Anna Bolavá získala v roku 2016 za svoj debutový román Do tmy literárne ocenenie Magnesia Litera. Hlavnou postavou diela je Anna Bartáková, svojrázna prekladateľka a zberateľka liečivých rastlín. Na hranici juhočeského malomesta sa pasuje so svojou osamelosťou, láskou k zberu a sušeniu bylín a čoraz väčšou fyzickou a psychickou slabosťou. Prejavuje pokoru a poddajnosť voči zákonitostiam prírody. Lenže fanatická láska k zberu, ktorou prekrýva svoje ťažkosti, prináša vzburu a prežitie na hrane možného. Anna Bartáková sa vzpiera odchádzajúcej energii svojho tela a iracionálnym stavom. Čitateľ sa miestami ocitá „mimo obraz“, napriek tomu, že precízne vníma všetky Annine dni a myšlienkové pochody. Učí sa o rastlinách, zbiera ich s ňou, prepočítava koruny za kilogramy a láme si hlavu nad Anninými emocionálnymi a fyzickými výkyvmi. Lúšti jej závrate, omyly, prázdne dni. Existencia Anny Bartákovej je na ústupe, ale čitateľa zviera túžba, aby neodišla do tmy, ale ďalej obnažila svoj príbeh. Bolavá vykresľuje boj človeka s úzkosťami a depresiami. Zároveň je tu aj fyzické zranenie, ktoré Anna necháva odumrieť. „Nikdo se nesmí dozvědět, jak velké neštěstí svírám v dlani. Prosakuje to skrz obvaz a bije do očí. Ale já to musím skrýt“ (s. 90). Psychicky sa vzpiera, ale fyzicky vzdáva: „Hoří a černá. Pro tuto bolest už neexistuje pojmenování. Leda tak uříznout a čekat, co bude dál“ (s. 219). Anna zbiera byliny a nič iné nie je dôležité, netreba konať.
Spätosť s prírodou je dominantná a Anna Bartáková sa izoluje aj od posledných medziľudských vzťahov. Z diela dýchajú ozveny naturizmu (ako ho poznáme v slovenskom kontexte): „Lipové větve zakořenily ve tmě a nyní otevírají svou okoralou náruč. Hromady listí se lehce rozhrnují, abych mohla vstoupit, a za mnou se pak naposledy zavírají. Kolik prachu je třeba zvířit, aby zmizely i mé poslední stopy?“ (s. 227).
Bolavá prostredníctvom Anny Bartákovej opisuje kolobeh zberu a sušenia bylín s nástupom teplých dní, no zároveň celý čas poukazuje na psychické rozpoloženie človeka, ktorý cíti príchod smrti. Explicitné ustupuje, náznak emócie čitateľ „získava“ z opakovaného zberu, sušenia a vnútorných monológov Anny Bartákovej. Smrť tu „len“ visí ako Damoklov meč. Bartáková, pripomínajúca akúsi zlomenú vílu, si z posledných síl ukráda finálne potešenia života, ale o smrti nehovorí, preto sa čitatelia môžu uchýliť k presvedčeniu, že je len precitlivená a neschopná, no vo mne vzbudila empatiu.
Bolavej text dodržiava rytmizáciu, v súlade so zberom bylín: „Teď má všechno odsejpat a každý pohyb musí navázat na ten předchozí“ (s. 9). Autorka stavila na primeranú lyrizáciu textu, ponurý sujet a výraznú atmosféru. Priniesla prózu z rurálneho prostredia, zahalenú tradíciami, tajomnom, s podivnými rodinnými putami a Anninou tvrdohlavosťou, ktorá zachraňuje i ničí. „Chci do tmy. Tam jsem nejvíc doma“ (s. 119).
Dva roky po debutovom románe vyšlo voľné pokračovanie s názvom Ke dnu. Ostávame v tom istom malomeste, ale viac v centre a časovo sa posúvame o pár mesiacov, na koniec novembra. Niekoľko postáv sa vyskytuje aj v pokračovaní (Annina sesternica Miluška, jej mama, Marek Diviš, jeho manželka a Anička Vávrová), ich osudy sa o niečo málo vyvinuli, ale celkovo ostávajú v úzadí, až na jedenásťročnú Aničku. Čitatelia ale nepotrebujú poznať debutové dielo, aby román Ke dnu plnohodnotne pochopili, a zároveň, znalosť prvého dielu nás nijako nezvýhodní. Do popredia sa dostáva desiatka nových postáv a ich vykresľovanie sa „rozbíja“ do krátkych úsekov. Na príbeh nazeráme lineárne z uhla niekoľkých postáv, predovšetkým ženských a jedného dievčaťa. Román má aj detektívnu zápletku, ktorá je síce okrajová, ale príjemne sujet rozostruje, ako odchádzajúca hmla nad močiarmi, ktorá v jednom novembrovom momente vydala mŕtve telo. Znaky detektívneho príbehu sme mohli nájsť aj v knihe Do tmy, detektívom však bol samotný čitateľ – po diagnóze. Taktiež sa tu objavuje ľúbostná zápletka, tá však na svoj výraznejší počiatok čaká až do konca. Tajomno obklopujúce Annu Bartákovú sa presunulo na Aničku Vávrovú, ktorá sa rada ukrýva v močiaroch a fascinujú ju kamene.
V Bolavej prózach sa Anny odťahujú od života a Bartákové zostávajú prekliate. Ke dnu viac reflektuje bežný život, autorka načrtáva problémy, úniky, sociálne ťažkosti či psychické trápenia. Nevykresľuje ich však priamočiaro, ale často si vypomáha atmosférou či počasím. Oproti debutovej próze využíva oveľa viac priamu reč, dominujú medziľudské vzťahy, čím sa román stáva čitateľnejší a stráviteľnejší. Druhým atribútom, ktorý zrejme rozširuje Bolavej čitateľskú základňu, je niekoľko dejových línií, takže čitateľ nie je „odkázaný“ na vžitie sa a zaujatie jednou postavou, ako tomu bolo v románe Do tmy. V románe Ke dnu totiž hlavná línia absentuje, nachádzajú sa tu len línie vedľajšie. Fabulárny čas trvá asi mesiac, ale stihne sa toho udiať pomerne veľa, pretože sledujeme osudy desiatky postáv.
Aj v tomto texte sa k slovu dostáva príroda a niekedy až filozofické pozorovanie počasia: „Šero se mění v tmu. Zaměřením se na jedno konkrétní místo v prostoru to lze pozorovat.“ (s. 179). Od fascinácie zberom bylín sa posúvame hlbšie do močiarov, ku dnu rieky či na opustené pole. Všímame si zákutia na okraji malomesta, predovšetkým v noci: „Mlha musí ošetřit vše, co sem nepatří. Takovým způsobem, aby to zapadalo.“ (s. 221). V debutovej próze putovala hlavná postava do tmy, v jej pokračovaní ide ženské pokolenie ku dnu. Lenže od dna sa dá celkom dobre odraziť, ak prejavíte dostatok odvahy alebo zaúradujú iné okolnosti. Rozplynutie sa v tme takýto „luxus“ neposkytuje.
Zameranie na jednu postavu, jej vnútorné prežívanie a monológy, rytmizácia a lyrizácia textu, atmosféra, ponurosť či bylinná problematika obsiahnuté v knihe Do tmy sú jednoznačnými ťahákmi Bolavej debutu. Vtiahnutiu do deja ešte viac napomáha zvolená ich-forma rozprávania. Román Ke dnu je už napísaný er-formou, má o 50 strán viac a aj keď zachytáva takmer rovnaký časový úsek, dejovo sa rozlieva do šírky kvôli množstvu postáv. Vnútorné prežívania a monológy ustupujú a každá postava má menší priestor, preto ich charaktery nespoznávame až tak precízne ako v debute. Ale charakteristický rukopis Anny Bolavej naďalej cítiť. Nepotrebuje výraznú gradáciu, aby pútala k textu, ani zložitú kompozíciu, aby oslovila kritického čitateľa. Nevyhýba sa ponurosti, lyrizácii, neukotveným postavám s dobrými i zlými vlastnosťami, postavám s ich vlastnými démonmi. Ke dnu je navyše čitateľnejšou beletriou ako debut. Jediné, čo komplikovalo jeho vnímanie, boli podobné mená – Miluška a Milada –, ale v tomto prípade môžeme uvažovať o autorskom rukopise (nepatrnej hre), ako sme si mohli všimnúť už v debute (Anna Bartáková a Anna Bolavá a do tretice skutočné meno autorky, Bohumila Adamová). Názvy jej próz poukazujú na smerovanie k temnote a rozplynutiu, jej pseudonym k bolesti. Všetky tieto esencie nájdeme v jej knihách, vrátane básnickej zbierky Černý rok (2013). Pre mňa osobne je ideou Bolavej prozaických diel empatia, ktorá je zároveň kľúčom k ich oceneniu.
Anna Bolová
Do tmy
Odeon, 2015
Anna Bolová
Ke dnu
Odeon, 2017
Publikované: 20/10/2020
Jana Golianová vyštudovala masmediálnu komunikáciu so zameraním na film a žurnalistiku. Po krátkom pôsobení v médiách ako redaktorka sa usadila v internetovom kníhkupectve. Asi aj preto presedlala z recenzovania filmov na knihy. Má vlastný knižný blog a zdokonaľuje sa v jazykovej redakcii.
