Zuzana Klučárová: Kam sa pobrať, keď zo sveta niet úniku?

„Ásta a ja sme si na seba našli optimálny čas a miesto – daždivú sobotu a tichý prázdny byt. Prečítala som ju bez prerušenia a za osem hodín mi dokázala roztrhať i nanovo pozašívať srdce. Tento efekt by zrejme nemala rozkúskovaná na cestách v trolejbuse alebo ako uspávanka na pokračovanie. Preto sa do nej ponorme ako do chladného, ale pokojného, oceánu.“

Jón Kalman Stefánsson je jedným z najvýznamnejších žijúcich spisovateľov pochádzajúcich z Islandu. Takmer každá jeho kniha je bestseller a darí sa im aj mimo hraníc jeho rodnej krajiny (v súčasnosti sú jeho prózy preložené do 27 jazykov). Okrem popularity medzi čitateľmi zbiera aj ocenenia odborných komisií, napríklad štyri nominácie na Cenu severskej literatúry alebo nomináciu na prestížnu Medzinárodnú Bookerovu cenu.

„Dážď v bezvetrí v podstate väčšmi pripomína zmier než dážď.“

Ak každého spisovateľa ovplyvňuje kultúra a spoločnosť, v ktorej vyrástol, tak Stefánssona ovplyvňuje príroda. (Napokon, práve kvôli jej majestátnosti na Island ročne prúdi čoraz viac turistov napriek, pre mnohých, závratným cenám leteniek, potravín i ubytovania.) Deje sa to v troch rovinách. Prvou je zrodenie človeka z hliny, ktorá ho obklopuje – s povahou tvrdou ako obrovské kamene rozsiate na lúke, ktoré neobmäkčia žiadne ruky. Aj keď skaly vykopávajú zo zeme celé týždne, ostávajú po nich hlboké diery. A potom sú tu morské vlny, niekedy pokojné, inokedy búrlivo vrážajúce do pobrežia, ktoré formujú srdce pretekajúce intenzívnymi emóciami, občas sa oddávajúce letargii.

Druhou úrovňou je zakorenenie človeka na mieste, kde sa narodil. Prejaví sa, keď sám nerozumie tomu, ako môže dýchať neslaný vzduch vo Viedni alebo ako dokáže prežiť deň bez hluku mora. Napokon využíva i samotné počasie. Pred chladom v drsnej prírode vás ochráni sveter z ovčej vlny a pár hltov pálenky, ale možno vás unesie prudký vietor od milovanej osoby, búrka vás zmení na neznesiteľné harpye a chlad na ostrove spôsobí aj politické nezhody medzi krajinami. Sme súčasťou prírody, ale už sa tak nevnímame, máme svetlo aj v noci, teplo v zime a nemáme teritórium, lebo sa všade chceme cítiť ako doma. V spoločnosti islandských rybárov však nemáme na výber a obnovujeme zabudnuté inštinkty.

„Nedá sa žiť bez toho, aby sa človek niečím neprevinil.“

V knihe sledujeme osud Ásty vo všetkých jej podobách – od bábätka, dievčaťa, mladej aj zrelej ženy –, ale vraciame sa aj k príbehu jej rodičov. Sigvaldi a Helga majú okrem Ásty ešte jednu dcéru. Helga je však plná nepokojnej energie, je impulzívna a neskúsená v materstve i v manželstve. Vie milovať iba zničujúcim spôsobom, preto sa ako postava matky veľmi skoro rozplýva a na jej miesto sa dostáva pestúnka, s ktorou si Ásta vytvára blízky vzťah. Aj keď ju vychováva niekto iný, neďaleko otca a ďaleko od sestry sa v Áste prebúdza nespútanosť jej matky. Takýto spôsob života však ostáva v úzkoprsej povojnovej spoločnosti na nehostinnom Islande pohoršujúci a nepochopený a hlavnú hrdinku posiela na prevýchovu. Chvíľu to vyzerá, akoby ju poslali na povestný kraj sveta, no vďaka bystrej hlave a nepokojnej duši odchádza na niekoľké ďalšie miesta.

Byť Ástou a byť s Ástou je jednoduchšie až v momente, keď jej zraniteľná umelecká duša znesie pár hlbokých rán. Svoj podiel na tom má jej túžba po blízkosti mužov zápasiaca s túžbou po slobode. Cestuje, pokúša sa ukončiť svoj život, miluje a neprestáva cítiť emócie, hoci ju bolia. Okrem toho, že Ásta je láska, Ásta aj má lásku. Až do staroby miluje muža, ktorému, trochu starosvetsky a pritom romanticky, píše listy. Tie podčiarkujú jej starobu, dýcha na nás minulosť, je v nich žiaľ, zmierenie, láska, hrejivosť, spomienky a odhalenie duše hlavnej postavy. Možno práve kvôli nim sa v rozhovoroch Stefánssona často pýtajú, ako je možné, že tak dobre rozumie ženám.

„Potom vyšiel do večera bojovať so životom.“

Excentrickú atmosféru knihy uzemňuje Sigvaldi. Stelesňuje archetyp spoľahlivého pracujúceho muža, ktorý presťahuje svoju novú manželku a Ástinu dcéru Sesselju do Stavangera, aby tam začali nový život. Model spoľahlivého muža vyvažuje jeho brat, poet a milovník umenia, ktorý je o čosi labilnejší, no napriek tomu milovaný. Kontrast medzi slobodou a skostnatenou spoločnosťou dokresľujú staromódni Islanďania.

Ásta so svojou matkou prinášajú do sveta nepredvídateľnú temnotu. V ich protipóle stojí mladá i stará pozitívna hrdinka – Ástina staršia sestra a Ástina pestúnka, ochotná zachrániť cudzie dieťa aj za cenu sebaobetovania. Všetky štyri hrdinky spája motív utrpenia, podsúva sa však otázka, kto si utrpenie zaslúži a kto nie? Ako v každom svojom diele, aj tentoraz autor kladie veľké otázky o zmysle života a spravodlivosti (Boha).

Významnou postavou je spisovateľ bývajúci v chalupe na Islande. Riadky, cez ktoré sa nám prihovára, pôsobia, akoby injekčnou striekačkou vpustil do príbehu o Áste súčasnú spoločnosť so všetkými jej nevyriešenými katastrofami. Do popredia vystupuje klimatická kríza a neetický chov zvierat v kontraste s bio-eko trendmi. Ďalšou témou je bezohľadná svetová politika, ktorá už neponúka ideály, ale zmenila sa na komerčný boj o publicitu, kde vyhráva ten, kto je väčší šašo. Prepojiť v jednej knihe kuchynský stôl (na ktorom rodičia hlavnej hrdinky v erotickej atmosfére siahajú na rajské poznanie toho, čo znamená stať sa v páre mysľou i dušou jedným človekom) s kritikou Donalda Trumpa, pôsobí na povrchu umelo a násilne. Akoby ju tam vpísal kvôli potrebe implicitne moralizovať. Pri druhom pohľade, obohatení skúsenosťou, si musíme priznať, že Stefánsson opäť vystihol ľudskosť – chvíľu utopenú v ideáloch a kráse, potom prozaicky krájajúcu chlieb pri večerných správach, napokon potkýnajúcu sa o vlastnú hanbu.

 „…a ja sa chystám porozprávať, ako Ásta dostala svoje meno. V tom sa mi všetko vymkne spod kontroly.“

Príbeh začína v 50. rokoch minulého storočia, ale potom preskakuje v čase, akoby sme skutočne počúvali rozprávanie. Mnoho odbočiek a náznakov sa prepojí a zaviaže do pevného uzla v závere knihy, ale niekoľké z nich potichu padnú na dno mora našej fantázie. V úvode je prítomné zvláštne náhlenie sa, akoby bolo nutné vyrozprávať príbeh o Áste rýchlo, jednou nohou už v ďalšej kapitole. Starnutie a nepríjemné životné lekcie tempo spomaľujú, ale nie natoľko, aby sa čítanie stalo nudným. Napätie v čitateľovi udržujú aj nezodpovedané otázky – kto to teda je, čo sa vlastne stalo? Hoci sa postavy párkrát vysmievajú detektívkam, spoznávanie ľudí je v skutočnosti taktiež pátraním, s nutnosťou neustále spochybňovať pravdivosť toho, čo sme už zistili.

Stefánssonove knihy majú spoločnú črtu – je náročné vysvetliť, o čom sú, pretože dej nie je najdôležitejší. V jednej knihe sa nachádzajú stovky príbehov, niektoré sú opísané iba jednou vetou, ale vystačili by na ďalší román, ak by sa ho niekto rozhodol napísať. Takýto príbeh si nesie každý jeden z nás, pretože, ako tvrdí sám autor: „v každom z nás sa skrýva celý vesmír.“ Píše rovnakým spôsobom ako premýšľame – začne rozprávať o jednom zážitku a plynule prejde do iného, preskakuje z jednej myšlienky na druhú, podobne ako keď na rannej ceste do práce zahliadnete chlapca v modrej šiltovke a o pár sekúnd sa voľnými asociáciami prepracujete k atlasu liečivých rastlín, ktorý si pamätáte z prázdnin strávených u babky. To, že postava začne rozprávať príbeh, teda neznamená, že píše stredoškolský sloh a na konci kapitoly vám poskytne rozuzlenie. A napriek tomu sa prúdu jeho myšlienok s ľahkosťou oddáte, lebo podobne ako pri plávaní, najdôležitejšie je uvoľniť sa a nechcieť za každú cenu získať nad všetkým kontrolu.

„Hlasné dunenie vĺn spoza okien počuť až dovnútra.“

Formálne je kniha rozdelená na päť častí a záver. V texte sú niektoré vety zvýraznené zmenou fontu písma a zasiahnu čitateľa aj pri náhodnom listovaní. Ak má otvorenú myseľ, môže nad nimi spolu s autorom rozjímať. Napokon, v niektorej podobe Ásty sa pravdepodobne zahliadne každý z nás.

Vizuálne spracovanie knihy, vrátane jej obálky, nezaostáva za jej obsahom. Ilustrácie znázorňujú bralá, more, srdce, žily a krv, ktorá nami preteká. Drobné vlnky sa objavujú v celom texte a prúd slov nenápadne posúvajú dopredu. Lebo pohyb je život a život je v pohybe. Zatiaľ čo grafickí dizajnéri tvoria v knihe vizuálne pútavé prvky, Stefánsson maľuje pomocou metafor a poézie impresionistický obraz islandských fjordov.

„Daj mi meno a smrti hneď o čosi sťažíš prácu.“

Filozofickým prvkom knihy je udeľovanie mien ľuďom. Niektorí na žiadnej stránke knihy svoje meno nedostanú, aj keď sú relatívne významnými postavami v živote hlavnej hrdinky, ako napríklad jej staršia sestra. Namiesto mena ich definuje postavenie a rola v živote iných – mladší brat – a keď ich životný príbeh načne v nejakej časti knihy, vrátime sa k nemu až o niekoľko desiatok strán neskôr. Iných mená úplne vystihujú a opisujú ich osobnosť, akoby sa do nich prevtelili ich známejší menovci, pričom autor neváha do príbehu zakomponovať aj samotného svätého Jozefa z Biblie. Ásta dostala meno podľa postavy z knihy a bez posledného písmenka jej meno znamená láska. Možno tým chce autor zdôrazniť, z čoho sa skladá, lebo verí, že všetci ľudia sú kombináciou lásky, zármutku, sĺz a bolesti.

Z knihy dýcha ľudskosť. Hoci opisuje obyčajné príbehy obyčajných ľudí, robí to poeticky a tým nás nepriamo povzbudzuje k naplneniu vlastného života. Lebo príbeh o Áste je rovnako dôležitý, ako príbeh o tebe a príbeh o mne.

Jón Kalman Stefánsson
Príbeh o Áste
Preložila Zuzana Stankovitsová
Artforum, 2020

Publikované: 30/10/2020