„Ásta a ja sme si na seba našli optimálny čas a miesto – daždivú sobotu a tichý prázdny byt. Prečítala som ju bez prerušenia a za osem hodín mi dokázala roztrhať i nanovo pozašívať srdce. Tento efekt by zrejme nemala rozkúskovaná na cestách v trolejbuse alebo ako uspávanka na pokračovanie. Preto sa do nej
Islandská literatúra... Väčšine z nás zíde na um ponurý detektívny príbeh s rafinovanou pointou, predstava, ako sa osamelý vyšetrovateľ či vyšetrovateľka prediera sychravým počasím, veľakrát mimo miest – v odľahlých kútoch už beztak odlúčenej islandskej krajiny, kde musí vzdorovať vlastným hraniciam. V islandských detektívkach (samozrejme, nielen islandských) sa s počasím ráta ako pravidelnou prísadou zápletky, ktorá oslabí buď detektíva,