(próza z knihy Šesť cudzincov)

Jedno oko mám tmavohnedé, v zrkadle ho vidím napravo, teda je ľavé, respektíve úplne nepravé. Nerozoznáva farby ani obrysy, je slepé ako novonarodené mača. Nie som si ale úplne istý, či predsa len niečo nevidí, občas, keď druhé oko privriem, v hlave sa mi premietne šmuha, akoby okolo mňa niečo prebehlo, čosi neurčité a rýchle.

Pravé oko je svetlošedé ako po zákale, akoby ste ho dlho namáčali v rozpúšťadle a farba dúhovky zmizla, odplávala. Na prvý pohľad vyzerá poškodene a človek by tipoval, že nevidí práve ono, ale slúži mi dobre. Je mojou najsilnejšou zbraňou, neohrozenou kamerou, ktorej nič neujde.

Podobné oči, každé iné, mávajú zo živých bytostí snáď len mačky. Občas. Stvorenia, ktoré človek môže kántriť a ony stále žijú, minimálne deväť životov im ktosi nadelil, po zadku im prejde auto, odplazia sa do priekopy, otrasú sa a o chvíľu vyskočia ako nič. Niečo z nich mám pravdepodobne v sebe i ja, preto stále dýcham a hľadím na svet. Koľkokrát som zostal ležať a niečo ma ustavične dvíhalo, aby som mohol všetko sledovať a zaznamenávať.

Jedno oko mi stačí. Sledujem ním udalosti v uliciach nášho mestečka, všetko si cez jeho sietnicu nahrávam na cievky, uložené v hlave. Mám tam film, poriadne dlhý a často úplne nezaujímavý. Ak by ste ho plánovali vidieť celý, presedeli by ste pri ňom viac ako štrnásť rokov. To by sa vám nechcelo a pravdupovediac, i keď si ho zaznamenávam veľmi dôkladne, asi sa mi ho tiež nikdy nepodarí uvidieť celý. K niektorým udalostiam sa však vraciam často, neustále prevíjam nahratý materiál hore-dolu, cievka je niekoľkokrát zamotaná a strašne ošúchaná, na niektorých miestach sa detaily poriadne nedajú rozoznať.

Tuším, že ten film by mohol byť o mne, aj keď v ňom vôbec nevystupujem. Keby ste si ho pustili, mohli by ste sa miestami v zápletke stratiť alebo by ste nemuseli chápať, prečo sa niektoré postavy správajú tak a nie opačne – rovnako ako som to nechápal ani ja. Hovorili by ste si: čo je to za neschopného režiséra? Odkiaľ sa nabral? Kde vzal tie nápady? Kde asi študoval a z akých skúseností vychádzal, keď svoje postavy viedol tak krkolomne?

Vaše výčitky by mohli byť adekvátne, ale ja som v tom nevinne. Bol som iba kameramanom a úlohu mi nikto nevysvetlil. Ktosi ma tu postavil, akoby mi hovoril: „Tak a teraz ukáž, čo vieš, som zvedavý, ako si s tým poradíš.“ Hodil ma do vody a ja som sa musel úlohy zhostiť po svojom. Plával som, aj keď mám z vody strach. Sú v nej potvory, hady a dravé ryby, neznáme zvieratá a určite aj duchovia.

Nemôžem s istotou tvrdiť, že sa v minulosti cítim príjemne. Nič ma tu neprekvapí, viem, že aj z nebezpečných situácií vyviaznem bez ujmy, všetko je pokojné, ustálené a jasné. A predsa ma v tomto rovnovážnom stave čosi mätie. Cítim sa ako na skúške, mám obavu, že sa odo mňa očakáva odhalenie, rozlúštenie tajomstva a ja ho nie som schopný identifikovať.

Páska so záznamom šumí a ja sa prechádzam po známych miestach. Viem, čo bude nasledovať, ale stále udalostiam nerozumiem o nič viac ako vtedy, keď som v rovnakých pozíciách stál po prvý raz.

Sedíme pred strýkovým domom okolo obrovského stola naprataného jedlom a pohármi. Stoličky natesno, že nimi človek nepohne, všetci dokola sa kývu zo strany na stranu a spievajú ľudové pesničky. Aj ja spievam, i keď veľakrát nepoznám texty, sú oplzlé a nedávajú mi zmysel v tých úryvkoch, čo si pamätám. Musím sledovať tváre tiet a sesterníc naproti, aby som mohol otvárať ústa podľa nich, občas zaregistrovať slovo a s oneskorením naskočiť na ich vlnu, jeden, niekedy dva i tri verše, a potom odznovu naprázdno a pritom predo mnou kopa sladkostí, ktoré by som do seba najradšej všetky nahádzal, ale nedá sa, teraz sa spieva a nežuje.

Neviem celkom presne, čo sa oslavuje, najskôr niekoho narodeniny alebo svadba, možno i kar, u nás vyzerá všetko rovnako, misy plné jedla, taniere s koláčmi a slaným pečivom, karafy s červeným vínom a malinovkou, fľaše pálenky a desiatky pohárov a pohárikov vypĺňajú priestor stola tak dôkladne, že jeden podopiera druhý, takmer nič sa nedá vyliať na obrus.

Strýko vymieňa prázdne fľaše za plné, potáca sa a poklepáva hostí za stolom po ramenách, sčasti aby ich povzbudil v speve a hodovaní, sčasti aby nabral stratenú rovnováhu, zaštrngá sklom a už sa kymácavo odoberá ku kôlni, kde ho nad debničkou s pivom čakajú muži v oblakoch cigaretového dymu. Nepoznám ich všetkých po mene, sú to strýkovi priatelia z mokrej štvrte, pivo do seba obracajú s takou razanciou, že vo fľašiach po obrátení obsah búrlivo pení, akoby pili šumienku.

Bolia ma uši, omračujú ma kvílivé hlasy tiet, babiek, neviest, švagrov, ujov z rôznych kolien, neterí a krstných, ktovie, čo tie pomenovania označujú. Neviem, čo robiť, hanbím sa siahnuť pre koláč, až bolestivo ma priťahujú hrozienka a orechy, krém a ovocie, kokos a čokoláda, hocktorý bleskovo schmatnúť a vtisnúť si ho do úst! Pregĺgam a som zúfalý, nedokážem sa odhodlať, ešte by som dostal po prstoch a vysmiali by ma, že neviem vydržať, ani nechcem pomyslieť na tú hrôzu, zažil som to, nechcem viac. Otváram naprázdno ústa a počúvam o vozoch a frajerkách a vojakoch a milencoch a túžim po tom, aby konečne prestali, tie piesne sú nekonečné. Príde mi nechutné byť tu a pozerať sa, ich tváre sú spotené a červenkasté, jedna tesne vedľa druhej, oči občas vyvrátené ako v extáze, niekto na moment znehybnie v tiahlom ujúkaní a hneď rezko pokračuje ako zaseknutý stroj, ktorý opravila neviditeľná facka.

Teraz, teraz! Na moment to vyzerá, že prestávajú, ale je to planý poplach, každá veta v piesni o horiacom strome sa musí opakovať aspoň tri razy, a keď pieseň končí, u nás sa pre istotu zopakuje ešte posledná strofa, aby sme si ju vychutnali. Dlaň už mám takmer nad táckou, ale musím ju stiahnuť. Zlostne sa zadívam na svoje kolená a mokrý lem obrusu, čo sa nad nimi pohojdáva. Stisnem zuby a vtedy ma prekvapí strýkovo burácavé Na zdravie! Pieseň nečakane preruší a zodvihne pohár na prípitok, všetci dokola vystierajú ruky, aby si štrngli, vstať sa poriadne nedá, a tak sa nado mnou naťahujú a tlačia ma, ale so sklonenou hlavou sa mi podarí ukoristiť kúsok ananásovej torty z najbližšej tácky, zhltnem ju na dva razy rovno z dlane, krém mám aj na nose a prsty od šľahačky, ale beriem ďalej, kým si pripijú, v ústach sa mi už mieša torta s dvoma kokosovými guličkami a v dlani čaká špic s vaječným likérom, môj favorit.

Rozpráva strýko, najslávnejší krčmár v celom P. Má milión príhod, a tak sa pri ňom človek nenudí. Množstvo vidličiek škrípe o porcelán, práve hovorí o tom, ako sa nedávno U leva odkiaľsi zjavila žena s kočíkom. Vyniesla ho po schodoch do tieňa terasy a objednala si dve pivá. Jedno vraj od smädu, druhé si vychutná. Chrúmam medovú griláž a počúvam, celý stôl strýkovi visí na perách, pretože rozprávať vie, je to hotový herec, mení farbu hlasu, gestami znázorňuje dej, všetko si viete jasne predstaviť. Na mladú mamičku mu pripadala trochu stará, ale mal plno a nemyslel na to, ani sa nepohoršoval nad alkoholizmom dojčiacich matiek, dve pivá ešte nikoho nezabili, i keď bolo zavčasu a poludňajšia páľava nenútila hasiť smäd takým tempom. Rozhliadam sa, v akom poradí budem s koláčmi pokračovať. V ústach dve orechové pusinky naraz, zapíjam ich malinovkou, aby ľahšie šli dole krkom.

Ľudia mlčia, vidličky škrípu, nalievaná tekutina cvrčí do pohárov, rozprávanie pokračuje. Prvé pivo do seba hodila takmer okamžite, ledva strýko stihol spratať susedný stôl, druhé za pár minút. Odtackala sa na hajzel, vrátila sa ku kočíku a rozkázala si ešte jedno na cestu. Občas kočíkom energicky zatriasla, podvihla záclonku, strčila dnu hlavu a dieťa zblízka skontrolovala, aj keď po celý čas ani nemuklo, nerušilo ho rádio ani hluk hostí.

Tá žena sa zastavila na pivo aj na druhý deň a potom ešte niekoľkokrát. Hostia sa na ňu dívali cez prsty, obviňovali ju, že sa o dieťa nestará a kočík smrdí na diaľku hovnami alebo ešte niečím horším. I strýkovi bolo jasné, že do baru nenakráčala rovno od Diora, ale zákazník je pán a pán môže voňať alebo zapáchať, ako sa mu zachce, pánovi sa takéto veci nevytýkajú.

Krstná krúti hlavou a dopíja víno, jednou rukou si dolieva a nespustí pritom zo strýka oči. Vyskúšam slané tyčinky máčané v čokoláde, nesadnú mi, a tak zvyšné odložím na tanierik do omrviniek a nakladám si punčové rezy. Už som trochu spomalil, ale nie natoľko, aby som jedol vidličkou, rezy sa na tácke ťažko oddeľujú, beriem si preto hneď tri, keď sú takto v kope, doslova sa pýtajú ku mne, sú prvotriedne, množstvo džemu, punču a kúsky malín. Strýkova hrdinka ho zatiaľ svojím každodenným doliezaním znervóznila. Predsa len nie je v poriadku, keď sa zákazníci v podniku sťažujú na zápach.

Pokúsil sa ju slušne vypoklonkovať, ale žena sa nedala, len neprítomne sedela a tvárila sa, že nepočuje. Nevravela nič, vlastne od nej nikdy nepočul nič iné, iba „dve pivá“, „ešte jedno“ alebo „dovidenia“. Odísť ani za svet, a tak jej strýko kočík zľahka posunul, načo ho prudko pritiahla k sebe a vtedy strýko zo závanu takmer odpadol. Vytrhol jej madlo z rúk, kočík zniesol na chodník pred terasu. Nazrel dovnútra a to nemal robiť, namiesto dieťaťa ležala na perinke ľudská ruka, dlaň a polovica lakťa, tmavosivá, takmer čierna. „Len si to predstavte,“ zakončí s ukazovákom smerom dohora ako Ježiš na obrázku a príbeh zaleje štamperlíkom pálenky.

Predstavujem si čiernu ruku v mokvajúcej tekutine, zaujímavé, žiadnu tekutinu strýko nespomínal, a doložím si pred seba dva špice, ktoré ktosi medzitým doplnil na tácku. Neexistuje nič lepšie ako vaječný koňak v špici.

„Nechutné,“ povie ktosi za mnou a teta Gitka chce vedieť, odkiaľ tá ženská ruku vzala. Strýko si zapaľuje cigaretu, a kým sa nadýchne, aby jej odpovedal, voľakto spustí pesničku, ktorú sme spievali pred hodinou. Všetci sa hneď radostne pripoja, ale už nevládnu také prísne pravidlá ako na začiatku, a tak sa občas medzi riadkami ládujem špicmi, so slovami zaostávam, celú tvár mám zamazanú, už sa aj tak nedá poriadne očistiť, všetko priľnulo ku koži a zaschlo, nevadí.

Po nešťastnej frajerke spievame o mládencoch, čo ich berú na vojnu. Chce sa mi odgrgnúť, ale namiesto toho sa mi z útrob na jazyku zjaví kyselina. Nechám pesničku pesničkou a preglgnem. Musím tú pachuť niečím zajesť. Venčeky. Odkiaľ sa tu nabrali venčeky? Chvíľu váham: dám si venček a medzitým mi nejaký pažravec zhltne posledné špice? Dám si nakoniec z jedného i druhého, šup s nimi na tanier do zvyškov štiav a náplní. Špic pritlačím a hmota ho drží, skúšam ho zodvihnúť a tanierik ho chvíľu vo vzduchu sleduje, kým nepadne na stôl. Opäť zatlačím, smiešne to mľaskne.

Venček a špic je skvelá kombinácia, žĺtková plnka a vaječný koňak sa k sebe hodia ako nič iné, naberiem si ešte raz. Cítim, že som už poriadne plný, ale nemôžem si pomôcť. Veď kedy sa mi podobná príležitosť znovu naskytne? Okrem toho jedením koláčov trestám strýkovu rodinu za to, že musím sedieť na ich hlúpej oslave a spievať. Je to daň. V tej chvíli som mohol robiť toľko zaujímavých vecí!

Teta Gitka sa vedľa mňa smeje, ale vidím ju už trochu rozmazane, je horúco, cítim, ako mi po bruchu steká pot. Ktosi mi zozadu rozstrapatí vlasy, všetci sa smejú a ja sa strhnem. Pátram po tvárach, či som nebodaj niečím nezaujal ich pozornosť, či sa mi nevysmievajú, ale všetko je zahmlené a neviem sa sústrediť. Je mi zle a potrebujem ísť na malú.

Brucho mám ako balón. Chvíľu sa vrtím, pokúšam sa odtisnúť stoličku od stola, lebo nohami nedočiahnem na zem, a keď sa oň zapriem dlaňami, predné nohy stoličky sa len trochu podvihnú, tak je zakliesnená. Som hanebne uväznený medzi spievajúcimi tetkami. Ďobnem prstom do Gitkinho stehna, ktoré sa prelieva na moje sedadlo, naznačím jej, že sa potrebujem vyslobodiť, musím čo najskôr von, lebo bude zle. Otočí sa a pochopí, ale nevstane, namiesto toho ma zodvihne a preloží ponad operadlo. V jej obrovských chápadlách sa na moment dostanem do vodorovnej polohy a ako miznem od stola, ešte automaticky natiahnem ruku a uchmatnem prvé, na čo dosiahnem. Krémovú roládu s kokosom.

Už stojím, slobodný, ale zároveň nahnevaný, ako nedôstojne ma tetka odtiaľ dostala. Na protesty však nemám čas. Oblúk, ktorý som nad stoličkou absolvoval, mi v žalúdku všetko pomiešal a na jazyku opäť cítim kyslú tekutinu. Odhryznem trochu z rolády, ale niektoré veci sa neoplatí kombinovať. Musím to vypľuť, hanba-nehanba. Nik si ma našťastie nevšíma, spievajú o milencoch, schovaných pod perinou – prišiel sa k nej vyspať a ona kašle. Poháre cinkajú, obrovský pľuvanec dopadá do kvetináča, ešte v bublajúcich slinách vidieť štruktúru rolády, kým po nej spod listov nechmatne čierna dlaň. Takmer si cvrknem, rýchlo preč.

Nohy mám gumené, sedel som tam večnosť, som aj omnoho ťažší a cestou k plotu sa mierne tackám. Deti musia pri oslavách chodiť iba k plotu, aby v dome niečo nevyviedli. Chodník vedie popri kôlni, kde fajčia a pijú pivo cudzí chlapi bez mien, zachytím, že hovoria o žene s kočíkom a ruke, musím pridať, mám už na krajíčku, k lopúchom je to ešte pár krokov. Už sa len rozkročiť, ale pozor, v pravačke roláda, rýchlo dojesť, nie, na polceste k ústam ju odhadzujem za plot, prsty aj dlane celé od krému. Pri rozopínaní si zababrem nohavice aj vtáka, už, konečne, dravý prúd ohýba listy lopúchov. Vták, vtáčik, aké hlúpe pomenovanie, to už by snáď bol lepší čurák, znie to mužskejšie, ale čurák je aj strýko, aj ľudia, čo hovoria v rádiu. Zatrasiem ním, je mi lepšie. Zvládol som to, aj keď cítim krém v gatiach.

Vykročím, ale vzápätí zastanem, krúti sa mi hlava a pred očami sa mi zatmieva. Chvíľu tápem, kým pred sebou rozoznám dvere kôlne a pred nimi klát. Sadnem si, z hučania sa vynára hlas tety Gitky, falošne zaťahuje niečo o horiacich stromoch, cez žlté škvrny už pod nohami vidím zem, mokrú hlinu a staré špaky a kúsok doprava odtok kanálu, mám plné ústa slín, počujem hlas muža nad debničkou s pivom. „Našla ju v altánku, zaseknutú pod prahom, tá dlaň je jediné, čo jej z dcéry zostalo.“

Pred očami mi preblesknú všetky rolády, špice a venčeky, tanier zamazaný od krému, opäť cítim kyselinu. Nevládzem ju už prehĺtať, raz, dva razy sa mi to podarí, potom vybuchnem, vylezie to zo mňa ako dlhá desivá príšera, prudko mi vrazí do lýtka a steká do topánky. Zľaknem sa, kričím a rozkašlem sa, dusí ma, cudzí muž ma zozadu chytí pod pazuchy, aby som sa neprevalil do zvratkov, dotiahne ma ku kohútiku s vodou, umy sa, vykloktaj si, počujem.

Umývam si tvár, vykloktám, oplachujem si ogrcanú nohu a pozorujem, ako voda steká do odtoku, zopár kúskov ananásu zostáva zaseknutých v mriežke. Áno, zdola sa jej pevne drží čierna ruka.

Marek Vadas (1971) vyštudoval estetiku a slovenský jazyk a literatúru na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave. Debutoval v roku 1994 zbierkou poviedok Malý román (Cena Literárneho fondu). V roku 2003 mu vyšla zbierka poviedok Prečo sa smrtka smeje. Jeho Rozprávky z čiernej Afriky (2005) získali Cenu Bibiany za najlepšiu detskú knihu. Je laureátom ceny Anasoft litera za zbierku poviedok Liečiteľ (2006). V roku 2013 mu vyšla ďalšia zbierka poviedok Čierne na čiernom, v roku 2016 detská kniha Útek, v roku 2018 kniha Zlá štvrť, ktorá sa dostala do desiatky ceny Anasoft litera 2019. V roku 2021 mu vyšla kniha Šesť cudzincov s tematikou protirómskeho pogromu v malej obci na západnom Slovensku v roku 1928, za ktorú je opäť nominovaný na cenu Anasoft litera.