Islandská literatúra… Väčšine z nás zíde na um ponurý detektívny príbeh s rafinovanou pointou, predstava, ako sa osamelý vyšetrovateľ či vyšetrovateľka prediera sychravým počasím, veľakrát mimo miest – v odľahlých kútoch už beztak odlúčenej islandskej krajiny, kde musí vzdorovať vlastným hraniciam. V islandských detektívkach (samozrejme, nielen islandských) sa s počasím ráta ako pravidelnou prísadou zápletky, ktorá oslabí buď detektíva, alebo páchateľa (viac páchateľa, keďže ide o literatúru s úspešnou koncovkou).
Kriminalita človeka i prírody vytvára alchymické spojenie. Človek vedie boj s povahou dvojitého zániku. Zápasí s nespravodlivosťou, pričom môže zomrieť v rukách páchateľa alebo ho o život pripraví „zločinná“ príroda, ktorá jednoducho suspenduje pochopenie pre ľudskú „spravodlivosť“.
Táto dvojznačná povaha spravodlivosti patrí k neodmysliteľným ingredienciám škandinávskej detektívky a pripomína staré dobré tragédie, resp. hrdinské eposy. Literatúra odjakživa slúži bohom, najmä Erotovi (láska) a Thanatovi (smrť). Iste, islandský vyšetrovateľ či vyšetrovateľka už nemá vznešený pôvod ako héroovia, no svojou vášnivosťou sa podobá odvážnemu Achillovi a intelektom prezieravému Odyseovi. (Detektívny príbeh bez Achilla je hlavolam, bez Odysea jednosmerná štvanica.) Detektívka zjavuje mýtický, t.j. stále živý archetyp hrdinu.
Medené pole Gyrðira Elíassona takýchto „hrdinov“ nezahŕňa. Neriskujú život, nelomcujú nimi prudké vášne, nevydávajú sa na púte, nemusia rozvíjať prezieravosť – takmer nekonajú, ale majú bezprostredný kontakt s mýtickým. Toto mýtické sa ale neukazuje – aspoň nie priamo – ako magický zlomok vonkajšieho sveta: Elíassonove postavy nesršia nadprirodzenými schopnosťami a nedisponujú kúzelnými predmetmi, rovnako sa nepodrobujú nejakým iniciačným rituálom, ktoré transformujú osobnosť. No zažívajú akýsi nevysvetliteľný „poriadok“ reality, niečo empiricky „nadprirodzené“, znepokojujúce tajomno alebo – ako by povedal Freud – niečo tiesnivé (das Unheimliche), doslova niečo nedomácke (das Heim = domov), cudzie. Elíasson to formuje na pozadí psychiky, aj keď slovo psychika a jemu podobné (duša, vnútro…) sa v knihe nevyskytujú. Buď ide o vnútorné predstavy s dopadom na externú skutočnosť, alebo o konkrétne udalosti, ktoré si intelekt nevie vysvetliť, a preto vzbudzujú znepokojenie. Zo situácií za hranicou pochopenia Elíasson takpovediac modeluje vlastný život duše, ktorý dovnútra viditeľného sveta preráža ako cudzosť.
Napríklad v poviedke Tvár si chlapík ľahne do postele a číta knihu. Zrazu zazvoní telefón, ale on ho ignoruje. Číta hlboko do noci, medzitým vonku nasneží jemný poprašok prvého snehu – priam iniciačná situácia: „Knížka mě bavila, bylo to vyprávění Rockwella Kenta o jeho cestách po Ohňové zemi, doplněné jeho vlastními grafickými kresbami. Četl jsem si dost dlouho, a když jsem zhasil lampičku, mohly být už dvě hodiny. Záclonami zvenku pronikal žlutavý přísvit. Večer nasněžilo, všude ležel tenký poprašek, opadané keře připomínaly filigrán. Byl to první letošní sníh.“ (s. 21). Zhasne svetlo a chvíľu pozerá do tmy, následne privrie oči. V hlave sa mu spustí film: premýšľa o uplynulom dni, zhodnocuje svoje neakceptovateľné správanie, uvažuje nad príbehom Rockwella Kenta. Odrazu sa mu zjaví akási zlovestná tvár. „Nevím, odkud přišla, z kterých koutů vědomí se vynořila, ale svým způsobem mě děsila.“ (s. 21). Snažil sa jej zbaviť, ale tvár nezmizla – na oplátku začala pôsobiť nahnevane. Následne sa mu ju podarilo vypudiť, no už o chvíľu sa presunula z hlavy na biele záclony v izbe, odkiaľ ho naliehavo pozorovala.
Salinger si všimol, že poet aj poetka dokážu brať počasie osobne, že doň vkladajú vlastné emócie, rozpoloženia. Týka sa to nielen počasia, ale všetkých neživých vecí, ktoré emócie nemajú. Bezprostredné okolie odrazu predstavuje funkciu duše, jej vysťahovalectvo a nastávajúci exil: veci majú osobnosť, svoje nálady a spätne utvárajú poetickú skúsenosť tvorcu. Latinské emovere znamená „odísť“, „presunúť“, „vysťahovať sa“, starofrancúzske emouvoir znamená „zamiešať“. Emócie fungujú ako prenášače, pomocou ktorých sa duša vmieša do materiálnej reality – prah medzi vnútorným a vonkajším svetom prestáva existovať. V dôsledku emocionálneho nadbytku sa duša takpovediac vlieva do krajiny, objavuje vlastnú tvárnosť a kreuje nové útvary: precízne, teda symbolické opisy (obrazy) za pomoci viditeľnej krajiny, ktorá sa napokon stáva ukazovateľom nepostrehnuteľnej duše, pričom premenlivosť počasia dobre ladí s pohyblivosťou emócií.
Ďalší prípad spojenia fyzickej reality a psychična predstavuje nezvyčajná synchrónia medzi vnútornými pochodmi postavy a vonkajšími okolnosťami, ktoré zažila. V poviedke Benátky sa chlapík ráno vydá do práce a v predsieni susedov spozoruje červenú pláštenku, ktorá spustí spomienkový kolotoč. „Měl jsem z ní nepříjemný pocit. Připomněla mi film Teď se nedívej s Donaldem Sutherlandem a Julií Christie, který jsem viděl, když mi bylo jedenáct. Ten film mi zkazil zbytek dětství.“ (s. 104). Donald Sutherland v ňom behal po celých Benátkach za tajomnou postavou s červenou pláštenkou. Chlapík sa od spomienok nedokázal odtrhnúť ani v práci: „Hlavou se mi neustále honily myšlenky na pláštěnku ve vedlejším bytě. Vzpomněl jsem si, jak jsem od chvíle, co jsem film viděl, pláštěnky téhle barvy nesnášel. Matka jednou udělala tu chybu, že mi zrovna takovou pláštěnku koupila. Jednoho dne ji přinesla domů s tím, že je pro mě, a mně doslova ztuhla krev v žilách.“ (s. 105). Pláštenka v predsieni visela ďalších sedem dní, potom zmizla. Následne si chcel chlapík pozrieť film ešte raz, aby sa presvedčil, že bola naozaj červená. Zavolal kamarátovi – zberateľovi filmov, či mu môže Teraz sa nepozeraj požičať, no ten mu oznámi, že ho asi pred týždňom vymazal. Pritom tu nejde iba o paralelnosť, ale aj o názov filmu, ktorý sa dá chápať ako odkaz (ktorý napokon okolnosti realizovali).
Tieto obrazy by dobre korešpondovali s dvomi tvrdeniami C. G. Junga: Aj keď sa nedeje nič zvláštne, v hlave to vždy „pracuje“ a môže v nej pekne strašiť: nejde o halucinácie, ale o živý prejav psyché. No psyché sa nevyskytuje kdesi vnútri, skôr sa človek nachádza v psyché, pretože nevedomie sa rozprestiera mimo jeho vedomú reflexiu a identitu. Človek tak vonkajšiu realitu nielen verifikuje, ale prežíva (duša ako uskutočňovateľ reality). Elíassonove poviedky je možné chápať ako premietanie vnútorných vízií naprieč a dovnútra materiálnej reality, pričom každý objekt, situácia a prostredie predstavuje záhyb duše.
Formálne ide o krátke, až minimalistické poviedky, ktoré hravo dokážu udržať pozornosť – kedykoľvek, kdekoľvek. Nechcú zviditeľniť zmyslovosť, nechcú nás vyplniť obrazmi: chcú chvíľkový, no čistý záujem, ktorý sa dá príjemne ovládať – ignorovať, presmerovať, ale najčastejšie nechať pokojne plynúť. Ako keby solídne čítanie bolo zrazu „opäť“ jednoduché, ľahké. Čitateľ nemusí stráviť sedením celé hodiny, dni. Ako sa číta poviedka? Edgar Allan Poe by povedal: na jedno posedenie. Takto je splniteľné želanie R. Barthesa: nežiť v knihách, ale s knihami, a po čítaní sa do nich ponoriť po svojom. Dvojstranové texty ponúkajú zapamätateľnú plochu – výjav, situáciu či emóciu, ktoré iniciujú buď znepokojenie, alebo otázku, ako to vlastne bolo, ako sa veci majú, a ako by sa mohli vyvíjať ďalej. Ak je Elíasson v niečom dobrý, tak je to práve schopnosť spojiť banality do metafyzickej podoby, ktorá môže vyvolať túžbu sledovať skutočnosť, zostriť pozornosť, naštartovať spomienky či duševnú aktivitu. Určite však nejde o detektívny model, pretože Elíasson tajomno neeliminuje a niektoré poviedky sa pohybujú za hranicou racionality a kauzality. Hádanky ostávajú úmyselne nerozlúštiteľné.
Gyrðir Elíasson
Měděné pole
Preložili Lucie Korecká a Marie Novotná
dybbuk, 2018
Publikované: 29/10/2020
