Anna Tomaštiková je režisérka, dramaturgička, autorka hudby a piesňových textov predstavenia pre deti Zázrakovanie (2014). Vytvorila viaceré divadelné hry pre Divadlo z Pasáže v Banskej Bystrici, ktoré sa venuje práci s hercami s mentálnym postihnutím. Autorsky sa podieľala na vzniku divadelných hier pre spomínané divadlo, napr. v spolupráci s Petrom Vrťom v režijnej alebo dramaturgickej oblasti: Kde je metla? (2014), Na paši (2016), Pinocchio (2018), Ako si želáte (2020). Pracuje aj ako pedagogička a spolupodieľa sa tak na fungovaní Denného centra pre ľudí s mentálnym postihnutím, ktoré je bytostnou súčasťou Divadla z Pasáže.

Z jej tvorby okrem tohto divadla vyberáme napr. inscenáciu Akoby na vodu písal (2013), kde sa realizovala ako autorka inscenácie a mala na starosti réžiu, dramaturgiu, texty a hudbu a inscenáciu Kolotoč (2015), kde vystupuje ako spoluautorka, režisérka a dramaturgička. Aktuálne študuje na Fakulte dramatických umení na Katedre dramaturgie, réžie a teatrológie (Akadémia umení v Banskej Bystrici), kde sa ako režisérka predstavila v predstaveniach Matka (2022) a Dedko a ja (2022). Vo všetkých uvedených predstaveniach je aj autorkou hudobnej zložky a často aj interpretkou piesní. Žije v Dolnej Mičinej pri Banskej Bystrici a je mamou štyroch detí.

Tvoje divadelné predstavenia sú primárne určené deťom. Ako si predstavuješ svojho detského diváka?

Vnímavý človek, ktorý je krehký a krásne zvedavý.

Máš štyri deti. Testuješ na nich svoje texty, hudbu, divadelnú tvorbu?

Netestujem. Ale to, že sú a ja s nimi môžem žiť, mi pomáha v tom, aby som sa na texty, hudbu a divadlo, ktoré tvorím, pozerala vždy s otázkou, či je to pre nich akurát.

Koľko rokov už pracuješ v Divadle z Pasáže?

V Divadle z Pasáže pracujem od roku 1999 s niekoľkými prestávkami, ktoré som venovala našim deťom.

Ako si našla cestu k divadlu? Prečo si sa rozhodla rozprávať príbehy týmto spôsobom?

Obrazy, ktoré mám v hlave, som chcela ukazovať kadekomu. A rovnako aj zvuky. A túto syntézu mi umožňuje divadlo. Ja žijem v metaforách, takto chápem svet, a to je moja reč.

Bola si v detstve knihomoľka?

Nebola. Čítala som v jednom období napríklad veľa detektívok. Čítala som, ale myslím, že nie knihomoľsky.

Zisťujem informácie z tvojho čitateľského životopisu, lebo ma zaujíma vplyv prečítaného v detstve na tvoju terajšiu tvorbu. Inšpiruje ťa literatúra pre deti alebo sa radšej venuješ vlastným námetom, príbehom zo života a pod.?

Neviem, či to má vplyv na moju terajšiu tvorbu. Skôr nie. Inšpiruje ma literatúra pre deti, ale obávam sa, že nečítam toľko, koľko by som chcela. Rada pracujem s vlastnými námetmi, mám tak pocit, že som to skutočne urobila sama, že som si nepomáhala. Rada tvorím od bodu nula. Inšpiruje ma svet.

Ktoré knižné diela sa stali predlohou tvojej divadelnej práce?

Z detskej literatúry Kde bolo, tam nebolo od Kristy Bendovej, Maťko a Kubko od Marianny Grznárovej, Pinocchio Carla Colodiho. Z dramatikov to bol Jozef Gregor Tajovský a jeho Matka a naposledy knižné dielo od Roberta Piuminiho Matej a dedko, v talianskom origináli Mattia e il nonno.

Konkrétne v Divadle z Pasáže pracuješ s hercami s mentálnym postihnutím. Ako to majú títo herci s knihami? Poznajú, čítajú si knižné predlohy divadelných hier?

Niektorí z nich čítajú knihy. Majú preferované témy, poväčšine je to láska. A niektorí čítajú aj knižné predlohy študovaných inscenácií.

Ako sa potom herci, ktorí nevedia čítať, učia herecké repliky?

Precvičovaním a našou asistenciou. Ide o zdĺhavý proces vyžadujúci veľa trpezlivosti a flexibility.

Čo majú podľa teba spoločné dobrá detská kniha a dobré divadelné predstavenie pre deti?

Že môžu otvoriť deťom obzory, ktoré sú pre nich krásne, podnetné a bezpečné.

Tvoja režisérska práca, hudba a piesne pre divadelné predstavenia – v tom všetkom je tvoja autorská stopa. Aké prívlastky by si dala svojej tvorbe? Ja ťa predbehnem a dovolím si, na základe navštívených predstavení, pridať prívlastok poetická. Súhlasíš?

Áno, súhlasím. Ale je aj, vlastne, chcela by som, aby bola i naturalistická.

Máš rodinu, štyri decká, pracuješ v divadle, tvoríš hudbu, piesne a študuješ dramaturgiu. Divadelné predstavenia do tvojho autorského portfólia stále pribúdajú – ako to všetko stíhaš?

Iba upresním, že študujem dvojodborové štúdium divadelnú dramaturgiu i réžiu. A nestíham. Bojujem s časom, vlastnými silami a prekonávam často pocity s hanbou hraničiace, keď nesplním, čo všetko sa odo mňa očakáva.

Predstav nám trochu prácu s hercami s mentálnym postihnutím. Ako vyzerá proces prípravy na predstavenie od momentu, keď je napísaná inscenácia?

 Tvorca inscenácie, napríklad ja, si s hercami sadne a prebiehajú obsiahle rozhovory, aby bolo hercom jasné, o čom inscenácia bude. Niektorí si prečítajú knižnú predlohu, ak existuje. Počas rozhovorov sa tvorivý tím snaží odhadnúť, ako je scenár blízko možnosti ho realizovať. Vyvstávajú rôzne korekcie. Buď obohacujúce, alebo škrtajúce. Celý proces prebieha tak dlho, aby mali všetci možnosť tomu porozumieť. Nie je výnimkou, že sa jeden problém vysvetľuje veľakrát. A ani to nie je zárukou, že všetci všetkému porozumeli. To sa následne dá dozvedieť v skúšobnom procese. Počas neho sa stavajú herecké akcie v rámci možností hercov a v rámci potreby umeleckého diela. Hľadajú sa prieniky. Učia sa texty. Tí, ktorí čítajú, sa ich učia doma, tí, ktorí nie, si ich s našou asistenciou opakujú i stokrát. Pri textoch sa realizujú tiež korektúry, lebo sa prichádza na limity hercov. Niektoré hlásky sa ťažko vyslovujú, iné sa zase nedajú vysloviť vôbec. Niektoré texty sú príliš komplikované, niektoré príliš dlhé. Hľadajú sa riešenia, aby dielo neutrpelo, malo dostatočnú výpovednú hodnotu a aby to herci zvládli. Pri učení sa textov treba ale stále dbať na výraz a intonáciu, lebo táto pečať sa už hercom ťažšie mení.

To je poriadne veľa práce.

 Áno a neskôr príde na rad kostým, ktorý musí byť pre hercov pohodlný. Inak by ich pri predstavení vyrušoval a to je nežiaduce. To, čo výtvarník, scénograf nakreslí, či vymyslí, musí byť zhotovené tak, aby herci cítili pohodlie. Ďalej sa pridáva hudba, svetlá, čo majú v rukách profesionáli. Je dôležité, aby boli títo umelci tvoriví, flexibilní a trpezliví, môže sa totiž stať, že predstavenie nebude prebiehať tak, ako sa plánovalo, lebo možnosti našich hercov sú naozaj veľké. Sú veľmi kreatívni a to aj vo vytváraní problémov. Na javisku teda profesionálny tím podporuje výkon i postojom, ktorý je podporujúci a kreatívny, aby sa v prípade problémov došlo do zdraného konca.

Divadlo z Pasáže je jedinečné nielen hereckým obsadením, ale je súčasne aj denným centrom pre ľudí s postihnutím.

V rámci tohto centra prebieha vzdelávanie, ktoré predstavuje hodiny s lektormi na témy týkajúce sa ich profesie. Sú to napríklad hodiny herectva, javiskovej reči, korepetície, dejiny filmu, jóga, výtvarné dielne. Vnímame to ako nevyhnutnú súčasť ich profesie, lebo je pre nich obzvlášť dôležité, aby mali denne podnety, ktoré by ich rozvíjali alebo, ako my hovoríme, udržovali v tvorivom strehu. Bez dennodennej stimulácie vnímame pokles ich pracovného nasadenia.

Sídlo divadla je v Banskej Bystrici, ale zachytila som, že veľa cestujete.

Korona nám zahatala tieto možnosti, ale teraz sa pomaly rozbiehajú. Donedávna sme zájazdovali často. Najviac, samozrejme, po Slovensku, ale boli sme i vo svete; Česko, Poľsko, Maďarsko, Nemecko, Španielsko, Dánsko, USA, Litva, Lotyšsko, Fínsko, Portugalsko…

V rámci hereckého priestoru spolupracujete aj s režisérskymi osobnosťami, s kým napríklad?

Steve Bailey, Monika Kováčová, Šimon Spišák, Juraj Binzár, Katarína Hizingerová, Ján Mikuš, Philip Boehm, Zuzana Ferencová, Monika Gerbocová, Ján Štrbák, Michal Ďuriš a, samozrejme, Viera Dubačová.

Je po sviatkoch lásky, pokoja, rodiny. Na druhej strane však teraz intenzívne žijeme alebo vnímame aj časy nelásky, nenávisti, nepokoja, strachu… Divadelný jazyk je bohatý na rôzne výrazové prostriedky. Ako by mohol vyjadriť tieto protipóly? Ako by divadlo mohlo svojou rečou vyjadriť nádej?

Kúsok zo skladby z mojej ostatnej inscenácie:

Maj nádej vo voňavé dni!

Maj nádej, bez nej nezaspi.

Mám nádej, že sa zobudím.

Mám nádej, hoc ju nevlastním…

 

(S Annou Tomaštíkovou sa zhovárala Silvia Kaščáková)