Ženská postava práve teraz mĺkvo sedí na jednoduchej drevenej stoličke v miestnosti s veľkým oknom, ktorým  padá dovnútra slabé svetlo. Neviem, či je ráno, alebo večer. Vyzerá unavene, zasnene, hľadí von. Upútali ma jej ruky. Ovisnuté, zložené do lona. Končekmi prstov sa dotýka vlastných rúk, tvoriac kolísku, alebo gesto po modlitbe. Ak je ráno, možno sa nádejať na nový začiatok, alebo aspoň nový uhol pohľadu na už známy príbeh.

Má jej mlčanie vážne dôvody? Zažila násilie a ja o ňom budem musieť písať, aby som upútal a udržal čitateľovu pozornosť? Nestačí obyčajné kráčanie okolo múru so zrnitou omietkou, každodenná cesta skrátená cez pošliapaný trávnik, poza odpadkové koše, každý deň tá istá cesta, spomienky na krik v triede plnej detí, ktoré budú o dvadsaťpať rokov sedieť spolu bezradne okolo stola s tvárami, ktorých naivita bude v tom čase už fatálna? Potrebuje samota kulisy, aby bola viditeľná? Potrebuje ich čitateľ? Vždy keď som o tom skúšal písať, cítil som na jazyku pachuť podobnú krvi a krčil prsty nad klávesnicou, akoby ich kŕčovitosť lepšie vyjadrovala to, o čom idem rozprávať. Niekedy sa mi zdá, že potrebujem farby, vône, dotyky a fabuláciu viac, než to, o čom píšem.

Muž, ku ktorému hrdinka priľnie, by sa mal volať Richard, alebo Howard. Prípadne Benjamin. Mala by sa cítiť poctená, zvýznamnená vzťahom s ním. Mala by byť zmätená z toho, že zatiaľ čo ona si prezerá jeho súmernú hladko oholenú tvár a tuší telo pod šatami, jej zdôrazňujú význačnosť, ktorú vďaka nemu nadobúda. Keď si jeho dôležitosť, o ktorej jej hovoria, pokúša spájať s tým, čo vidí, začína banálne viditeľné prejavy jeho mužnej telesnosti chápať ako presvitajúce zjavenie.

Do jeho predstáv o jej výnimočnosti sa ona so svojím telom nevtesná. Preto on vidí upravené vlasy, štíhly odhalený krk, jemné prsty (asociujú výšivky a útle bezvýznamné knihy) prikrátke na hru na klavír. Vidí nepraktickosť, ktorá ho robí potrebným. Vlhnú mu oči pri predstave vlastnej sily, ktorá bude jej krehkosť obklopovať. Toto márnenie svojej sily bude nazývať nehou.

Náš príbeh sa odohráva niekedy po roku 1800 napríklad na americkom juhovýchode, keď otroctvo ešte nebolo zrušené. Naša hrdinka však vyrastala mimo chatrčí a plantáží, v priestranných domoch z bielych dosák. Aj po svadbe sa nasťahovala do podobného. Jej manžel obchoduje s bavlnou a s otrokmi preto prichádza do styku.

Keď sa hrdinka, budem ju volať Bella, pozerá z bezpečia interiéru von, vidí pred svojím uhladeným a čistým mužom stáť skupinu mužov. Kto sú tí muži na ich dvore? Richard s nimi rozpráva panovačne. Sú ako zvieratá, farebné šatky škrtia ich krky, v rukách žmolia zahnednuté klobúky, ktoré nezabránili slnku, aby mali tmavú pleť a hrubé pery. Keď stoja aj vo väčšej skupine pred Richardom, zdá sa, že v prevahe je on. Stačia jeho krátke, úsečné vety, aby klopili zrak. Nevedia, ako sa pohybovať v miestnosti, ktorá je čistá. Riad, ktorý nie je plechový, ich robí neohrabanými. Neodvážia sa smiať sa. Sú to plantážni robotníci, alebo muži, od ktorých Richard kupuje drevo, možno sú to lovci kožušín z plání, alebo otroci z chatŕč, ktoré stoja na druhom konci plantáže.

Richard sa vracia rozhorčený. Toto je tvoja chvíľa, Bella. Kým sa s nimi rozprával, znela ti v hlave sentimentálna melódia a kým si sa s ľahkosťou vznášala (predstavovala si si, že sa vznášaš) medzi nábytkom v jedálni, čakala si na moment, keď rozptýliš s tou istou ľahkosťou jeho mrzutosť. Teraz prichádzaš a sústredíš sa na to, ako žiariš, priam sálaš. Spomeň si na moment pred zrkadlom, keď si si obliekala tieto nové šaty. Ako si sa obzerala, ako si si upravovala vlasy, dúfajúc, že Richarda očaríš. Vstúpiš do miestnosti.

Richard ťa odbije mávnutím ruky. Alebo pohľad, ktorý zdvihne od hárku papiera, nezmäkne pri pohľade na teba. Zastaneš. Mimovoľne zaujmeš tú istú strnulú pozíciu, ako robotníci pred chvíľou.

Kde si len dala šitie? Tvoje prsty by sa teraz potrebovali stratiť v ornamente.

Ale zrazu si Richard spomenul na zhovievavosť, ktorú voči tebe láskavo prechováva. Spomenul si na rozdiel medzi tebou a mužmi, čo z jeho prítomnosti museli odísť, lebo pred jeho zrakom neobstojí nič nečisté. Berie ťa na milosť. Vraj príde za tebou neskôr. Teba neskôr vyznamená svojou prítomnosťou. Muži, čo odišli, potrebujú jeho prítomnosť, aby ich čas nabral zmysel. Tvoja neúplnosť je iná, aj keď Richard presne nevie v čom iná. Je iný ako tí muži. Richard je boh. Smieš teraz ísť preč a on príde za tebou.

Richard nie je unavený, len znechutený cudzou únavou.

Richard netrpí, nie je zmietaný. Nemýli sa.

Richard sa k tebe skláňa.

Ak sa staviaš na špičky, ak sa snažíš naňho dosiahnuť, prívetivo sa usmieva tak, ako sa usmievame na deti, keď recitujú básničku, ktorú si zapamätali vďaka rytmu a teraz ním komolia slová.

Nedotýkaj sa Richarda. Vidíš jeho široký hrudník? Vidíš jeho svetlé vlasy, úzke pery? Počuješ ho dýchať? Nedotýkaj sa Richarda!

Richard sa vždy pohybuje vo svetle. Vidíš ho v jase na koni. Zdá sa, že medzi ním a sedlom je ešte čosi, čo ho oddeľuje od námahy. Noc, ktorá je vonku zdôrazňovaná prudkým dažďom nedosiahne za jeho beztvarý čierny plášť. Keď vstúpi do predizby a dá si ho dole, je pod ním znova plný svetla. Aj jeho vlasy a teplá voda, do ktorej sa o chvíľu ponorí bude plná tepla a svetla. Žiari jeho bledá koža, ktorú pokrývajú na lícach a predlaktiach jemné pehy, tento jeho dom obitý bielymi doskami, svieca, ktorá šíri svetlo jeho tváre do miestnosti, biele prikrývky, šaty. Je ako obetný chlieb, ktorá sa nerozpustí ani po prehltnutí. Ak by sa rozpustil, zmenil by toho, kto ju prijal. Sebou si taká istá nie si.

Ak sa do zrkadla pozerá on, len potvrdzuje to, čím už je. Ak sa do zrkadla pozeráš ty, zbieraš to, čo ti uniká. Každý deň bojuješ o seba.

Jozef Palaščák (1984) debutoval zbierkou Básní TELOI (2009). V roku 2010 vyšla bibliofília Otec, Syn a Cudzinka a zatiaľ ostatnou zbierkou je Notácia (2014). Jeho básne boli preložené a publikované v maďarčine, angličtine, slovinčine, bosniačtine a poľštine. Píše recenzie, poviedky, je spoluautor divadelnej hry Divadla Na Peróne s názvom Slovenský raj (2017). Pracuje ako literárny redaktor.