Často sa zamýšľam nad tým, ako sa zmenil svet. Lebo ten dávny, v ktorom som žila ako pubertiačka, bol v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. A to, musíte uznať, je riadny pravek. Dnes sledujeme v televízii seriál Sľub a konfrontujeme vtedajší život so súčasnosťou. Čo mohli a nemohli naši rodičia a starí rodičia? Čo môžeme a nemôžeme dnes my?
Naša spoločnosť je rozčesnutá, akoby ju preťala mačeta. Jedni spomínajú minulosť ako dni plné súladu, slušnosti, susedskej pomoci, druhí vidia aj kúsok za roh. Napríklad len také prijímačky na gymnázium v sedemdesiatych rokoch. Moja priateľka ich urobila najlepšie zo všetkých. Bol však zákaz prijať ju, lebo jej otec kedysi dávno, kým ešte otcom nebol, študoval teológiu. Tú neskôr nedokončil. Prečo? Láska. Všetko, čo sa deje v mene lásky, by malo mať zelenú. Tentoraz nemalo. A tak sa moja priateľka dostala na strednú školu elektrotechnickú a robila výpravkyňu vlakov. Spomínam to preto, lebo nevnímať nespravodlivosť týkajúcu sa iných a sám byť spokojný, je slabý odrazový mostík na tvrdenie, ako bolo dobre. Áno, boli sme mladí. To je argument, ktorý zvalí aj slona. A boli sme aj slušní, pomáhali sme susedom. A dokonca sme žili naplno. Pred bytovkou sme natiahli sieť a hrával sa každý letný podvečer volejbal. Jeden vchod proti druhému. A v zime tatkovia pripravili pred bytovkou klzisko. Doteraz mám v bruchu slastný pocit, ako som sa preháňala po ľade a tajne dúfala, že sa na mňa díva jeden z bratov bývajúcich na štvrtom poschodí. V čase volejbalov a klzísk, pre nás takom príjemnom, nespravodlivo odsúdili suseda z prízemia – vraj za hospodársku kriminalitu. Neskôr ho rehabilitovali. Uvedomila som si, že jeho obhajobné slovo nemalo na súde žiadnu váhu. Sila slova v mojej mladosti bola chabá.
Uvažujem, akú silu má slovo dnes. V čase, keď niet dôvodu nedostať sa na štúdium len preto, že otec kedysi študoval teológiu. Z tribún sa na nás valia krikľúnske slová bez akejkoľvek váhy. Veľa slov s takmer žiadnou výpovednou hodnotou. Neviem veru, či sme sa posunuli od čias mojej mladosti. Zdá sa, že slovo ešte viac zlacnelo.
Nedávno som čítala knihu poviedok Mágia od Sándora Máraiho (Kalligram 2012). A tam bola poviedka Sirota. O tete Flóre, ktorá sa po päťdesiatke cítila osamelá a inzerátom oznámila, že sa postará o sirotu, ktorú vychová a zaopatrí. Keď nastal deň D, celá rodina čakala úbohú sirotu pri vlaku. Prišla… Sedemdesiatštyriročná, úradne potvrdená sirota: „Bola prefíkaná ako starý medveď, málovravná a tvrdohlavá. Bola nevzdelaná, pahltná, zlovoľná, chamtivá a sebecká. Celé dni vysedávala v hojdacom kresle alebo snorila v byte za jedlom… Jej rodičia skutočne zomreli pred ôsmimi rokmi – vo veku deväťdesiatdva a deväťdesiatpäť rokov – na stareckú slabosť“(s. 178).Teta Flóra o dvadsať rokov staršiu sirotu doopatrovala a na pohrebe za ňou plakala.
Nejde mi z hlavy táto poviedka. Zobrazovaná situácia je taká absurdná, až je možná. Uvedomujem si, že bez ohľadu na dobu sú v nej ľudia, pre ktorých je dodržanie slova cťou. Veď si len predstavme, že by k nám prišla arogantná osoba, ktorá by si nárokovala opateru. Asi by sme ju poslali kade ľahšie. Teta Flóra nie. Sľúbila v inzeráte, že sirotu doopatruje, tak ju aj doopatrovala. Akú veľkú silu malo vtedy vopred sľúbené slovo!
Asi je zvláštne uvažovať o časoch okolo nás na základe sily slova. No zasa aj v Biblii sa píše, že na počiatku bolo slovo. Slovo má veľkú váhu. Malo ju aj v čase kráľov, ktorí málokedy rušili svoje vyhlásenia, pre slovo vznikali súboje. Dnes si slovom sľubujeme lásku pri sobáši, no tretina z nás zbabelo z manželstva zdupká. Teta Flóra by nezdupkala.
Marta Hlušíková, prozaička a poetka, autorka s blízkym vzťahom k literatúre pre deti, porotkyňa literárnych súťaží, prekladateľka z češtiny, spoluautorka desiatok zborníkov, držiteľka viacerých ocenení Literárneho fondu a Slovenskej sekcie IBBY. Z jej próz je najnovším výber poviedok v češtine Vykřičník v trávě (Jas). Z kníh pre deti je to trilógia Modré srdce s kečupovým fľakom, Kam zmizol môj brat?, Nenápadní sú vždy naj (Slovart), Naja naja a ja (Perfekt), 77 nezvyčajných dní (AlleGro) a Leto s Marge (Slovart).
