Jano Cíger z Mädokýša, občianskym menom Ján Cíger, je majiteľom prvého naozajstného antikvariátu – kamenného aj internetového – v Martine (od leta 2008). Založil ho ako pobláznený nadšenec, dlhoročný vášnivý ctiteľ, čitateľ, ale už aj autor kníh. Spoluzakladal aj literárny klub Mädokýš. Organizoval programy pre školy pod názvom Hraškola a pod jeho organizačným patronátom fungovala aj literárna súťaž Janko Hraško ešte žije. Vydal napr. knihy Tak píše Jano a Výbuch. V Rádiu Regina publikoval glosy. Knižne vyšli v roku 2015 pod názvom GLOSY hovornice na slnečné i zamračené dni. Moderuje rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Má za sebou stovky literárnych predstavení – čítačiek, besied s čitateľmi, s deťmi na školách aj v knižniciach a, samozrejme, vo svojom milovanom antikvariáte. V roku 2016 sa stal prvým mužským predsedom ženského spolku Živena, Miestny odbor v Martine.
–
Prvá informácia o tebe je vizuálna. Ešte len vchádzaš do miestnosti a už prehovára tvoj výzor, oblečenie, doplnky. Máš čosi ako námornícku čiapku, plátennú tašku, na ktorej sú pripevnené funkčné hodiny… Kto vlastne si? Janko Cíger z Mädokýša, profesor hraškológie z Úradu prezidenta Janka Hraška v Rozprávkovej republike, organizátor literárnych podujatí, literárny pútnik? Alebo skrátka – antikvár?
To by bola vyčerpávajúca odpoveď. Jedno vyrástlo z druhého, jedno stojí na druhom, všetko dohromady ťahá v súlade s mojimi hodnotami jedným smerom.
–
Kedysi si bol šéf. A aj v súčasnosti si šéf. Je v tom však veľký rozdiel. Mal si vedúcu pozíciu v plynárňach, pozíciu v reklame a dnes vedieš antikvariát. Nie je manažér ako manažér. Iné prostredie, iné platové podmienky. Čo sa stalo, že si odišiel a vymenil si kancelárie za antikvariát?
Normálny vývoj. Prispeli k tomu aj zmeny vo firme, ktoré boli utajené, ale ich dopad som cítil. A tak po takmer osemnástich rokoch poriadne vyčerpávajúcej práce som si povedal – dosť. Je čas ísť za niečím iným. Bola to ponuka od života. Nemusel som. Chcel som. A prišlo to, čo je. A pripomínam, mnohé veci som robil už ako manažér. Akurát som nebol ešte antikvár.
–
Tvoj antikvariát v Martine má v tomto roku štrnáste narodeniny, ak mám správne informácie.
Áno, prekročil som hranicu štrnástich rokov. To je celkom slušná masa dní, nocí, no aj nádejí i skutkov. Z chýb som sa učil, teda tie zanikli. V minulosti som si povedal, že na to, aby bol niekto dobrým a veci znalým skúseným antikvárom, treba desať rokov. Nemýlil som sa. Samozrejme, učím sa a zbieram skúsenosti stále.
–
V jednom rozhovore si spomenul, že si musel kvôli antikvariátu predať dom. Bolo to dobré rozhodnutie?
(úsmev) Ono všetko so všetkým nejako súvisí. Ja nemám povahu obchodníka, a hoci som bol roky manažérom, bolo to v inej, ale úplne inej sfére. Knihy, to je niečo, čo som poznal iba ako čitateľ. Kniha bola artefakt, dielo, súbor informácií, obrázky, pocity a mnoho iného. Kým som prijal to, že kniha je aj tovar, tak som sa popálil. A štát ma nešetril, lebo hoci som nevedel vygenerovať dostatok peňazí, platiť bolo treba. No a ja som nemal z čoho. Postupne som sa prepracoval do dlhovej pasce. Možno by sa to dalo riešiť aj inak, ale ja som toto videl ako schodnú cestu, naviac dom bol starý, pomaly dosluhoval. Predaj mi pokryl dlhy a ešte čosi zostalo. Našťastie, zo všetkého som sa poučil, bolo by to dlhé rozprávanie.
–
Že si sa stretol s finančnými problémami mi napadlo už kvôli oblasti podnikania. Ale antikvár a podnikateľ – je to synonymné vyjadrenie? Tuším, že ty vieš kreatívne podnikať. Napríklad hľadať aj rôzne cesty…
Antikvár – podnikateľ, to mi pripadá skôr ako oxymoron, hoci, samozrejme, mám živnosť. A k tým cestám, niekoľko rokov som okrem ústnej propagácie postavy legendárneho Mateja Hrebendu venoval aj jeho napodobovaniu. Primárna myšlienka bola zopakovať časť jeho cesty z roku 1826. Bolo to na trase z Lipovca pri Vrútkach až do Rimavskej Píly, do 170 kilometrov pešo. Na Lipovci sa narodila mama Mateja Hrebendu, v Rimavskej Píle sa narodil on. Chcel tie miesta prepojiť. Podarilo sa. Po roku znova a opačne. A v ďalšom období som išiel na rôzne miesta Slovenska. Prežité pocity a zážitky by boli na samostatný rozhovor.
–
Áno, máš veľa zážitkov. Možno je to skrytá výzva pre teba, aby si o tom niečo napísal. Ale vráťme sa k menej poetickej časti zážitkov. Okrem spomínaných finančných problémov sa objavili aj problémy, ktoré by si v antikvariáte nečakal?
Nie, problémy nie sú, sú to možnosti. Pri mojom zábere ich je naozaj dosť a robím všetko ako hru. A som v rokoch, keď už nemusím všetko a viem aj povedať nie, hoci je to málokedy. Ak dostanem ponuku niečo robiť aj pre iného, chcem tam mať aj vlastný vklad.
–
Nezavalili ťa ešte knihy? Vybral si si túto prácu, to áno, ale každá práca má svoje slabé miesta a človek môže aj vyhorieť. V knihách sa dá krásne listovať, ale potom treba obracať aj objednávky, faktúry, tlačivá a nakoniec aj peniaze.
S papierovačkami mám celkom pokoj, mám účtovníčku. Áno, v knihách rád listujem, chvejem sa pri cenných knihách, objavujem tajomstvá bytov, povál, pivníc a kníh v nich. Vyhorieť sa mi hádam nepodarí, lebo mám viac aktivít, ktoré sú samostatnými kresadlami a iskria stále. Ale hádam ma nečaká požiar antikvariátu.
–
Stretli sme sa v porote na vyhodnotení 40. ročníka literárnej súťaže Krídla Ivana Laučíka a pamätám si, že si na pozvanie do poroty odpísal organizátorom toto: Ná, šak, mohou by som inak? Jano Cíger z Mädokýša poctený a vytešený… Je to radosť hodnotiť texty začínajúcich autoriek a autorov? Sám si autor a ak si zaspomínaš, tiež si sa zapájal do súťaží?
Spomienky na moju účasť v literárnych súťažiach sú mi milé. Písal som poéziu s istou dávkou erotiky, lásky, a tak vraj porotcovia a porotkyne čakali, že som nejaký štíhly súci dvadsaťročný šuhaj. No, bol som štyridsiatnik s nadváhou. Súťaže znamenali pre mňa istý obraz o kvalite mojej tvorby, či poézie, alebo aj próz. Skvele sme fungovali aj s naším Literárnym klubom Mädokýš, kde bola tvorivá atmosféra a s ňou aj výsledky, teda na vyhodnotenia súťaží sme chodili viacerí spolu. Obrovskou osobnosťou bol Mathej Thomka, jednak ako autor, ale aj náš učiteľ. No a na súťažiach vznikali priateľstvá. Nesmierne si cením dlhoročné priateľstvo so spisovateľom Petrom Jarošom, literárnym kritikom Alexandrom Halvoníkom, spisovateľom, básnikom Danielom Hevierom a mnohými inými, ktorí boli porotcami.
–
Po akých knihách je aktuálne v antikvariáte dopyt?
Každý deň je iný. V pondelok hľadajú ľudia rozprávky, v utorok poéziu, v stredu vojnové príbehy, vo štvrtok slovenskú katolícku modernu a kuchárske knihy, v piatok svetovú beletriu, Remarqua, Hemingwaya, Steinbecka, Manna, Puškina, Dostojevského a pod. No a v sobotu ediciu STOPY, slovenský národopis. Jedno ale platí: Do kníhkupectva chodia ľudia knihy kupovať a do antikvariátu hľadať.
–
Máš niečo spoločné s Jozefom Cígerom Hronským?
Nepochybne priezvisko, spoločnú rodovú históriu, ktorá tu začala pred storočiami, keď naši predkovia prišli z územia Nemecka do Uhorska. Starý otec vravel, že boli bratrancami z neviem ktorého kolena. Cígerovci mávali veľa detí, aj 10 – 12, a tak bolo ťažko sa aj poznať. V každom prípade máme spoločný vzťah k tvorbe literatúry. Mám ho vo veľkej úcte aj kvôli Smelému zajkovi alebo Jozefovi Makovi.
(S Jánom Cígerom sa zhovárala Silvia Kaščáková)
