dvor 

prídem na svet v tlmenom ľudskom sídle

plameň sviečky sa vtedy nepohne

ani v okamihu

pôrodu

z mojej hebkej škrupiny.

nezraní ma najväčší miestny dravec

a ani kliešť – budem sa

týčiť nad rodiskom

(viacerymi rodiskami, o ktorých

radšej nehovorím)

a krv mojej matky

sa pôsobením delenia sveta

rozpáli dobiela:

cena života leží v cene investície,

hovorí sa,

aj vták

môže byť v živote tak dôsledný

ako cicavec.

dve

viem, že na začiatku bola jedna miestnosť

jedno políčko krvi

možno tiež

jedna spojená

plynová, striebrosivá,

tekutá alebo až

celkom beztelesná kosť

vaše oddelenie nastalo

takmer okamžite

bolo to tak správne

niektoré typy dvojčiat

ostávajú navždy spútané

ale to predsa

nemohol byť váš prípad –

vy dve ste ako vzdialene príbuzné rastliny

rastúce v spoločnom kvetináči

čo neznamená, že by v tom nebolo

nič osobné –

naopak, osobné

bolo všetko,

od prvých buniek

pokožky pod vlasmi

po hlboké jadro tiel

ekonómia dvoch symetrických detí

sa rodičom vyplatila – ale to sme predsa

vedeli

dve zdravé sú menej náročné

ako jedno chorľavé

lepšie mať jedno a dve

než mať jedno a druhé a tretie –

cena života leží v cene investície

kiež by bolo možné všetko

vyskúšať po dvoch.

Kivi južný

Z čeľade kiviovité.

Vyskytuje sa na Novom Zélande –

nočný vták

vysoko teritoriálny.

Nelietavé kivi má na nohách štyri pazúry

a slabý zrak, za to silný čuch.

Nevydáva žiadne zvuky

ani nespieva.

Kivi kladie jediné

obrovské vajce

do zeme aj v ľudských záhradách

dožíva sa 20 rokov.

Ide o monogamný druh,

nesmierne vyberavý pri

hľadaní celoživotného druha či družky

preto sa nedarí

rozmnožiť ho v zajatí.

Samičky majú pár vaječníkov

(nezvyklé u vtáctva)

o jediné vajce sa stará samec.

Cena života

leží v cene investície – boh, ktorý

stvoril kivi, tomu rozumie.

Pri kladení obrovského vajca

samička niekedy zahynie –

aj vďaka tomu vieme, že zo všetkých

známych

ôdrod matiek

(aj tých mäkších, cicavčích)

je najviac milujúca a odolná

matka kivi.

krajina

manželky v našej dedine umierajú na rakovinu.

jedna za druhou, spravidla tie

najlepšie ženy.

ostávajú po nich

novostavby,

záhrady,

potomstvo, psy, mačky, bicykle,

kvetináče, bránky, bazény.

spíme na ich pomníkoch

keď vlci ešte žerú mäso za skalami

plačeme, keď už nevládzeme,

namiesto pečenia

nechávame na ich záhrady padať sneh.

nemá zmysel hovoriť o civilizačnej

rovine choroby, aspoň nie

v tejto chvíli,

aspoň nie

v zmysle jej každodennosti:

musíme ďalej rodiť a vychovávať

piecť koláče a umývať

na náhrobkoch kríže:

ak máš dosť rokov

zahryzni sa a sľúb

že už nikdy neodídeš

a dôsledne si odrátaj na prstoch všetkých končatín,

čo sa ešte v živote dá stihnúť:

aby o tebe nepovedali,

že si ako labuť, ktorá vletela do skla

pretože chcela príliš mnoho

domov

budúcemu Samuelovi

 

kúpim ti kravu

silnú kravu s jemnou kožou,

ktorej môžeš položiť hlavu

na priestranný zvislý bok

 

ako na teplú mapu

oboch pologulí – všetkého,

čo sme ešte nestihli objaviť

kravu

s kožou tak hebkou, že ťa rozplače

v lete ju odvezieš z farmy,

teliť sa bude v októbri.

už pred slnovratom              sa z nej budeš môcť

opatrne napiť.

 

Miloval som medvedicu

nastal čas

hovoriť o nej: prežehnajte sa

a dobre sa usaďte.

prišla mi do chatrče celkom sama

bola z toho vrhu pred piatimi rokmi

a ja som bol osemročný

na cípe doliny nebol kostol

ani zvonička,

ktorá by ma ochránila – matka mi vždy vravela,

môžeš milovať len ženu, ktorá je

na koži nahá,

ako ty, môj drahý, ako ty, môj

prvorodený.

privrel som oči

zložil možné zbrane, nastavil svoje

nahé ruky

bez pazúrov

svetlo z hlavy ešte teplé

papraď sa hýbala ako látka

vtedy, keď si sa priblížila, majestátna

s okrúhlym chrbtom

opatrným dýchaním

 

napi sa, ak vieš piť

a daj, ak vieš dávať.

prišla ku mne vďaka tomu,

že prekonala strach z človečiny

a ja som prekonal ten svoj –

pýtam sa, kto si

a jej odpoveď poznáme, len cicavec

v inom kožuchu, drahý pane,

najdivnejší z tvorov,

čo sa zakrýva len dvoch častiach tela

tých dvoch, na ktorých záleží

kto ťa ochráni? a udrží v teple?

koho spev ti oblečie dolinu?

úbohý

so svojou nahotou a nástrojmi

 

počula som, že všetky

cicavčie uspávanky sú tie isté,

zamyslela si sa a potom konečne

položila otázku:

chceš byť otcom mojich mláďat?

doviedla si ich na tretí deň

vtedy si mi už dôverovala.

postupne som k nim pričuchol

dal jednému po druhom mená

pokúšal som sa ich aj pokrstiť: vodou

a papraďami

skropil ich bielkami a pivom

hviezdy prešli za noc po celom nebi

kým som porozumel ich hlasom

opakoval som si, len cicavec v inom kožuchu

ty sestra, ty sesternica, ty družka, ty macocha

srdcová hlava, pohyblivý masív

z mlieka ti dať nemôžem, vravíš

radšej si si prerazila pazúrom hruď

a poskytla mi vnútornú krv

napi sa, ak vieš piť

a daj, ak vieš dávať.

sám si ešte mláďa, opakuješ

počula som, že vy človečí

ste takto navždy.

iba celkom prastarí

obrastú.

vraj vy človečí.

odišla ladne, ako by mohla kráčať špicatá hora

so stopami v piesku potoka

krátko na to prišli dažde

a potom sucho

les už predo mnou mlčal

a predtým mäkké brlohy

stvrdli na kameň.

keď som sa prebral

môj vtedajší chlapčenský hlad

ma zaviedol k útesu

a v tmavom tele leta

na bledej koži oblohy

som ju už nenašiel – ona koruna krajiny,

ona veľký voz na nebi

niektorí by zabudli, ale ja nikdy nie

cena života

leží v cene investície

ona bola z toho vrhu pred piatimi rokmi

a ja som bol osemročný.

 

Dominika Moravčíková sa narodila v Strečne. Od októbra 2019 je doktorandkou Ústavu hudební vědy na FF UK v Prahe a študuje hudobné vzdelávanie rómskych detí na Slovesku. V roku 2019 sa stala laureátkou súťaží Poviedka a Básne SK/CZ. V roku 2020 absolvovala tvorivú rezidenciu Kina Úsmev a debutovala zbierkou básní Deti Hamelnu vo vydavateľstve Skalná ruža. V rámci grantu Nadácie Tatra Banky spolupracuje so svojím mentorom – spisovateľom Vladimírom Ballom na románovej próze.