„Umenie radosti patrí ku knihám, ktoré stihli už napísať vlastný príbeh. Teda ešte iný – nie iba ten literárny, v knihe vyrozprávaný.“
Kniha s ťažkým pôrodom
Hoci sa o rozsiahlej próze talianskej autorky rozpráva ako o veľkolepom, súčasne výstrednom a neodolateľnom príbehu, nejde o bestseller začínajúcej spisovateľskej hviezdy.
Autorka (dcéra významnej socialistickej političky) sa vlastne vydania románu ani nedožila. Venovala mu desaťročie svojho života, dokončený bol v roku 1978. Napriek investovanej energii a dôslednosti rukopis nezaujal žiadneho vydavateľa. Príbeh vyšiel až po dvadsiatich rokoch, aj to v malom nezávislom vydavateľstve Stampa Alternativa. Ani to však ešte nebol zázračný zlom, ktorý neznáme dielo premenil na literárnu senzáciu.
Úspechu pomohlo francúzske vydanie, postarali sa o to tri výnimočné ženy v pozíciách vydavateľky, spisovateľky a editorky. O zvyšok sa zaslúžili kritici. Nasledovalo „veľké“ talianske vydanie pod silnou značkou. Umenie radosti sa definitívne premenilo na masovú radosť z umenia.
Kvôli tomuto románu postihla Goliardu bieda a dokonca aj väzenie. Jej životný partner Angelo Pellegrino spomína, že písala celé dni a zásadne len rukou, čiernou ceruzkou s tenkou špičkou. Postupne zo spisovateľkinho bytu mizli obrazy a sochy od významných umelcov. Prichádzali súdne rozhodnutia a oznámenia o ukončení nájmu.
Neskrotná Modesta
Goliarda už nie je, zostala po nej Modesta – jedinečná, bláznivá, neskrotná, odvážna aj hriešna žena. Presný opak toho, čo mala byť podľa mena, lebo modesta znamená v taliančine mierna a so všetkým zmierená. Jej život je príbeh emancipovanej ženskosti. Z tohto pohľadu ide o román angažovaný. Viac ako ideológiu však cítiť vášeň, srdce a ťažko definovateľnú radosť.
Len vďaka tomu Umenie radosti preklenulo priepasť desaťročí a je prekvapivo moderné, schopné rezonovať v duši súčasného (často unudeného, cynického a stonásobne sklamaného) čitateľa. Ide o výborný dôkaz toho, ako ambícia individuálne uchopiť vlastný osud nie je výlučne dnešnou – takpovediac trendovou – agendou.
Spôsoby, akými Modesta realizuje svoje sny, sú rozmanité. Oslobodzovanie sa deje vo všetkých možných odtieňoch. Chvíľami ide o sladko detské sny. Ktoré dievča nesnívalo o princeznej v krásnych šatách a žijúcej na zámku, všetkými milovaná a obdivovaná? Modesta, ktoré je na štartovej čiare života chudobným a zanedbaným dievčaťom, sa stáva spoludedičkou a správkyňou kniežacieho sídla na Sicílii. Okrem týchto romantizujúcich tónov sa objavujú iné, ešte stále škandalózne a provokatívne. Bývalá chovankyňa kláštora (a predmet erotickej túžby matky predstavenej) vykročila do sveta svojej sexuality bez predsudkov. Odhadzuje vinu i zábrany. Je zrazu otvorená každému erotickému aj intelektuálnemu územiu, ktoré zatiaľ nenavštívila. „Je nutné se osvobodit, využít každé chvíle a všechny možnosti experimentu, který nazýváme životem, vyzkoušet. Svobodně pozorovat, dívat se z okna, pokusit se zahlédnout mezi těsnými domy a okenicemi každičký vlamující se záblesk slunce… „ (s. 151)
Mocní o radosť prichádzajú
Autorka sa hrá s čitateľom. Predstavuje mu svoju verziu sentimentálneho i pikantného románu. Skazenosť tejto aristokratky je oslobodzujúca. Nejde o nespravodlivé narábanie s mocou, ale o opojnú radosť z ochutnávania života. Naopak, podstatou radosti je práve oslobodenie sa od používania (a zneužívania) moci. Kto chce vládnuť, prichádza nakoniec o samého seba.
Nemáme pritom do činenia s absolútne sympatickou hrdinkou. Modesta vie byť diabolsky vypočítavá. Vo svojich zámeroch je rozhodná, neznáša slabosť. Stále však so sebou nesie otázku „umenia radosti“. Môže byť toto umenie aj deštruktívne alebo sa patrí, aby rešpektovalo aspoň základné etické záväzky? A nie je záväzok zrejmým protikladom radosti i umenia? Alebo je potrebné „studovat slova, stejně jako se studují rostliny, zvířata… a pak je očistit od plísně, osvobodit je od staletých nánosů tradice, vymyslet nová a především zrušit ta, která sa používají každodenně, ta nejprohnilejší jako: vznešenost, povinnost, tradice, sebezapření, pokora, duše, stud, srdce, hrdinství, cit, pieta, oběť“? (s. 155)
Modestino osobné emancipačné hnutie nie je izolované od toho, čo hýbe spoločnosťou. Prirodzene sa točí doľava k tým, ktorí zatúžili s mladistvým elánom a revolučne vynoviť svet. A rovnako prirodzene sa jej protiví podozrivé nadšenie čiernych košieľ vyznávajúcich lásku k Mussolinimu. Toto je svet agresívnych mužov, proti ktorému sa musí obrniť.
Modesta sa dvíha zo sebavedomého textu knihy ako hrdinka novej éry. Hrdinka neznamená súbor čností, ale prototyp slobodnej ženy, ktorá dokáže inšpirovať. Nejde o márnu utópiu. V jej hĺbke stále tkvie láska, tá „má stejně jako narození nebo smrt nepředvídatelné lhuty a musí se přijímat s vědomím, že člověk nikdy neví, proč, kdy, jak a odkud přišla a na které vyprahlé pouště či zelené louky nás zavede.“ (str. 350)
Golierda Sapienza
Umění radosti
Preložila Hana Voráčová
Host-Books&Pipes, 2020
Publikované: 22/10/2020
Ľubomír Jaško je absolvent Univerzity Komenského a Vyššej odbornej školy publicistiky v Prahe. Písal do časopisu Zrno a rubriky Civilizácia v týždenníku Domino Fórum a následne EuroDomino. Príležitostne glosuje spoločenské dianie v denníku SME. Od roku 2009 píše pravidelné komentáre pre Aktuality.sk. Pripravuje knižné recenzie pre Týždeň, SME (a prílohu Fórum), Knižnú revue, RTVS (Krajina kníh) a webový magazín Inaque.sk. Je doma v oblasti náboženstva, politiky a kultúry. Zaujíma sa o históriu, médiá a literatúru. Vie, že svet je pestrý, preto nemá rád jednostranné ideológie a fanatizmus. Tuší, že konkrétne ľudské osudy sú dôležitejšie ako veľké politické konflikty.
