Každá balkánska krajina má svoj hotel Balkán – cudzinu aj domov, v ktorom sme dočasne, a predsa je všade. Sedem poviedok sa odohráva v siedmich balkánskych krajinách. Ich obyvatelia hľadajú cestu nielen k druhým – vzhľadom na históriu a miesta, kde žijú –, ale hlavne späť sami k sebe. Prehodnocujú vzťahy, z ktorých ujsť chcú, ale nedokážu, a nachádzajú tie, ktoré ich ešte môžu zachrániť.

Miroslava Kuľková (*1992) sa narodila v Košiciach. Vyštudovala medzinárodné vzťahy na Univerzite Karlovej v Prahe, kde získala aj doktorát. Bola ocenená v literárnych súťažiach (Poviedka 2021, Jašíkove Kysuce, Literárna Senica, Medziriadky a ďalšie) a svoje krátke prózy publikovala v literárnej prílohe denníka SME, časopisoch Dotyky, Slnečník, Glosolália či Týždeň. Hotel Balkán (2023) je jej knižným debutom a je nominovaný na cenu Anasoft Litera 2024, Cenu René 2024, vyhral tiež Panta Rhei Awards Cenu knižných recenzentov 2023.

Úryvok z poviedky Albánske ženy sa rodia cudzie:

Úryvok z poviedky Albánske ženy sa rodia cudzie:

Po príchode do Albánska začal cudzinkino podvedomie navštevovať ten istý sen.

V ruke držala sekeru a po nepokosenej lúke bežala k hustému lesu. Slnko pálilo a na obzore sa črtali štíty hôr. Svoje telo nespoznávala. Pod opálenou kožou jej kosti obopínali železné svaly, ktoré sa pri každom pohybe viditeľne preskupili. Jej mäkké vnútornosti a krehké kosti chránil tvrdý organický pancier. Kráčalo sa jej ľahko a slobodne.

Na kraji lesa zastala.

Vedela, že je v ňom niečo dôležité, ale sen sa vždy skončil na rovnakom mieste.

Hodiny do východu slnka už len prepínala kanály na hotelovom televízore a prepisovala rozhovory z predchádzajúcich dní.

S prvými lúčmi slnka si obula tenisky a vyrazila. Bežala cez prázdne betónové námestie, ktoré bolo každý večer plné ľudí, okolo budov so socialistickými freskami, míňala staré paláce, postavené v talianskom štýle, bežala popod farebné dáždniky a okolo bojových bunkrov. V tejto krajine vyrastali ako huby po daždi na nečakaných miestach, pretože mŕtvy diktátor Enver Hodža kedysi veril, že ho môže naraz napadnúť Západ aj Sovietsky zväz.

Páčila sa jej myšlienka, že obrnené útočisko je nablízku.

Nevedela prečo, ale myslela na slizniaky, nahé a mäkké, ktoré sa vždy po daždi nekonečne dlho presúvali z jednej strany chodníka na druhý. Ako dieťa robila na bicykli krkolomné slalomy len preto, aby sa im vyhla.

Trasa sa končila pri betónovej pyramíde. Bývalé diktátorovo múzeum dnes zdobia grafity a odpadky. Dlažbu z lešteného mramoru vytrhali zlodeji a vandali, ani sklenené okná neostali celé. Cez deň tu skejtovali mladí, ale ráno bola cudzinka takmer všade sama.

Neviditeľný reflektor nad jej hlavou bol ešte vypnutý.

Miestni už po prvom pohľade vycítili jej inakosť, zvláštnosť. Obliekala si cudné formálne šaty, napriek tomu na ňu muži popiskovali. Čašníci v reštauráciách ju volali bella. Spolu s objednaným jedlom dostala bella mnoho vecí zadarmo – dezerty, kvety vytrhnuté z kvetináča pred podnikom, nápoje, ktoré najprv podozrievavo ovoňala, čísla, ktoré vyhadzovala do koša. Osamotená bella, ktorú nikdy nesprevádzal muž, jednoducho udierala do očí.

Jej samota bola ako javiskové osvetlenie, pod ktorým bola celkom nahá.

Reči, ktorými ona a miestni hovorili, boli dve rovnobežné priamky. Ich jazyk jej pripomínali skôr náhodné zlepence písmen než skutočné nosiče významu. Nepodobal sa žiadnemu, ktorý poznala. Okrem neho miestni často vedeli trochu po taliansky. Mussolini kedysi na chvíľu ovládol krajinu. Neskôr, počas dlhého obdobia kompletnej izolácie od zvyšku sveta, miestni občas náhodne chytili signál talianskej televízie alebo rádia.

Cudzinka po taliansky nevedela.

V tejto hornatej krajine sa tak zo dňa na deň stala mímom. Ruky vytvárali slová, interpunkciu mimika tváre.

Každá interakcia bola logická hádanka. Napríklad, ak strážnik v parlamente kričí tieto zvuky v istom poradí a cudzinku strká na ulicu, pomôže jej skôr kričať a trvať na svojom alebo naopak pokorne odísť?

Stavila na krik.

Chodby parlamentných budov sa tiahli desiatky metrov, husté tmavé koberce pohlcovali každé svetlo aj zvuky. Kráčala po cudzej planéte – vládla tu iná gravitačná sila, ktorá jej podlamovala nohy, vo vzduchu bolo menej kyslíka, takže lapala po dychu. Kde sú všetci, pýtala sa sama seba. Pre istotu si zapla nahrávacie zariadenie.

Politik meškal, ale vedel dobre po anglicky. Politika je ekonómia a ekonómia je politika. Ak nám susedia nemajú čo ponúknuť, pôjdeme to hľadať inam.

Pozrie sa na hrubé dvere, cez ktoré na chodbu nepreniká ani hláska. Ich dokonalá izolácia prepúšťa iba ticho, ktoré jej zviera hrdlo.

Pri Vere, dávnej známej zo študentských čias, si večer po prvý raz od príchodu vydýchne. Neplánovala sa jej ozvať, neostali v kontakte. Ticho ju dohnalo.

Kým prinesú víno, pípne cudzinke email. Politik číslo dva potvrdzuje zajtrajšie interview. Ďalšia malá výhra. Albánski politici jej na emaily väčšinou neodpisovali a tento spočiatku navrhoval stretnúť sa o ôsmej večer v bare v centre mesta. Trvalo jej niekoľko neústupných emailov, kým ho prehovorila, aby sa stretli v reštaurácii o štvrtej poobede.

Vera učí na miestnej univerzite a zaujímalo ju, čo presne tu cudzinka skúma. Chvíľu sa   rozprávali o otázkach, ktoré cudzinka dáva politikom a ako na ne odpovedali ústavní činitelia v iných krajinách, ktoré už navštívila.

Konečne niečo iné než krvné pomsty a zasľúbené panny.

Posledných päťsto rokov totiž albánskym klanom diktoval život Kanun. Zbierka tradičného zvykového práva sa odovzdávala iba ústne. Obsahovala mnoho zákonov, ale západní novinári a výskumníci sa často sústredili na jediný z nich, krvnú pomstu.

Podľa tohto práva vznikal rodine, ktorá prišla násilnou smrťou o mužského potomka, nárok na rovnakú odplatu rodine vraha. Po prvej pomste však boli noví ublížení, ďalší nárok, bludný kruh.

Počet mužských potomkov, ďalších synov, bratov a otcov, bol limitovaný pôrodnosťou albánskych matiek. Krvná pomsta tak produkovala praktické problémy – keďže ženy nemohli dediť a podľa Kanunu mali hodnotu polovice muža, čo potom s majetkami rodín bez žijúcich mužských potomkov?

Riešením boli zasľúbené panny. Žena mohla pred starejšími zo svojej dediny slávnostne vyhlásiť, že bude do konca života dodržiavať celibát a stane sa mužom. Odvtedy sa obliekala ako muž, bola ostrihaná ako muž, prijala mužské meno, mohla ísť do krčmy, fajčiť, spievať na verejnosti a zachrániť tak majetok pre svoju rodinu.

Cudzinka ironicky poznamená, že to naozaj znie jednoduchšie než dať žene právo dediť, čo Veru rozosmeje.

Objednajú si ďalšie víno.

Dnes už zasľúbené panny nepribúdajú a tie existujúce pomaly vymierajú. Veľa sa toho zmenilo. Aj keď niektoré veci nie tak celkom. Vera vytiahne balíček Marlboriek a pridá sa k niekoľkým ďalším Albánkam, ktoré v bare fajčia.

Vieš, čo znamená edhe trarët e shtëpisë qajnë kur lindin vajzat? V tomto starom albánskom prísloví sa hovorí, že aj trámy domu plačú, keď sa narodí dievča.

Koniec Verinej cigarety sa striedavo rozhára a zhasína, zladený s jej dychom. Alebo vajza lind në shtëpi të huaj dhe shkon në shtepinë e vet. Znamená to, že dievča sa narodí v cudzom dome a ide do svojho. Tam, kde sa narodím, teda nepatrím.

Obe chvíľu mlčia, iba Verina cigareta bliká.

Keď ju začnú páliť prsty, zahasí konček v popolníku a usmeje sa. Ja som si vymyslela svoje príslovie: Žena si je sama domovom.

Cudzinka zo svojej pozície na koberci sleduje, ako sa v okne chvejú mraky. Ich biele telá sa trasľavo pohybujú od ľavého k pravému okennému rámu. Dlážka príjemne chladí jej lýtka, drsné vlákna ju šteklia na jemnej koži na predlaktiach.

Jej nočný spánok sa začínal výrazne skracovať. Niekedy sa jej podarilo zdriemnuť si na chvíľu poobede, dnes však nezaspala. Každú noc sa jej vracia ten istý sen. Horúca lúka, les a ona v organickom pancieri zo železných svalov.

Zo stola pípne telefón.

Zrak sa jej zostruje a mraky sa prestávajú triasť.

Rokovanie v parlamente sa natiahlo. Môžeme posunúť interview na šiestu?

Cudzinke sa zovrie žalúdok. Chvíľu váha, ale o rozhovor stojí, a tak nový čas potvrdí.

Potom zadá do vyhľadávača slovo burrneshat a začíta sa do rozhovorov so zasľúbenými pannami.

Mala som šťastie. Moji rodičia boli pokrokoví a dovolili mi robiť vlastné voľby. Všetky moje kamarátky sa vydali v šestnástich. Ja som neznášala žehlenie, varenie, nechcela som rodiť deti. Chcela som byt nezávislá a silná žena, ale také u nás neexistovali.

Na fotografii je krátkovlasá Duni, ktorá sa kedysi volala Gjystina, s hrubými rukami a špinou za nechtami. Žije v horách, stará sa o farmu. Jej život nie je taký osamelý, ako sa môže zdať. Duni má rada turistov a z farmy urobila penzión, ktorý viedla spolu s bratom. Hoci Duni bolo mužské meno, necháva sa oslovovať ženskými zámenami.

Hodinu pred stretnutím pípne cudzinke nový email. Tentoraz v ňom stojí, že politik nevie, kedy sa skončí rokovanie v parlamente, ale nech mu cudzinka napíše meno svojho hotela, on za ňou potom príde.

Odošle ráznu, zamietavú odpoveď.

Albánec rýchlo zmenil názor, zrazu je ich pôvodný čas stretnutia v poriadku.

Neochotne sa oblečie, aby napokon absolvovala nepríjemný večer v bare. Tučný mladý politik sa zaujíma o rôzne konšpiračné teórie a neustále naznačuje veľké sprisahanie proti Albánsku. Po chvíli je cudzinke jasné, že tento muž nič poriadne nevie.

Ponáhľa sa do hotela, aby mohla ďalej čítať o ženách, ktoré sa ničoho neboja.

Môj otec bol vojak a vždy sa ku mne správal ako k chlapcovi. Všetci boli smutní, keď môj brat zomrel, a tak som sa stal mužom ja. Diana mala sedemnásť rokov, keď sa stala zasľúbenou pannou. Na fotke má červenú kravatu, čiernu armádnu baretku a voľné kaki oblečenie. Sebaisto kráča ulicami prístavného mestečka, s rukami vo vreckách svojej safari vesty, kde skrýva kresťanský kríž a portrét albánskeho diktátora Envera Hodžu. Používa mužské zámená, keď o sebe hovorí, a tvári sa drsne. Lulu, typickú dlhú albánsku fajku, začala fajčiť už ako sedemročná.

Od mala som nosil nohavice, hral futbal a bil sa. K dievčaťu sa to nehodilo, ale mne na tom nezáležalo.

Cudzinka si otvorí Google mapy a zistí si vzdialenosť z hlavného mesta do toho prístavného. Necelá hodina cesty autobusom, to by šlo. Hory zavrhla – priďaleko, príliš komplikované, toľko času nemá.

Narýchlo si zbalí veci a cez internet si objedná izbu v hoteli.