Michal Hlatký: Oko slona

Milý čitateľ, chcel by si si prečítať pojednanie o slonovi? Za slonom však treba kráčať. Tak poď. Musím ťa však upozorniť, že to bude neľahká cesta, skôr hľadanie. Slon už totiž pre nás takmer neexistuje, je iba fantómom a škrupinou; hlboko zanorený v našom podvedomí, kontaminovaný verbálnymi figúrami a fixovaný obrazmi. Podobne ako drak, je svetoobčanom. Ide o zviera, pri ktorom sa už nemôžeme spoľahnúť na vlastné zmysly, len na predstavy a domienky, rôzne útržky, ktoré uviazli v kultúrnej pamäti.

Dá sa vôbec na tohto tvora nahliadnuť nevinným okom? Napríklad očami nejakého Parížana prvej polovice 19. storočia, ktorý mal čo robiť, aby mu pred klietkou so sloním býkom nevykĺzol z úst výkrik úžasu a nepokazil mu reputáciu rezervovaného mešťana? Ibaže aj ten mešťan pristupoval k výbehu s predporozumením: ak bol dostatočne vzdelaný, poznal rytiny z Gessnerových, Buffonových a Aldrovandiho prírodovedných diel, a keby aj nie, potom naisto čítal o Hannibalovom triumfe, ktorý kartáginský vojvodca dosiahol práve pomocou „lukánskych býkov“. Keď teda obra zočil, už iba korigoval starobylé predstavy.

Pokusy o vedeckú deskripciu slona boli na našom kontinente dlhodobo ovplyvnené tradíciou stredovekých beštiárov, predovšetkých Physiologa, v ktorých plnil úlohu morálneho exempla. Slon sa nadlho stal položkou v zozname zdvihnutých Božích prstov. Bez ohľadu na to, že sme živého tvora spútali našími predstavami, vzali mu tým jeho podstatu a na stáročia sa tak ochudobnili o jeho skutočné poznanie, pôvab Physiologa je nesporný a aspoň jeho časť si zaslúži citáciu:

„Pretože slony nemajú kolená, ak spadnú, nevedia sa postaviť. Aby sa im to nestalo počas spánku, opierajú sa o strom. Ak chcú lovci slona premôcť, kmeň stromu podpília, a keď sa oň zver oprie, ten sa zlomí a zviera sa zvalí na zem. Obrovská beštia spustí nárek, snaží sa podvihnúť, ale márne. Podľa istých správ sa bez úspechu pokúsilo vstať aj dvanásť ďalších slonov. Nakoniec šiel okolo malý slon a nebohých druhov postavil.“

Mýtus o slonovi, ktorý sa kvôli nepriaznivej anatomickej stavbe musí opierať o stromy, je prevzatý z Ceasarových Zápiskov z Galie, kde sa však – tiež iba podľa správ z druhej ruky ­– týka losa. Mimochodom, veľký slon znamená Starý zákon, ktorý údajne nebol schopný vytiahnuť ľudské pokolenie z hriechov (všimnime si nenápadný, no o to zlostnejší úškrn, venovaný Židom), dvanásť ďalších slonov zase dvanásť prorokov, a ten maličký, nadmieru úspešný, je, ako inak, Kristus. Nutné je spomenúť, že za Physiologom popísanou neschopnosťou postaviť sa na nohy tušíme deformovanú ozvenu svedectva o love slonov – Pygmejovia ešte donedávna tieto zvieratá lovili tak, že sa k nim priblížili zozadu a preťali im na zadných nohách šlachy.

O vysokej inteligencii slonov, ktorá je pozorovateľným faktom, sa písalo už v staroveku. Plíniushovorí nasledovné:

„Čo sa slonov týka, ich inteligencia je spomedzi zvierat ľuďom najbližšie.“

V nasledujúcich riadkoch je však učenec poplatný dobovým floskuliam:

„Rozumejú reči danej krajiny, preto poslúchajú rozkazy. Sú to navýsosť múdre a spravodlivé zvieratá, pamätlivé svojich povinností, ktoré sa tešia náklonnosti a rešpektujú náboženstvo. Dobre vedia, že ich kly sú cenné, a preto ich po odpadnutí zahrabú.“

„Morálna prírodoveda“, aj antropomorfizácia ad absurdum, prežila storočia. Jej odlesky možno vidieť aj v diele Conrada Gessnera. Hoci zakladateľ empirickej zoológie a botaniky svoju Historiu Animalium písal až v postrenesančnom 16. storočí, ak nemal možnosť živočícha pozorovať, alebo sa aspoň oprieť o hodnoverné očité svedectvá, neváhal siahnuť po zavedených prameňoch alebo od nich odvodených historkách. O emocionálnom živote istého slona vraví toto:

„Počul som rozprávanie o slonovi, ktorý sa zaľúbil do krásnej trhovkyne, ku ktorej pociťoval náklonnosť učenec Aristofanés. Slon jej lásku prejavoval rozličnými spôsobmi: kedykoľvek šiel tržnicou, priniesol jej jablká, vľúdne sa na ňu pozrel, položil jej chobot do lona a dotýkal sa jej krásnych pŕs. Keď tá žena zomrela, slon veľmi trúchlil, a potom celkom zdivel, ako to býva aj u ľudí, ktorí sa zbláznili od žiaľu.“

Slon je tu nositeľom priamočiareho erotična. (Vzhľadom na ich najdištinktívnejší anatomický znak sa šteklivý obsah do diskurzu o chobotnatcoch skôr či neskôr votrieť musel). Stredoveké morality sa takýmto témam vyhýbali, no Gessnerov príbeh je pravdepodobne zvulgarizovanou verziou popisu z Physiologu, v ktorom úlohu láskyplného zvieraťa plní jednorožec (ďalší falický symbol!). Jednorožca môže skrotiť iba nepoškvrnená panna – sadne si pod strom, jednorožec k nej príde a položí jej hlavu do lona. Áno, čitateľ, uvažuješ správne, jednorožec je Kristus a nepoškvrnená panna je jeho matka.

Než po prečítaní tých riadkov prepadneme ilúzii, že moderné vedecké prístupy archaické predstavy o slonoch vykorenili, pamätajme, že stále prežívajú v zákutiach podvedomia. Viera v cintoríny slonov a blúznenia o močiaroch, kde pod nánosmi bahna ležia tony najakostnejšej slonoviny, bičovali predstavivosť a povzbudzovali chamtivosť koloniálnych dobrodruhov ešte v „racionálnom“ 19. storočí. V druhej polovici 20. storočia mystérium sloních cintorínov popisuje poľský reportér Ryzsard Kapuscinski:

„To bola záhada, ktorá začala Portugalcov zaujímať. Ako teda umierajú slony? Kde sú ich cintoríny? Išlo predsa o kly, o slonovinu, veľké peniaze. Ako umierajú slony bolo tajomstvo, ktoré Afričania pred Bielymi dlho skrývali. Slon je zviera sväté, a taká je aj jeho smrť. A všetko, čo je sväté, je obklopené nepreniknuteľným tajomstvom.“

Možno si povieš, že lepšie, než presekávať sa húštinami legiend, by hľadaniu skutočného slona prospelo nazrieť do osobnej minulosti. Prečo nepreniknúť k slonovi okľukou, cez detstvo?

Babka mi kedysi ušila vankúš v tvare slona. Kvôli potrebám tohoto textu som preskúmal pivnicu a našiel som ho. Aj s odstupom tridsiatich šiestich rokov konštatujem, že je to krásny slon. Tmavomodrý a posiaty drobnými bielymi bodkami, navodzuje pocit priam vesmírneho pokoja. A pritom je taký jednoduchý: babka do kruhového základu vystrihla nohy a chobot.

Enigmatická forma však nepochádza z jej hlavy – získala ju z nejakého ženského časopisu – a jej autormi neboli ani časopiseckí redaktori. „Detské“ slony majú pomerne jednotnú štylizáciu, ktorá vo všeobecnosti sugeruje predstavu silného, no nekonfliktného živočícha, teda ochranného fetiša. Nie je pochýb, že ak vylúčime nejaké archetypálne vzorce, mohol by byť jedným z jej zdrojovodkaz starobylých beštiárov.

Moje druhé rané stretnutie so slonom sa uskutočnilo v čase, keď som už vedel čítať a do rúk sa mi dostala kniha od Ludwika Jerzyho Kerna, Slon Dominik. Dominik je z porcelánu a hlavný hrdina Pinio ho nájde na povale, znesie ho do svojej izby a postaví na poličku medzi knihy:

„Keď mu Pinio začne do chobota hádzať tabletky na rast, ktoré mu dávajú rodičia, slon sa začne zväčšovať. Naučí sa chodiť a rozprávať a Pinio s ním zažíva rôzne tragikomické príbehy.“

„Nikdy nebol malý alebo veľký. Hneď bol taký, aký je: veľký ako ovečka. Aj taký biely ako ovečka.“

Možno knihe urobím medvediu službu, no biela je farbou čistoty a baránok symbolom Krista –  ak by to nebola nadinterpretácia(a ak by bola, berte ju, ako umeleckú licenciu), Dominik by mohol byť v tom čase potláčanou poľskou cirkvou a Pinio generáciou, ktorá vzala jej budúcnosť do svojich rúk. I keby som sa v predošlej vete mýlil, stále ide o veľmi ochranárskeho a priateľského, antropomorfizovaného slona.

A tak som si uvedomil, že už v ranom detstve som na slona hľadel prizmou mytológie, ktorá živočíchovi pripísala vznešenosť, majestátnosť, zbožnosť, láskavosť a dobromyseľnosť. Jednoducho, v mojom detskom vnímaní sa uhniezdili riadkyz Physiologu, ktorý som vtedy vlastne ani nečítal.

A len čo som povyrástol, bol som v súvislosti s chobotnatcom konfrontovaný s inou tradíciou. Objavil som ilustrácie Zdeňka Buriana. Sú to remeselne precízne invokácie pradávnej hrôzy, ktorá drieme v rašeliniskách našich lebiek už od čias australopitékov, a vo mne ju vždy prebudí hysterické trúbenie slona uprostred Burianovho gvašového šerosvitu afrického miomba. Burianove slony sú excitované, bránia sa alebo útočia, rútia sa tunelom buša vpred a oháňajú sa chobotom.

Napriek tomu, že umelec nevytiahol päty z Čiech, jeho pohľad bol zakalený novou mytológiou, ktorú by sme mohli pokusne nazvať „koloniálnou“. Tá akcentuje zlovestnejšiu povahu obrieho zvieraťa. Popisy nájazdov hrubokožcov na polia Afričanov a rujných samcov, pripravených rozdupať všetko živé v dosahu, poskytujú úplne iný obraz, než Božou slávou predchnuté obrazy z diel cirkevných otcov. Takto popísal besnenie slona lovec Charles Mahauden:

„Slon Matata už poriadne dlho čaká pri cestičke, kadiaľ chodia ľudia. Jeho nenávisť je taká silná, že vôbec nemyslí na potravu (…) Uprený pohľad malých, červených očiek (…) jasne vyjadruje jeho náladu. (…) Jedinou strašnou ranou svojho chobota roztrieštil Matata úradníkovi lebku – praskla ako zrelá papája. (…) Matata sa medzitým vrátil k svojim obetiam, aby dokonal dielo skazy. Vzdialil sa, až keď z mŕtvych tiel ostala len krvavá kaša…“

Povahu koloniálneho mýtu ilustrujú čiernobiele filmy o Tarzanovi s Johnnym Weissmulerom. Slony vypočujú Tarzanovo volanie, vyrútia sa na negrov (sú to takmer výlučne kanibali) a neľútostne, no podľa práva, ich rozdupú. Filmové zábery sú zrýchlené, čo ešte zdôrazňuje prasilu, ktorá je uväznená v tele slona, a tú ovláda biely muž, pán prírody, pripravený pohnať ju na všetkých, ktorí nespĺňajú morálne rámce, definované predovšetkým prístupom Afričanov k bielym spasiteľom.

Slon sa stal symbolom „temnej“ Afriky – barbarského, zaostalého a nebezpečného svetadielu, ponoreného v pralesoch násilia. Kolonizátori si slona spojili s povahou ovládaného kontinentu a jeho obyvateľov. Premôcť slona, znamenalo vniesť na pekelné miesto svetlo civilizácie. V skutočnosti však išlo predovšetkým o to, ako stisnúť démonovi Afriky srdce, pokoriť ho a ukradnúť mu jeho poklady:

„Slovo slonovina zvonilo vo vzduchu. Vyslovovali ho šeptom a s povzdychom. Človek by povedal, že sa k nemu modlia. Chorobnosť prihlúplej chamtivosti z toho všetkého vanula, ako pach stúpajúci z nejakej mŕtvoly, panebože…“

Tak píše Joseph Conrad.

Neskôr, keď sa krajinou prehnali hnutia za nezávislosť, kolonizovaní si vzali slona späť a z beštie sa stal symbol neurčitej nádeje. Ryszard Kapuscinski v knihe Eben zmieňuje príhodu, ktorú zažil na večierku so známymi, uprostred tanzánskeho parku Mikumi. Opisuje až surrealistický moment, keď večierok narušil slon:

„Odrazu som ucítil, ako sa nepreniknuteľní tma, ktorá začínala hneď za osvetlenými stolmi, pohybuje a duní. Trvalo to krátko. Dunenie rýchlo naberalo na sile, a tu sa z hlbokej noci za našimi chrbtami vynoril slon.(…) Slon je to naozaj veľký, má pichľavý pohľad a mlčí. Nevieme, čo sa v jeho mocnej lebke deje, čo za okamih urobí. Chvíľu stojí na mieste, potom sa začína prechádzať medzi stolmi. Pri stoloch zavládne mŕtve ticho, všetci sedia bez pohnutia, ochromení strachom.(…) Slon sa teda prechádza, pozerá sa na plné stoly, na svetlá, na skamenených ľudí. Podľa pohybu a podľa toho, ako potriasa hlavou, je vidieť, že váha a nemôže sa rozhodnúť. Už to trvá dlho, nekonečne dlho, celú večnosť. (…) Keď niekoľkokrát obišiel stoly a čistinu, nakoniec nás slon opustil, odišiel a zmizol v tme. Keď dunenie ustalo a tma opäť znehybnela, opýtal sa ma Tanzánec, ktorý sedel vedľa mňa: ,Videl si?‘,Áno,‘ odpovedal som, ešte napoly zmeravený. ,To bol slon.‘,To teda nebol,‘ odpovedal. ,Duch Afriky na seba vždy berie podobu slona. Pretože slona žiadne zviera nepremôže. Ani lev, ani byvol, ani had.‘“

Milý čitateľ, určite si si všimol, že v predsavzatí rozpliesť kokón mýtov, bájí, legiend, historiek a báchoriek, ktorým je v našich hlavách opradený slon, neustále zlyhávam. Priznám sa, že lepšie to už nebude. Človek je mýtotvorná bytosť, to nik nezmení. Na slona sa nedá pozrieť nevinným okom – pretože aj tento pojem je len ilúziou. Avšak, čitateľ, pozri sa ty do oka slona, ako som to urobil ja. O slonovi sa nezdozvieš nič, no možno sa dozvieš niečo o človeku.

Bývam pri internáte, kde boli kedysi ubytovaní africkí študenti. Posedávali na múriku, smiali sa a rytmicky tlieskali. Bolo to v 80. rokoch, mal som nejakých sedem, černosi mi pripadali obrovskí, a hoci som sa ich trochu bál a trochu som sa hanbil, niečo ma k nim ťahalo. Jedného dňa som išiel popri nich okolo toho múrika a pozeral do zeme. Cestu mi zahradili čierne kolená. Vydýchol som a pozrel do výšky, odkiaľ na mňa hľadela tmavá tvár. Na pleciach mi pristáli ťažké ruky a tvár sa nebezpečne priblížila. Bola čiernomodrá a medená, a naprieč ňou sa ťahal žiarivý pás – černoch sa usmieval.

„A je u vás teplo?“ pýtam sa.

„Teplo, veľké teplo.“

„Žijú u vás slony?“

„U nás je veľa tembo.“

Tu moja raná spomienka končí. Tembo. Znie to, ako hlboký zvuk tam-tamu. Jeho malé oko žiari ako pochmúrne slnko: je surové a nepriateľské, akési praveké, a ja mám pri pohľade doň pocit, akoby vstrebalo dejiny jedného kontinentu: vidím v ňom okyptených Konžanov, ktorých belgický kráľ kvôli kaučuku pripravilo ruky a nohy, vidím britské guľomety, kosiace šíky Zuluov, Idiho Amina, kŕmiaceho sa telami nepriateľov,tieň Patricea Lumumbu, klesajúceho k zemi s prestrelenou hlavou, bielych rozosmiatych žoldnierov fajčiacich pod stromom, z ktorého visia telá čiernych rebelov, amačety Hutuov, ktoré sekajú do tvárí Tutsiov. Keď pozerám do slonieho oka, myslím na toho čierneho študenta, ktorý sa smial, rozmýšľam, či ešte žije a prevaľujem na jazyku posledné slová Conradovho plukovníka Kurtza:

„Tá hrôza! Tá hrôza!“