutočný a zatiaľ neprekonaný vrchol dosiahol western až v tvorbe Louisa L´Amoura, od druhej polovice 20. storočia nekorunovaného kráľa westernu, čo stále platí aj in memoriam.

Spisovateľ s írsko-francúzskym pôvodom Louis Dearborn LaMoore sa narodil v roku 1908 a ako sám vraví „kráčal som po zemi, po ktorej chodia moji hrdinovia“ (in L´Amour, 2011, s. 215). Vyrastal v Jamestowne v Severnej Dakote v ovzduší pionierskej histórie svojej rodiny, ktorej korene neskôr vypátral až do začiatku 17. storočia (jeho pradeda oskalpovali Siouxovia a pod.). V pätnástich rokoch odišiel z domu od váženej, dobre postavenej rodiny a vystriedal celý rad povolaní – námorník, drevorubač, cvičiteľ slonov, kovboj, baník, dôstojník počas druhej svetovej vojny, neskôr novinár či profesionálny boxer (vyhral 51 z 59 zápasov). Okrem toho oboplával svet na nákladnej lodi, stroskotal pri súostroví Antily, skoro zomrel od smädu v Mohavskej púšti… V mladom veku čítal R. L. Stevensona, J. Londona, E. R. Burroughsa… aby nakoniec jeho osobná knižnica obsahovala 17 000 zväzkov kníh a časopisov. L´Amour začínal najprv ako autor množstva krátkych poviedok (za celý život až okolo 400), aby potom pod pseudonymom Tex Burns napísal na objednávku štyri romány o Hopalongovi Cassidym, ku ktorým sa do konca života nechcel priznať. Hopalong Cassidy bola postava už spomínaného C. E. Mulforda, ktorý o nej napísal zhruba 20 kníh a o ktorej bolo natočených 118 filmov (!) ešte za života autora. Po odchode Mulforda do dôchodku bolo logickou snahou vydavateľa nájsť niekoho, kto by pokračoval v úspešnom biznise. Finančné problémy prinútili L´Amoura, aby poprel svoje zásady a objednávku prijal. Čitatelia prijali ďalšie romány priaznivo, no kvalitatívne boli ešte ďaleko od budúcich vrcholných románov L´Amoura – autor bol obmedzený prijatím hotovej postavy s celým prostredím a históriou spolu s pokynmi manažérov. V roku 1953 (ako štyridsaťpäťročný) však už vydáva svoj prvý román Hondo a po ňom ešte viac ako sto kníh, ktoré doteraz vyšli v náklade viac než 270 miliónov výtlačkov. Menej známe je to, že pôvodne začínal s tvorbou poézie (nevedel z nej však vyžiť; vtedy prvýkrát použil svoje priezvisko vo forme „L´Amour“), resp. že písal i literatúru faktu, ktorej sa venoval popri štúdiu historických prameňov ako látky pre svoje zamýšľané romány (v rokoch 1928 – 1942 preštudoval viac než 150 faktografických kníh, aby sa dobre pripravil na budúce písanie). Louis L´Amour sa stal prvým – a zatiaľ jediným – spisovateľom v histórii USA, ktorému Kongres udelil Zlatú medailu za celoživotné dielo (1983) a ktorý rok nato dostal aj Medailu slobody od vtedajšieho amerického prezidenta R. Reagana. Zomrel v roku 1988. Na mnohých obálkach jeho kníh a pri mnohých doslovoch v nich sa uvádzajú tieto L´Amourove slová: „Považujem sa za nositeľa tradícií ústneho podania – človeka ako boli trubadúri, dedinskí rozprávači, muži v tieni pri ohni. Prial by som si, aby si ma tak ľudia zapamätali – ako rozprávača. Ako dobrého rozprávača“ (L´Amour, 2011, s. 215).

Keď mal L´Amour pätnásť rokov, v meste Tucumcari v Novom Mexiku ho zachránili z pouličnej bitky dvaja kovboji, ktorých sa všetci útočníci zľakli. Starší z nich mladému Louisovi vysvetlil, že oni dvaja sú bratranci, okrem toho majú ešte viac než tucet ďalších a každý vedel, že – if you fight one of us and beat him, you´ve got to fight us all (ak napadneš jedného z nás a udrieš ho, budeš musieť bojovať s nami všetkými). L´Amour s nimi zostal len pár dní, no ich jednoduchá životná filozofia v ňom pretrvala navždy. Vtedy sa zrodili Sackettovci. Lebo povedať Louis L´Amour znamená povedať Sackettovci. Legendárna séria The Sacketts začala vznikať v roku 1959 vydaním prvej knihy The Daybreakers (v slovenskom preklade: Muži zákona) a pokračovala napísaním ďalších sedemnástich románov a dvoch poviedok.

Niekoľkogeneračný románový cyklus začína roku 1599 v alžbetínskom Anglicku (The Sackett´s Land, u nás: Sackettova zem). V súvislosti s týmto rokom sa nám núka paralela s vtedy tridsaťpäťročným Williamom Shakespearom, ktorý práve pracuje na svojom Hamletovi so známym to be or not to be. L´Amourova odpoveď pre prototyp slobodného človeka nového veku znie: nebyť – v okovách neslobody feudalizmu, byť – v novom slobodnom svete. Túto paralelu nakoniec potvrdzuje aj priama zmienka o Shakespearovi, keď hlavný hrdina románu prichádza do divadla Globe: Dívali sme sa, ako sa divadlo zapĺňa. „Will Shakespeare je veru obľúbený,“ poučil nás Jublain. „A vraví sa, že Julius Caesar je jeden z jeho najlepších kusov.“ (…) Ale, ako vravím, ľudia majú nášho Willa radi. Rozumejú, čo hovorí, a počúvajú ho (L´Amour, 2000b, s. 35). Drámu Julius Caesar, ktorou začalo obdobie Shakespearovho najväčšieho tvorivého vzopätia, autor uviedol na jeseň roku 1599. Titulný hrdina tragédie Caesar, ako aj skutočný Brutus sú ešte mužmi činu oproti nerozhodnému Hamletovi, ktorý je stvorený bezprostredne po Brutovi. Oboch spájajú racionálne princípy konania, no rozdeľuje práve samotný fakt prechodu od myšlienky k činu (bližšie pozri Stříbrný in Shakespeare, 1957, s. 128 – 129). Už vtedy však platí: Je čosi zhnité v tomto dánskom štáte (Shakespeare, 2006, s. 44). V atmosfére prechodu od Bruta k Hamletovi stojí pred existenčnou otázkou bytia a bezodkladným rozhodnutím hrdý Barnabas Sackett. Stáva sa dôstojným predobrazom všetkým neskorších hrdinov Divokého západu, ktorí musia prejsť od myšlienky k činu prekliato rýchlo. Keďže po nespravodlivom obvinení nechce skončiť doživotne v žalári, navždy opúšťa svoju krajinu. V optike celej série je to však len zámienka – Sackettovcov ženie vpred do neznáma túžba po slobode a ďalekých krajoch, hlboko vpísaná do ich krvi: Tam na západe som videl vrchy, modré a vzdialené vrchy. Musím ich prejsť. Musím vidieť, čo je za nimi (L´Amour, 2000a, s. 140).

Sackettovci tvoria len zlomok autorovej literárnej produkcie, no presahujú nielen ju, ale aj hranice žánru. Nie je podstatné to, že prvé dva diely sa z veľkej časti odohrávajú ešte v európskom prostredí, ani to, že až posledné časti spĺňajú predstavy o klasickom westerne. Vďaka svojej histórii večných priekopníkov, filozofii hľadania slobody a étosu (Tak či onak, jeden zo Sackettovcov sa ocitol v ťažkostiach, a preto sa vybrali dolu z hôr, postarať sa, aby sa dievčina z ich rodu bezpečne dostala domov, alebo pochovať tých, ktorí jej ublížili. Starý Barnabas, ten, čo založil klan, tak ustanovil pred vyše dvesto rokmi a odvtedy sa nestalo, že by Sackett neprišiel na pomoc, keď bolo treba – L´Amour, 2002a, s. 112 – 113.) ich Američania prijali za svojich. Veľký rozprávač L´Amour vytvoril naráciu, ktorá legitimizuje novovzniknutý americký národ, spája ho s predkolumbusovskými mýtmi a dáva mu veľkú históriu. Dejiny malých ľudí s veľkými činmi, lebo dejiny nepíšu iba králi a parlamenty, prezidenti, vojny a generáli. Sú príbehom ľudí, ich lásky, cti, viery, nádeje a utrpenia, zrodu a smrti, hladu, smädu a chladu, osamelosti a smútku. Pri písaní svojich príbehov som ustavične upieral pohľad do minulosti k počiatkom, aby som našiel a zreteľne videl predkov priekopníkov (L´Amour, 2000b, s. 5). L´Amour vystihol americkú mentalitu slobody, takú odlišnú od európskej, a dal jej literárne vyjadrenie v osudoch svojich hrdinov. Nie pôvod, ale človek sám rozhoduje, kým sa stane. Všetci sme deti cudzincov. Do Spojených štátov sa pozbiehali z celého sveta, aby vytvorili nový národ. Národ, ktorému dal L´Amour svojou fascinujúcou epickou freskou históriu, legitimitu a sčasti aj dušu. Preto sa mu dostalo aj náležitého ocenenia zo strany najvyšších predstaviteľov USA.

V tejto súvislosti treba poznamenať, že L´Amour pôvodne uvažoval o veľkolepej ságe, v ktorej by opísal osudy troch fiktívnych rodín (Sackett, Chantry, Talon) v časovom rozmedzí približne od roku 1590 až po rok 1890: Príbeh za príbehom, generácia za generáciou sa tieto rodiny presúvali na západ. Keď sa putovanie skončí a vyše štyridsať kníh bude napísaných, čitateľ dostane viac-menej pravdivý obraz toho, čo sa odohrávalo v americkom pohraničí (L´Amour, 2000b, s. 6). Aj kvôli náročnému a poctivému štúdiu historických prameňov sa mu nepodarilo dopísať ani Sackettovcov. Medzi jednotlivými dielmi s voľnou nadväznosťou sú miestami veľké časové medzery, ktoré mali byť vyplnené ďalšími siedmimi alebo ôsmimi zamýšľanými knihami. Pre úplnosť dodajme, že osudom zvyšných rodín sa venuje v ôsmich knihách a v ďalších troch románoch sa ako vedľajšie postavy vyskytujú aj Sackettovci.

Pri čítaní L´Amoura si treba uvedomiť, že písal v duchu najlepších tradícií amerického pragmatizmu. Egon Gál (2007) na margo kontroverzných myšlienok amerického neopragmatika Richarda Rortyho (1931 – 2007) povedal: „… nádej na vytvorenie lepšej spoločnosti, ako je tá, ktorú sme zdedili po svojich predkoch, je rovnako dôležitá alebo dôležitejšia ako poznanie, prečo je spoločnosť, v ktorej žijeme, taká, aká je. Že schopnosť predstaviť si takúto spoločnosť je dôležitejšia ako argumenty, prečo to nejde, a cit k inému je dôležitejší ako racionalita. Že literatúra a poézia sú pre pokusy vytvoriť takú spoločnosť dôležitejšie ako vedecké a filozofické teórie, pretože rozvíjajú našu fantáziu a naše city a umožňujú nám predstaviť si, akí v skutočnosti sme a akí by sme mohli byť.“ L´Amoura nikdy nebudeme môcť zaradiť k veľkým spisovateľom – umelcom v duchu našej európskej tradície. Dôležitejším než forma bol účel. Nebol umelcom, lebo ním ani nechcel byť. Nebol umelcom, ale v literatúre bol veľmi dobrým remeselníkom. Až takým, že sa stal majstrom svojho (hoci pokleslého) žánru. A preto nám má čo povedať.

Pristavme sa trochu pri analýze titulov L´Amourových kníh, ktorými tento americký autor vstupuje do povedomia slovenského čitateľa.

Tu sa nevyhnutne dostávame k problematike prekladu, konkrétne k hre na ekvivalenciu výrazu (termín F. Miko, 1971; bližšie pozri aj Vilikovský, 1984, s. 31 n.), pretože „chápanie funkčnosti v preklade sa meria výrazovou ekvivalenciou, pod ktorou treba rozumieť štýlovú rovnorodosť prvkov (Popovič, 1975, s. 112)“. Metodologicky treba zdôrazniť, že ekvivalenciu nemôžeme chápať ako synonymnú s totožnosťou (podrobnejšie pozri Andričík, 2013, s. 120 – 127).

V kontexte westernu ako žánru dobrodružnej literatúry sa nevyhnutne dostávame k zásadnému kultúrnemu rozdielu, ktorý má významný podiel na tom, že pri preklade názvov diel amerických autorov musíme pristúpiť k hre na ekvivalenciu, keďže totožnosť nie je principiálne možná. Ako príklad nám poslúžia názvy niektorých L´Amourových románov – Lando (v slovenskom preklade: Poklad v zálive, 2002), Sackett (Za zlatom, 2002), Jubal (Veľká rieka na západe, 2001), Bowdrie a Bowdrie´s Law (Zákony texaských jazdcov, 1994),  Radigan (v českom preklade: Osamělý vlk, 2009), Chancy (Na mušce, 2011) a i. Častým javom v literatúre tohto typu sa stáva pomenovanie diela podľa mena hlavného hrdinu, čo vychádza z americkej mentality, ktorá nachádza svoj obraz v tzv. self made manovi, teda v človeku, ktorý v živote všetko dosiahol vlastnými silami. Silný a úspešný jedinec, zosobnenie amerického sna sa stáva na určitej rovine ideou románu, lebo „názov však nielen označuje dielo a podáva predbežnú informáciu o ňom, ale súčasne taktiež dáva akýsi kľúč k jeho chápaniu“ (Všetička, 1992, s. 43). A to je príčinou obľuby pomenovávania literárnych textov práve cez meno hlavnej postavy. V tejto súvislosti môžeme hovoriť o „semiotických aspektoch, ktoré sa v texte realizujú prostredníctvom siete konotácií naviazaných na určitý kultúrny kontext“ (Andričík, 2013, s. 120). Práve tieto aspekty nutne stavajú prekladateľa pred úlohu transponovať takto vytvorený tzv. protagonistický názov (bližšie Všetička, 1992, s. 44) do odlišného kultúrneho prostredia. V našom prípade do prostredia európskeho, ktorého tradícia je naklonená vytvárať prevažne názvy tematické (vystihujúce alebo naznačujúce tému, resp. výrazný motív literárneho diela), nie názvy podľa mena hlavného hrdinu. Ako vidíme, ani slovenský (Otakar Kořínek, Igor Otčenáš), ani český (Ondřej Duha) prekladateľ si nedali žiadnu námahu pri hľadaní ekvivalencie a na základe evidentne neliterárnych kritérií si zvolili názvy, ktoré len okrajovo súvisia s témou románov, skôr majú tendenciu vystihnúť konvenčné stereotypy westernovej literatúry, takto romány pred potenciálnym čitateľom jednoznačne zaradiť do kategórie dobrodružných príbehov z čias Divokého západu a osloviť konkrétnu cieľovú skupinu čitateľov. Tento posun prekladateľov smerom k pomyselnej atraktivite názvu a eliminovanie snahy o kvalitný preklad zároveň už navonok znehodnocuje možné kvality diel v rámci žánru a posúva ich smerom k brakovej literatúre (české vydania sú v tomto ohľade „vpredu“ – obsahujú veľké množstvo preklepov, nedôsledností ako zámena mien postáv a pod.). Preto tieto prekladateľské postupy a zľahčenia hodnotíme ako nešťastné. Ako ojedinelý prípad sa javí české vydanie románu Hondo (1992), pri ktorom ostal zachovaný pôvodný názov, čo však môže súvisieť s tým, že ide o autorov debut, a preto je svojím spôsobom známejší. Určitú možnosť kompromisu naznačili Igor Otčenáš, resp. Melita Albrechtová pri románoch Flint a Borden Chantry, ktoré vyšli v jednom zväzku pri zachovaní originálnych názvov, ale pod spoločným pomenovaním Na západnej hranici (1993), čo však znovu naznačuje losovanie z klobúka westernových stereotypov. Tieto tendencie k stereotypizácii (v určitom zmysle k bulvarizácii) v rámci žánru pokladáme za niečo, čo znižuje atraktivitu názvu tej-ktorej knihy, potláča jej možnú originalitu a v konečnom dôsledku neguje pôvodný neliterárne motivovaný zámer prekladateľa – osloviť čím viac čitateľov.

To, že ide o najčastejšie zvolený postup, dokumentuje aj množstvo ďalších príkladov neporiadnych prekladov: Zakliaty kaňon (2003, v origináli: Mustang Man), Muži zákona (2001, The Daybreakers), Na západ (1995, How the West was won), Osamělý jezdec (2005, The Rustlers of West Fork) a pod. V prípade románu The Sackett Brand došlo až k principiálnemu axiologickému posunu, keď sa „znak“ (značka) Sackettovcov – teda súdržnosť a vzájomná pomoc v každej situácii – vymenil za príťažlivý taliansky motív „pomsty“ (Sackettova pomsta, 2006), čo absolútne neguje étos, ktorý v sebe nesie celá sackettovská sága. Ako úplnú prekladateľskú tragédiu hodnotíme preklad názvu knihy The Lonely Men, keď uplatnenie zjavne neliterárnych kritérií priviedlo O. Kořínka k prekladu titulu knihy vo forme V pevnosti Apačov (2004). Spojenie pojmu „pevnosť“ s indiánskym kmeňom prekáža menej ako zjavná a tematicky nemotivovaná (marginálny motív) snaha nadviazať na komerčný úspech legendárnej série kníh Karla Maya a predovšetkým filmov o Winnetouovi, náčelníkovi kmeňa Apačov.

Na záver môžeme dodať, že niektoré L´Amourove diela umožňujú nájdenie ekvivalencie aj cez priblíženie sa totožnosti v zmysle doslovného prekladu: Sackett´s Land (slovensky: Sackettova zem, 2000), resp. To the Far Blue Mountains (K ďalekým modrým vrchom, 2000), ale je to skôr výnimka ako pravidlo. Napríklad román The Warrior´s Path (Na bojovom chodníku, 2001) by spokojne zniesol aj preklad „Na chodníku bojovníkov“ a v tejto forme sa nám zdá aj primeranejší kvôli svojej problémovej antropocentrickosti oproti neživotnosti a nižšej problémovosti „chodníka“ samého osebe. Pri príbehu The Tall Stranger (Vysoký cizinec, 1991) zasa cítime, že sa v preklade stráca sémantický aspekt „čudnosti“ (strange).

Titul literárneho textu je bezpochyby dôležitý, no dôležitejšie je nájsť správnu mieru oscilácie medzi stereotypnou frázou typickou pre ten-ktorý žáner, tematickou adekvátnosťou, originálnosťou a atraktivitou názvu.

Westernovej literatúre treba dať také miesto, ktoré jej právom patrí. Pomôžeme si slovami piesne Števa Šantu (2011): Aj ja som bol kovboj, zlatko, žiadne neviniatko. Ale v otázkach zla a dobra mal som pomerne jasno. To kamarátstvo bolo pevnejšie než oceľ, žiadna pretvárka. Lebo všetko podstatné sme sa naučili v kine od Lexa Barkera. Z každého boja vyviazli sme živí, len modriny a škrabance. Ale banditos, tí boli bez šance, úplne bez šance. (…) Tak tancuj, honey, tancuj, veď ďaleko je do rána. Nemaj mi za zlé, že tá hra nebola dohraná. Že kopa banditov denne premáva sa po tejto krajine. V slušivých oblečkoch tvária sa nevinne, úplne nevinne.

V rozprávke, ktorá k nám prišla zo surového Divokého západu, víťazí dobro. Pravda, česť, statočnosť, odvaha. Je to málo?

Zoznam použitej literatúry:

Andričík, Marián. 2013. Preklad pod lupou. Levoča: Modrý Peter, 2013. 156 s.

Gál, Egon. 2007. Filozof nádeje. [cit. 2014-10-18.] Dostupné na internete:           ˂http://www.salon.eu.sk/article.php?article=91˃.

L´Amour, Louis. 1994. Zákony texaských jazdcov. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1994. 248 s.

L´Amour, Louis. 2000a. K ďalekým modrým vrchom. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2000. 232 s.

L´Amour, Louis. 2000b. Sackettova zem. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2000. 141 s.

L´Amour, Louis. 2002a. Cesta do Tennessee. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2002. 136 s.

L´Amour, Louis. 2002b. Poklad v zálive. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 2002. 136 s.

L´Amour, Louis. 2011. Na mušce. Frýdek-Místek: Alpress, 2011. 216 s.

Miko, František. 1971. Preklad ako hra na ekvivalenciu. In: Slovenské pohľady, 1971, č. 8, s. 23 – 31.

Popovič, Anton. 1975. Teória umeleckého prekladu. Bratislava: Tatran, 1975. 293 s.

Shakespeare, William. 1957. Výbor z dramat II. Praha: Naše vojsko, 1957. 735 s. ä Shakespeare, William. 2006. Hamlet. Bratislava: Ikar, 2006. 184 s.

Šanta, Števo & Ostrov. 2011. Prach. [CD] Košice: Hev Het Tune, 2011.

Vilikovský, Ján. 1984. Preklad ako tvorba. Bratislava: Slovenský spisovateľ, 1984. 240 s.

Všetička, František. 1992. Stavba prózy. Olomouc: Vydavatelství Univerzity Palackého, 1992. 152 s.

(Text je upraveným úvodom rozsiahlejšej štúdie K ďalekým modrým vrchom : western v súvislostiach pôvodne uverejnenej v časopise Slovenčinár, roč. I., 2014, č. 3, s. 11 – 22.)